Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Jej oči

Časť 1/2

Deň ?

Harry sa zobudil v bolestiach a želal si, aby sa mu podarilo znova upadnúť do bezvedomia. Nápoj živej smrti, presne to potreboval. Alebo možno len nápoj smrti. Áno, to by pomohlo. Chvíľu tam ležal s pocitom, že pohnúť sa by aj tak ničomu neprospelo. Ale zo zápachu usúdil, že ležal v kaluži vlastných zvratkov – už zase – a ústa aj hrdlo mal vyschnuté a ubolené, tak sa pokúsil prekonať nutkanie zvracať naprázdno, podoprel sa na roztrasené ramená a presunul sa do sediacej polohy. O minútu sa pokúsi postaviť. Alebo aspoň odplaziť.

Posledná várka mučenia bola naozaj hrozná, dokonca aj podľa Bellatrixiných štandardov. Vlastne, počas samotného mučenia začínal mať pochybnosti, či sa vôbec zobudí – teda, aspoň ako on sám; naozaj si začínal myslieť, že naňho neprestane používať Cruciatus, dokiaľ nebude rovnako šialený ako Longbottomovci. Bolo to od neho choré, keď sa mu začínalo cnieť za tými časmi, keď ho skrátka občas len vytiahla von a znásilnila ho, vyčarovaním Priapusu na jeho penis a jazdou, počas ktorej šialene vrieskala? Niežeby sa to práve nachádzalo na prvom mieste jeho zoznamu ´Vecí, ktoré rád robím vo svojom voľnom čase´ - keď to prvý raz spravila, povracal sa len čo to skončilo, čo ju mimoriadne rozčertilo. Ale bolo to lepšie, než tie ostatné veci, tie kliatby a nože a všetko možné aj nemožné. Harry sa domnieval, že v poslednej dobe už nevyzerá tak na prefiknutie. Koniec koncov, vtedy keď prinútila Lestrangea –

Harry sa prehol a znova naprázdno vracal. Dopiče aj s nimi. Teda, aspoň Lestrange nevyzeral, že by to nejako veľmi vychutnával. Harry zo seba vyrazil zvláštny zvuk, ktorý sa definitívne podobal na smiech, nie na vzlyk. Niežeby bol teraz schopný plakať, pomyslel si, a potom sa naozaj začal smiať, ale príliš ho z toho bolelo hrdlo, tak sa prinútil prestať.

Jasné. Voda. Bellatrix mu vždy nejakú po ich stretnutí nechala, pretože keby zomrel na dehydratáciu, nebola by to žiadna pojebaná zábava, že? Harry sa začal bolestivo plaziť po svojej cele, opatrne sa načahoval rukami, kam len mohol. Ak tú vodu prevrhne, ona mu novú rozhodne nedá. Ak si to teda vôbec všimne, samozrejme. Vlastne, tak to zrejme aj skončí. Niekoľko dní po sebe mu zabudne dať vodu a zrejme ju naozaj vytočí, keď ho nájde mŕtveho, dopekla aj s ňou.

Harry našiel svoj pohár a trasúcimi sa prstami si ho zdvihol k popukaným perám a prinútil sa usrkávať si a neprehĺtať príliš rýchlo, inak by to vyvrátil. Čudoval sa, ako dlho tam bol. Pravdepodobne niekoľko týždňov, vzhľadom na to, ako veľmi schudol, čo bol jediný indikátor, ktorý mohol sledovať. Nemal ako vedieť, ako prichádzali a odchádzali dni a ani žiaden spôsob, akým by ich zaznačil. Snažil sa to počítať podľa toho, kedy mu dala najesť, ale bolo to tak čertovsky nepravidelné, že to vzdal. Aj tak bolo ťažké to sledovať – vždy zabudol, koľko napočítal. Čudoval sa, či ho ľudia ešte stále hľadali, alebo či to už vzdali. Nie – Ron by to nevzdal, ani Hermiona. Bol si tým istý. Hoci, keby si mysleli, že je už aj tak mŕtvy –

Harry sa na chvíľu objal rukami, dokiaľ sa neprestal chvieť. Bola tam strašná zima a Bellatrix mu nedovolila nosiť žiadne šaty – pojebaná perverzáčka. Nie. Oni by to nevzdali. Bol predsa Chlapec, Ktorý Dočerta Prežil, nie? Chytili ho na ulici unikajúci smrťožrúti, keď sa vracal domov z aurorského výcviku. To by teda z neho bol dobre na piču auror. Ak sa odtiaľto dostane, asi by to mal vzdať. A asi aj bude musieť, ak nedokážu napraviť –

Do piče. Napravili Moodyho, nie? Budú schopní napraviť aj jeho. Museli to dokázať. Harry sa usmial sám pre seba. Mohol by potom prísť za Dursleyovcami a vydesiť ich na smrť. Celé roky ho volali príšerou, takže by ich malo potešiť, keď sa konečne ukáže, že mali pravdu.

Bola to prvá vec, ktorú spravila, keď ho prebudila po tom čo ho uniesli a on sa zobudil zviazaný, bez prútika a úplne bezmocný. A nahý. Ale sa ponáhľala z neho zvliecť všetky šaty, krava jedna chorá. Pozrel sa na ňu: šialenú, rozzúrenú, keď mu napľuvala do tváre, všetka jej krása preč a bál sa, to áno, ale ešte si neuvedomoval, aké strašné bude byť v jej moci, keď jediné, čo jej zostalo, bola pomsta za smrť jej pána.

A potom ho začala provokovať a posmievať sa mu. O jeho humusáckej matke, o tom, ako mal znamenie jej poškvrnenia v očiach. A potom ho prekliala a on cítil odpornosť tej čiernej mágie, keď mu vytrhla oči z jamôk a jačal bolesťou a zúfalstvom napriek všetkému počujúc jej smiech, keď mu povedala, vidíš to, teraz si ťa môžu pomýliť s čistokrvným, malý Potter.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 1

Harry sa pokúšal spomenúť si aké prísady idú do Nápoja živej smrti. Koľko čemerice potreboval? Priveľa a budeš mať o niečo viac pokoja než si si objednal, spomenul si, ako sa na nich zaškľabil Snape. Mal teraz Snape dosť pokoja? Stretol sa s Harryho mamou? Mohli ho teraz vidieť – a ak mohli, prečo mu nesmeli pomôcť? Poslať správu Trelawneyovej, alebo jednému z Rokfortských duchov, alebo aspoň niečo? Tak to zrejme nefungovalo, ale –

Dvere sa otvárali. Harrymu sa zovrel žalúdok. Nie, bolo priskoro, ešte nebol pripravený –

„Potter?“ ozvalo sa ostré zašepkanie, nie Bellatrixin škrekľavý tón, ani Lestrangeovo vrčanie. „Zvládneš chodiť sám?“

Ohromený Harry nevedel okamžite odpovedať.

„Zvládneš chodiť sám?“ zopakoval hlas, teraz o niečo netrpezlivejšie.

„Myslím – myslím, že hej.“ Harry sa bolestivo vyvliekol na nohy a srdce mu začalo prudko búšiť. Prišiel ho niekto zachrániť? Alebo je to len ďalší Bellatrixin krutý trik? „Kto si?“

„Moja identita nie je dôležitá. Teraz si v už bezpečí. Vezmem ťa niekam, kde sa môžeš vyliečiť.“ Hlas ešte stále šepkal. Bál sa snáď Harryho záchranca, že ich jeho únoscovia začujú?

„Cela je ohradená tlmičmi – nemôžeme tu čarovať,“ varoval Harry tichým hlasom.

„Na tom nezáleží. Poďme.“

Harry tackavo prešiel smerom k hlasu a cítil sa absurdne placho pre svoju nahotu. Pod ramenom ho schytila ruka a vyviedla ho von z dverí, zatiaľ čo ho jeho – kto, záchranca? –objal a odmiestnil ich oboch preč. Harry sa po príchode zatackal a znova sa mu chcelo vracať.

„Poď. Posaď sa.“ Šepkajúci hlas Harrymu pomohol sadnúť si do mäkkého kresla – nie, na pohovku.

„Asi ti dobre špiním nábytok,“ zamrmlal Harry a bolo mu na odpadnutie.

„Dovolím si tvrdiť, že jednoduché čistiace zaklínadlo nepresahuje rámec mojich schopností,“ zahundral jeho záchranca hlboko sarkastickým tónom.

Harry prudko mykol hlavou. „Snape?“ neveriacky sa opýtal a zamdlel.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Harry sa zobudil a pokúsil sa odhadnúť svoje okolie bez toho, aby dal najavo, že už je hore. Niežeby vedel, či ho niekto sleduje. Ležal na posteli, pomyslel si. Naťahoval uši a dokázal rozlíšiť zvuk... premávky? Nachádzal sa muklovskej oblasti? Nepočul nikoho príliš hlasno dýchať ani sa pohybovať a tak si nakoniec povedal, dočerta aj s tým, a začal okolo seba hmatkať.

Naozaj ležal na posteli. A zdalo sa, že má na sebe nejaké šaty. Tepláky a bundu na zips. Čudoval sa, komu asi tak patrili – a potom si spomenul: Snape. V tej krátkej chvíli si bol tak istý, že je to on – ale to bolo hlúpe, nie? Videl, ako ten chlap zomrel. Ale potom, prečo ten dotyčný nechcel Harrymu povedať, kto bol? Nuž, možnože sa mu toho chlapíka podarí nájsť a opýta sa ho. Harry sa opatrne posadil a musel niekoľko minút počkať, kým sa mu prestala točiť hlava. Niekto mu cez oči uviazal obväz – hrubý a ťažký obväz. Asi vyzeral fakt nechutne, s tými prázdnymi očnými jamkami...

Objal sa ramenami a snažil sa potlačiť chvenie a nevydať zo seba ani hláska, hoci mu uniklo niekoľko zafňukaní. Dočerta aj s tým. Dočerta aj s Bellatrix. On sa tomu nepoddá. Trhane sa nadýchol, prinútil sa rozvinúť z klbka, do ktorého sa stočil a nohami sa dotkol zeme.

A počul, ako sa otvorili dvere.

„Potter. Nemal by si byť hore.“ Zase ten istý šepot. Teda aspoň Harry sa domnieval, že to bol ten istý muž – všetky šepkania zneli rovnako, nie?

„Snape? Si to ty?“

„Povedal som ti, moja identita – “

„Nie je dôležitá. Áno, ja viem. Tak prečo mi to dočerta nemôžeš skrátka povedať?“ Harry s hanbou začul, ako sa mu pri poslednej vete zlomil hlas. Bože, Snape si o ňom musel myslieť, že je obyčajné ufňukané decko. Tak ako si to myslel vždy.

„Potter. Potrebuješ si odpočinúť. Vráť sa späť do postele a ja ti prinesiem niečo najesť a napiť.“

Harry ho počúvol s pocitom úplnej bezmocnosti.

Snapovi – ak to bol on – to netrvalo dlho. Harry začul, ako kladie veci na stôl pri posteli a potom šepkajúci hlas povedal, „Natiahni ruku a ja ti do nej vložím niečo napiť. Nie je to horúce.“

Harry chytil šálku oboma rukami v obave, že by mu inak spadla a vďačne si z nej uchlipkával. Keď ju chcel položiť, šepkajúci muž naviedol jeho ruku k stolíku a potom mu do lona položil tanier. „Hrianka so syrom. Varené jedlo pripravím neskôr.“

Harry jedol pomaly a v polovici musel prestať. „Prepáč. Viac toho zjesť nedokážem.“

„To sa dalo čakať. Teraz, mám pre teba nejaké elixíry, ktoré musíš vypiť.“

„Okej, a teraz viem, že si Snape. Je to v poriadku, ak ním si – myslím tým, bolo by to vlastne fakt úžasné, keby si bol. A neuveriteľne pôsobivé, vzhľadom na tú smrť vykrvácaním, ktorú si predo mnou nafingoval. Ak si on. A nikomu to nepoviem, ak nechceš. Alebo by si mi mohol vymazať spomienky, alebo čo.“

Ozval sa ťažký povzdych. „Potter.“ Ešte stále šepot. „Stráviš tu dlhšiu dobu. Vymazať ti spomienky neprichádza v úvahu – nie ak si želáš zachovať aspoň tú trochu zdravého rozumu, ktorá ti ešte zostala.“

Harry sa uškrnul. To bolo tak Snapovské, že sa tomu takmer nedalo veriť. Potom si uvedomil, čo mu ten muž povedal. „Strávim tu dlhšiu dobu? Prečo? Prečo ma skrátka, čo ja viem, nenaložíš do taxíka a nenecháš odviezť do Sv. Munga?“ Keď to dopovedal, Harryho žalúdkom sa rozlial nepríjemný pocit. Čo ak bol ešte stále zajatcom?

„Potter, želáš si získať späť svoj zrak?“

To bola tá posledná vec, ktorú by očakával, že Snape povie. „To – to nie je možné, Snape. Ja nemám,“ Harry cítil, ako sa v ňom rozmáha panika a zúfalo sa snažil ju potlačiť. „Nemám oči.“ Povedal to. Trpko si vydýchol a keď sa jeho ramena dotkla ruka, ktorá sa ho pravdepodobne snažila utešiť, poskočil ako nervózny knézl. Ruka sa rýchlo stiahla.

„Potter, môžem pripraviť elixír, ktorý, ak ho budeš piť každý deň jeden celý mesiac, ti navráti oči.“

„Čo? Naozaj? Počkaj – prečo ho potom nepoužil Divooký Moody, keď prišiel o oko?“

„Pretože je to čierna mágia, Potter. U Sv. Munga by ti ten elixír nedali. Ak si želáš, môžem ťa tam dopraviť – ale zostaneš slepý do konca života.“

„Ale, mohol by som si nechať spraviť magické oči, nie? Ako Divooký?“ Okej, tak by vyzeral ako úplná obluda a nikdy by sa už nemohol ani len ukázať medzi muklami, ale aspoň by mohol vidieť.

„Potter, túto možnosť nemáš. Moodyho magické oko využívalo zrak v jeho zostávajúcom oku.“

„Takže mi chceš povedať, že buď si dám tento tvoj temný elixír, alebo zostanem slepý?“ Harry znova zacítil mdloby a bol celkom rád, že ešte stále ležal na posteli. Neuvedomil si, ako veľmi sa spoliehal na predstavu, že si zoženie magické oči. Bože, prečo bol tak prekliato slabý? Ruka sa váhavo vrátila na jeho rameno a tentoraz sa Harry nestrhol. Naozaj to utišovalo, keď sa ho takto dotýkal – týmto spôsobom. „Okej. Myslím tým, ak to pre mňa urobíš, tak to je – počkaj, povedal si, že je to temné. Ako temné – chcem povedať, nikto kvôli tomu nebude musieť zomrieť, že nie?“

„Hodnotí sa, pokiaľ viem, ako o niečo menej temný než neodpustiteľné kliatby, takže nie, Potter, nikto kvôli tomu nebude musieť zomrieť.“

„To je – to je dobré. A, um, vďaka. Za to, že to spravíš, že si ma zachránil a...“ Dopekla, dopekla, znova sa chvel.

„Potter, tu máš, vypi to.“ Ton bol rozkazovačný a Harry vzal bez spytovania do rúk šálku a vypil jej obsah ak rýchlo, ako len vládal. Okamžite sa začal cítil pokojnejšie.

„Upokojujúci elixír?“ opýtal sa s neprítomným úsmevom.

„Áno. Teraz, musíš vypiť aj tento liečivý,“ povedal a podal Harrymu inú šálku, „a ja musím ísť pracovať na Occuli permuto elixíre. A teraz sa pokús odpočinúť si, Potter.“

Až keď muž odišiel z izby si Harry uvedomil, že Snape to všetko povedal svojím normálnym hlasom.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Keď sa Harry na ďalší krát zobudil, mal krátky záchvat príšernej paniky pri pomyslení, že to všetko bol len sen a že je späť  Bellatrixiných žalároch. Prinútil sa upokojiť a pripomenul si, že má na sebe šaty a leží v posteli, potom si uvedomil, že sa fyzicky cíti oveľa lepšie. Slabo, ale lepšie. Čudoval sa, koľko asi tak bolo hodín. Snape povedal niečo o varenom jedle – čo bolo niečo, čo nemal čert vie ako dlho – ale možno ho nechcel budiť, ak Harry práve vtedy spal. Bol len jeden spôsob, ako to zistiť. Zhodil nohy dolu z postele a postavil sa s víťazoslávnym pocitom, keď sa mu len trochu zatočila hlava. Hýbal sa pomaly, aby do ničoho príliš prudko nevrazil a opatrne hmatkal cestu bosými nohami, dokiaľ sa nedostal k stene, potom sa pozdĺž nej presúval, kým nenašiel dvere. Ľahké.

Uvedomil si, že začal dýchať príliš rýchlo a prinútil sa upokojiť, aby sa mu nezatočila hlava, potom nahmatal kľučku. Dokáže to.  Nemal sa čoho báť – teraz bol so Snapom a Snape ho vždy chránil, nie? Stále si to opakoval, otvoril dvere a vykročil z nich von.

„Potter! Čo do čerta robíš mimo postele?“

Dopekla, dopekla, dopekla...

„Potter.“ Hlas teraz znel o niečo jemnejšie. „Postav sa, Potter. Ja... nechcel som ťa vydesiť. No tak poď.“ Harry cítil, ako ho pod ramenom schytila ruka a pomohla mu rozbaliť sa z ochranného klbka, do ktorého sa skrútil na koberci. Bože, on bol tak neschopný.

„No poď, Potter. Chceš zísť dolu na večeru? Tri kroky, schody sú po tvojej ľavej strane. Po tvojej pravej ruke je zábradlie – presne tam. Trinásť schodov dolu a tam zaboč doľava.“ Snape pokračoval upokojujúcim vysvetľovaním celý čas čo Harryho viedol dolu po schodoch do inej miestnosti. Kuchyňa? Voňalo to tam po jedle a na dlážke boli kachličky, chladiace Harryho nohy. Snape ho priviedol k stolu a hlasno odtiahol stoličku. Harry sa vďačne posadil; nebol si istý, či by ho nohy ešte dlhšie udržali. Prečo musel byť tak prekliato slabý?

„Dúfam, že máš rád dusené mäso, Potter, keďže nič iné v ponuke nie je.“ Pichľavý tón sa vrátil a Harry tomu bol celkom rád.

„Určite to bude lepšie, než čo som jedával poslednou dobou,“ podarilo sa mu povedať a pokúsil sa trochu usmiať.

Snape si pobavene odfrkol. „Pri pohľade na teba ma prekvapuje, že ti vôbec dávali jesť.“

„No, nikdy toho nebolo veľa. Zvyšky. Niekedy plesnivý chlieb. A ona to vždy len hodila do cely a ja som to musel ísť hľadať, takže niekedy to už bol pokryté špinou, keď som sa k tomu konečne dostal.“ Harry bol na seba hrdý, že sa mu to všetko podarilo povedať bez toho, aby prejavil akúkoľvek slabosť.

Snape pred neho položil tanier a podal mu vidličku. „Jedz. Ale nie viac, než tvoj žalúdok dokáže stráviť. Nemám v úmysle neskôr to po tebe čistiť.“

„To si asi už aj tak musel spraviť,“ komentoval Harry s plnými ústami duseného mäsa. Prepána, to bolo ale chutné. „Myslím tým, musel si už po mne čistiť, pretože nesmrdím ani spolovice tak, ako by som mal. Mimochodom, toto sú tvoje šaty? Pretože si ťa vážne neviem predstaviť v teplákoch. Toto je vážne dobré, vieš.“

„Potter, máš úplne otrasné spôsoby. Prestaň bľabotať a sústreď sa na jedlo.“

„Prepáč. Ty neješ?“

„Už som sa najedol.“

„Oh. Takže je už dosť neskoro?“

„Za chvíľu bude desať hodín. V noci.“

„Oh. Um, ako dlho som bol, no, nezvestný?“

„Približne šesť týždňov.“

„Dopiče!“

„Nenadávaj, Potter.“

„Dočerta aj s tým! Teraz už nie sme v škole!“

„Nie, pán Potter, teraz sme v mojom dome a očakávam od vás, že prejavíte aspoň trochu rešpektu voči vášmu hostiteľovi.“

„Prepáč. Um, a kde je to ´tu´? Predpokladám, že toto asi nebude Pradiarska ulička, lebo inak by si niekto všimol, že si nažive, nie?“

„Správne. Adresa nie je -“

„Nie je dôležitá, pochopil som,“ uškrnul sa Harry, potom zvážnel, keď ho niečo napadlo. „Asi by sme mali poslať sovu Ronovi a Hermione, alebo čo. Aby vedeli, že som nažive – musia sa o mňa strašne báť.“

„Nie, Potter. Nebudeš komunikovať so svojimi priateľmi, ani s nikým iným. Vybudoval som si tu nový život – a nemienim ho ohroziť len preto, aby si si mohol pokecať so svojimi priateľmi zo školy!“

„Ale Snape – pozri, nemusíme im povedať, kde sa nachádzam. Len im povedz, že som nažive a v bezpečí, to je všetko.“

„Akýkoľvek spôsob komunikácie môže odhaliť zdroj. Nebudem to riskovať. Ak sa o teba tvoji priatelia tak veľmi boja, môžeš pouvažovať nad tým, prečo celých šesť týždňov nespravili nič, aby ti pomohli!“

Harry zložil vidličku. Stratil chuť do jedla. Asi už aj tak zjedol dosť. „Dobre. Žiadne sovy, chápem. Asi sa teraz vrátim do svojej izby. Ďakujem za večeru.“ Odsunul stoličku od stola a postavil sa, želajúc si, kiež by venoval viac pozornosti, keď sem prišli a zapamätal si kroky, alebo čo. Dopekla aj s tým, ako veľký mohol byť Snapov dom? Nakoniec svoju izbu aj tak nájde.

„Opačným smerom!“ Snapov podráždený tón hlasu ho nasledoval von z miestnosti.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Harry ležal na svojej posteli, cítil sa unavený, ale aj tak nebol schopný zaspať – čo ho veľmi neprekvapovalo, vzhľadom na to, že očividne prespal väčšinu dňa. A prečo vlastne nikto neprišiel a nezachránil ho? Ak ho bolo tak strašne ťažké nájsť, ako to Snape dokázal? Alebo si skrátka len povedali, že musel byť mŕtvy a nestál im za to, aby ho išli hľadať? A prečo si Snape nepomyslel to isté? Koniec koncov, niežeby Harryho ešte potreboval nažive, aby mohol zabiť Voldemorta. To nikomu na ňom inému nezáležalo? Aj keď si nevedel predstaviť, že by Snapovi na ňom naozaj záležalo. Musel to spraviť pre jeho mamu, pomyslel si Harry.

Ale ak by to bol Ron alebo Hermiona, kto bol nezvestný, Harry by sa nezastavil, dokiaľ by ich nenašiel a nedostal ich späť do bezpečia. To sa Ron naozaj tak veľmi hneval, že sa rozišiel s Ginny, že ho vôbec netrápilo, či je Harry nažive alebo nie? A Hermiona by sa musela pridať na jeho stranu, teraz, keď sa zasnúbili... Nie. Záležalo im na ňom. Bol si istý, že áno. Alebo nie? Zúfalo túžil po tom, aby niečo mohol spraviť, hocičo, čím by rozptýlil svoju pozornosť a nepokojne sa obracal na posteli. Potom si povedal, že je nevďačný bastard – chcel sa snáď vrátiť do žalárov a dopriať si trochu starého dobrého mučenia, aby mal ako zabiť čas?

Nakoniec počul, ako Snape vyšiel po schodoch. Chvíľu váhavo čakal, potom sa postavil. Tentoraz našiel dvere oveľa rýchlejšie a vyšiel von k zábradliu.

„Snape?“

„Áno, Potter?“ Snapov hlas znel unavene.

„Um, môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Nemôže to poč – oh, tak dobre. Jednu otázku mi položiť môžeš.“

Harry sa cítil previnilo. Snape pravdepodobne veľmi tvrdo pracoval na tom elixíre na Harryho oči. „To je v poriadku, nič to nie je. Ja len -“

„Potter, očividne to nie je nič. Povedal som, že sa smieš spýtať – tak sa to spýtaj.“

„No, ja len – ako si vedel, kde ma máš hľadať? A nikto iný to nevedel? Pretože ma museli hľadať, aspoň trochu, keď som najprv zmizol -“

„Potter, bol som smrťožrút. Existuje celý zoznam miest, ktoré poznám, kde by ťa Bellatrix mohla držať. Jednoducho som použil proces eliminácie.“

„To ich muselo byť hodne, ak ti to trvalo šesť týždňov.“

Nastalo ticho.

„Ako – ako dlho ti to trvalo? Snape?“ Harry sa cítil, ako by mal namiesto žalúdku prázdnu dieru.

„Dva týždne. Potter, bol si nezvestný už tri týždne, kým sa ministerstvo uráčilo odhaliť verejnosti, že si zmizol. A priznávam sa, že – som nebol nadšený predstavou, že budem riskovať odhalenie.“

„Oh.“ Prázdnota v jeho vnútri bola čím ďalej tým horšia. Ak tak bude pokračovať, prehltne ho celého? „Mučila ma, vieš? Ho- hodne. A potom raz prinútila Lestrangea, aby – na tom nezáleží.“ Takže ani Snape si nebol istý, či sa ho oplatilo zachrániť. Harry sa cestou naspäť do izby trochu potkol.

„Potter. Musíš pochopiť, považoval som za mimoriadne nepravdepodobné, že si bol ešte stále nažive v čase, keď som sa dozvedel o tvojom únose. Bellatrix nikdy nebola známa sebaovládaním. Stavil by som sa, že si bol mŕtvy v priebehu týždňa.“

Harryho úsmev vyzeral zvláštne. „Myslím, že na to ma príliš nenávidela.“

„Očividne, Potter. Teraz, snaž sa trochu si odpočinúť – alebo, ak to nedokážeš, aspoň to dovoľ mne. Pripravil som všetko čo so mohol a zajtra začnem variť tvoj elixír.“

„Jasné. Dobrú noc, Snape. A vďaka,“ dodal Harry, ale stratilo sa to vo zvuku zabuchnutých dverí.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 2

Na ďalšie ráno – alebo aspoň Harry sa domnieval, že to bolo ráno – ho zobudil Snape. „Potter, musíš si znova zvyknúť na normálne hodiny dňa. O pätnásť minút ťa očakávam dolu pri raňajkách.“

Zašomral si popod nos niečo o mužovi, ktorý mu jednu chvíľu hovorí, aby si odpočinul a hneď nato ho začne nabádať, aby sa zobudil, ale potom vstal. Nebol si tak celkom istý, čo má robiť s tými pätnástimi minútami, ktoré mu Snape dal – spal vo svojich šatách, takže obliekať sa nemusel. Hmm. Ale možno by sa mohol umyť. Nejako si od toho v poslednej dobe odvykol a voňal oveľa lepšie než predtým v žalároch, takže nad tým vlastne vôbec neuvažoval, ale Snape v jeho prítomnosti pravdepodobne sedel s kolíčkom na tom svojom obrovskom nose. Ale... to znamenalo, že bude musieť nájsť kúpeľňu a uterák a možno nejaké čisté šaty... okúpe sa až po raňajkách, rozhodol sa.

Nakoniec aj tak našiel kúpeľňu, keďže sa po prvý raz odkedy sem prišiel musel ísť vymočiť. Muselo to byť tým, že mal v sebe konečne dosť tekutín, čo bola dobrá vec. Bolo mu to trochu trápne, keď si k tomu musel sadnúť ako dievčatko – ale bolo by horšie, keby ostriekal celú Snapovu kúpeľňu len preto, lebo nevidel, kam mieri. Okrem toho, nohy sa mu ešte stále trochu triasli.

Len čo si umyl ruky, Harry zamieril dolu a spomenul si na Snapovo komentovanie cesty  z minulej noci. Trinásť schodov a zabočiť doľava. Niekoľko krokov do kuchyne. Harry starostlivo nahmatkal cestu, dokiaľ nenašiel stôl, potom sa posadil.

„Dobrá práca, Potter. Raňajky budú o chvíľu hotové.“

Harry sa uškrnul. „Toto je asi prvý krát, čo si mi to kedy povedal, vieš?“

„No tak to dúfam. Nie som domáci škriatok.“ Snape si zašomral.

„Nie tie raňajky! Dobrá práca. Nikdy si o mne nič dobré nepovedal.“

„Potter, temný pán - “

„Áno, áno, špióni na každom kroku, ja viem.“ Zahryzol sa do pery. „Nedokážem si predstaviť, že by som žil pod takým nátlakom, vieš. Celé veky som túžil znova nájsť ten prekliaty kameň oživenia a privolať ťa späť, aby som mohol povedať, že je mi to ľúto, vieš, že som ti spôsoboval toľko problémov. A ty si sa celý ten čas o mňa staral.“ Krátko sa zasmial. „Tak trochu ako teraz.“

„Raňajky.“ Snape pred neho prudko hodil tanier spôsobom, o ktorom si Harry myslel, že prezrádzal, ako veľmi, ale naozaj veľmi, o tom Snape nechcel hovoriť.

„Um, Snape? Čo to je?“ o malú chvíľku neskôr sa opýtal Harry. „V posledných dňoch ma prekvapenia nejako veľmi nenadchýnajú.“

„Vajíčka s hriankou. Smažené.“

„Máš trochu HP omáčky?“

„Ja nie som žiadna lacná jedáleň, Potter.“ Aj napriek tomu otvoril komoru a vrazil Harrymu do ruky fľašku, potom si to očividne rozmyslel a vzal si ju späť. „Koľko?“ opýtal sa zmučeným tónom.

„Len trochu na boku, prosím,“ slušne požiadal Harry.

„A ty to nájdeš ako?“

Dopekla. „Pravda. Okej, tak len trošku po celom povrchu, ale nie veľa.“

Snape očividne narábal s fľašou omáčky rovnako delikátne, ako so svojimi elixírmi, pomyslel si Harry, keď vychutnával prvé skutočné, teplé jedlo po prvý raz za hodne dlhú dobu. Okej, tak možno mal minulú noc trochu duseného mäsa, ale ak mal byť úprimný, vtedy bol trochu mimo. Dnes ráno sa v hlave cítil oveľa jasnejšie. Harry si nebol istý, či to bola taká dobrá vec, keď nad tým tak uvažoval. Keď začal uvažovať nad tým, čo sa mu stalo...

„Potter! Nespĺňa to jedlo snáď tvoje požiadavky?“ Snapov ostrý tón hlasu ho vrátil späť do prítomnosti. Harry nahmatkal vidličku, ktorá mu spadla na tanier a prsty si zababral od vajíčok. Mňam, a od omáčky tiež, pomyslel si, keď si ich začal olizovať. „Nebesá, Potter,“ zamrmlal Snape, schytil jeho ruku a utrel ju utierkou. Jeho ruky boli prekvapivo nežné, vďaka čomu sa Harry cítil trochu zvláštne a tak obrátil svoju pozornosť späť na jedlo a zamrmlal ospravedlnenie.

„Čaj.“ Harry si vďačne prevzal hrnček, hoci čaj nemal tak v láske hneď po ránu, obvykle. Snape ale doňho pridal dve kocky cukru, čo pomohlo.

„Idem ti priniesť elixír. Teraz by už mal byť dostatočne vychladnutý.“

„Ty už si ho pripravil? Takže je to jeden z tých rýchlych?“ Harryho to prekvapilo.

„Relatívne áno. Príprava trvá niečo menej než štyri hodiny, od začiatku do konca. Ale musí sa pripraviť každý deň čerstvý.“

„Ty už si bol hore štyri hodiny? Koľko je hodín?“

„Desať.“ Závan vzduchu Harrymu prezradil, že Snape odišiel z kuchyne. Onedlho sa vrátil a podal Harrymu iný hrnček.

„Čo sa stalo so všetkými čašami?“ opýtal sa Harry a uvedomil si, že to naťahuje.

„Keď si v Ríme, Potter, správaj sa ako Rimania. Teraz to vypi.“

Harryho pokúšalo zatváriť sa nevinne a povedať, čo, my sme v Ríme? Vždy som chcel vidieť Koloseum, Harryho pobavenie však vyprchalo pri pomyslení, že ak tento elixír nebude fungovať, už ho nikdy ani neuvidí. Zaťal zuby a vypil elixír. Bolo to úplne nechutné a pokúsil sa nevyvrátiť ho von. Snape mu jemne zobral hrnček z rúk a podal mu čaj, aby tú chuť mal čím zapiť.

Ale aj tak sa musel spýtať. „Snape?“ váhavo začal, „bude – bude to fungovať?“

„Potter, určite si uvedomuješ, že som ešte nikdy nemal príležitosť tento elixír predtým pripraviť a jediným zdrojom informácií je zakázaný text spred vyše dvesto rokov. Avšak, obvykle mávam z tohto zdroja dobré výsledky a nevidím dôvod, prečo nemôžeme myslieť pozitívne.“

Harry sa zahryzol do pery. „Ja len – možno prešlo priveľa času od, odvtedy, čo ma os-oslepili?“ Zaklial popod nos. Dočerta, prečo má taký problém to vôbec vysloviť? „Bol – bola to prvá vec, ktorú spravila. Keď ma zajali a odvliekli na to miesto.“ Prehltol naprázdno, ale dopekla, povie to, aj keby ho to malo zabiť. „Začala robiť – poznámky – o mojej mame, povedala, že by som vyzeral ako čistokrvný, keby som nemal jej oči. A potom – si ich vzala.“ Harry prestal s rozprávaním a bolo mu na vracanie, ale zároveň bol na seba mimoriadne hrdý, že sa mu to všetko podarilo vyrozprávať.

„Harry.“ Harry sa prekvapene strhol a obrátil sa tvárou k Snapovi. To bolo prvý raz, čo ho nazval krstným menom. „Som si istý, že doba uplynutá od tvojho zranenia to nijako neovplyvní. Toho sa obávať nemusíš. Teraz musím ísť, mám niečo na práci.“

Fajn. Takže Harry sa bude musieť – nejako zabaviť sám. Naučiť sa ako pliesť košíky, alebo ladiť klavíry, alebo čo to vlastne slepí ľudia robili. Fajn.

Spomenul si, že sa chcel ísť okúpať a tak sa znova vybral do kúpeľne. Objavil v nej vaňu a aj oddelený sprchový kút, čo bolo podľa neho o niečo luxusnejšie, než čo by očakával od Snapa. Snažil sa vybrať si medzi nimi a zaváhal. Mal by ísť s obväzom cez oči do sprchy? Možno jeho... oči museli zostať prikryté, kým ich kompletne nevyliečia.

Rozhodol sa, že sa mu neoplatilo riskovať zrak alebo vynadanie od Snapa, a tak si Harry napustil vaňu. Na držiaku našiel osušky a povedal si, že keby Snapovi tak strašne vadilo zdieľať s ním uterák, povedal by Harrymu už predtým, ktorý má použiť. Presne tak. Takže teraz sa bude musieť už len vyzliecť.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Harry si nebol istý, koľko času prešlo, kým Snape nevyšiel po schodoch a nezaklopal na dvere. „Potter? Si tam v poriadku?“

„Som v poriadku,“ zamrmlal si Harry. A aj bol v poriadku. Bolo to tu celkom pohodlné a sám Snape mu povedal, že si má odpočinúť.

„Si vnútri už vyše hodinu.“

„Som v poriadku. Chod preč.“

„Potter. Idem dovnútra.“ Dvere sa otvorili. Nastalo ticho, potom Snape povedal nie nepríjemným hlasom, „Potter, keď si niekto napustí vaňu, obvykle sa aj vyzlečie a vlezie si do nej.“

„Som okej. Nie som tak špinavý.“

„Potter, trochu tú vodu zohrejem. Pomohlo by, keby som tu zostal?“

„Mhm. Prepáč.“ Harry sa rozbalil zo svojho klbka na koberci a nešikovne si vyzliekol košeľu.

„Môžem ti priniesť čisté šaty, ak chceš,“ ponúkol Snape.

„To je v poriadku.“ Harry by sa radšej prepadol, než by sa mal cítiť ešte o niečo žalostnejšie vďačnejší než už sa cítil, a to len za to, že tam Snape zostával. „Toto sú tvoje šaty? Nikdy si mi nepovedal,“ zamrmlal. Ak Snape neprestane rozprávať, bude vedieť, že je ešte stále tam.

„Áno, Potter, sú to moje šaty.“

„Čierne?“ Harry zaťal zuby a stiahol si dolu nohavice.

„Áno.“

„Sú všetky tvoje šaty čierne?“ A teraz spodky. Dopekla, stál nahý pred Snapom. Už zase. Harry potlačil nutkanie začať sa chichotať.

„Nie všetky, Potter. Nechcem, aby si ma pomýlili s gotickým punkerom, alebo s hrobárom.“

„Takže aké iné farby máš?“ Harry nahmatkal vaňu a nešikovne si do nej vliezol.

„Šedú. A tmavomodrú.“

„A zelenú nie?“

„Nie, Potter, a ani nespím v obliečkach s malými hadmi.“

„Tak, a práve si zničil všetky moje detské ilúzie.“

„Už bolo načase. Predpokladám, že nevyžaduješ žiadnu pomoc s umývaním?“

„Neodchádzaj-“ Dočerta, tak to znelo naozaj pateticky.

„Potter, Bellatrix a jej manžel sú na sto percent mŕtvi. Ja sám som spálil ich telá. Si tu v bezpečí.“

„Ty... si si kvôli mne roztrhol dušu?“ Harry si mydlil celé telo. Mydlo bolo tak veľké, že ak bude opatrný, vôbec sa nebude musieť dotknúť svojej kože.

„Potter, človek si neroztrhne dušu, ak odstráni odpad.“

„Ona bola naozaj šialená, vieš.“

„Ja viem, Potter.“

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Keď nad tým Harry neskôr uvažoval, uvedomil si, že zrejme nemal tak jasnú myseľ, ako si myslel (čo mohlo, ale nemuselo byť spôsobené elixírmi, ktoré mu Snape potajomky dával), keďže dni plynuli ako veľká rozmazaná hmla pozostávajúca zo sarkastických poznámok a sladkého čaju, zakončená tým, že ho Snape poslal do postele, keď mu povedal, že je desať hodín, hoci Harry mal podozrenie, že bolo pravdepodobne okolo šiestej. Onedlho potom, čo sa zobudil, sa ozvalo zaklopanie.

„Potter, priniesol som ti pyžamo. Spať v šatách je zlozvyk, s ktorým okamžite prestaneš.“

„Oh. A je zelené s malými hadmi?“

„Cítil by si sa pohodlnejšie, keby bolo?“

„Áno – veď vieš, detské ilúzie a tak.“

„Tak potom áno, Potter, je zelené s malými hadmi. Striebornými hadmi. Teraz sa vyzleč.“

„Mimochodom, je naozaj tvoje? Pretože ak je, ako je možné, že mi tak dobre padne? Myslím tým, vždy si bol odo mňa vyšší, takže ako je možné, že si nemusím ohýbať lem nohavíc a rukávy mi nevisia až po kolená?“

„Očividne, Potter, už nie si taký krpec ako si vždy býval.“

„Myslíš, že som narástol? To by som si nepomyslel, že byť zavretý v žalári a vyhladovaný na smrť mi pomôže vyrásť.“

„Nech už je to ako chce, teraz si len o niekoľko centimetrov nižší než ja.“

„Vážne? Si si istý, že si, um, nenosil opätky, alebo niečo také? Len aby si si, čo ja viem, pridával na zastrašovacom kvociente?“

„Potter, prestaň sa chichotať. Čižmy s vysokým opätkom sú pre čarodejníka prijateľnou každodennou obuvou.“

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 4

No tak, do toho!“

Prekvapený Harry sa došuchtal do obývačky, kde si uvedomil, že počuje – futbalový zápas?

„Ty sleduješ futbal? V telke?“

„Odpusť mi, Potter, že netrávim všetok svoj čas plnením všetkých tvojich rozmarov.“

„Jasné. Ale – futbal?“

„Ááááh! To má ísť do bránky, ty prekliaty slaboch!“

Okej, teraz už je to oficiálne. Harry sa musel zblázniť, pretože bolo samozrejme nemožné, aby sa Snape naozaj rozčuľoval nad futbalovým zápasom. Ale aj tak, keďže jeho halucinácie pokračovali, to sa môže hneď tváriť, že im verí. „Takže, kto hrá?“

„Toto je liga majstrov – prečo nevymenuješ všetky mužstvá, ktoré momentálne hrajú v majstrovstvách a ja ti poviem, ak sú to oni?“ odsekol mu Snape príliš ostro, podľa Harrymu názoru.

„Um, Liverpool?“ tipoval.

„To som si aj myslel. Hlava príliš plná metlobalu na to, aby venoval pozornosť svojmu národnému športu. Liverpool je národné mužstvo, Potter. Momentálne hrajú proti sebe Blackpool a Preston North End.“

„Oh. Takže, ktorému mužstvu fandíš?“

„Blackpoolu. Za svoje hriechy, ktorých je očividne mnoho.“

„Vyhrávajú?“

„Potter, rozprávame sa tu o Blackpoolu. Samozrejme, že nevyhrávajú. Dočerta, nahraj, ty imbecil!“

„Chodil si teda na futbalové zápasy, keď si bol malý?“

„Vzhľadom na to, že som bol chlapec z pracujúcej triedy na severe s otcom, ktorý nebol mŕtvy ani neutiekol, len ťažko by sa tomu v tých časoch dalo vyhnúť.“

„Tvoj otec ťa so sebou brával? Myslel som si – no –“

„Že ma pravidelne bíjaval a jediná chvíľa pokoja, ktorú som mal nastala, keď obrátil pozornosť na moju mamu? Potter, o mojom detstve nevieš vôbec nič; láskavo si prestaň domýšľať.“

„Ale – tvoje spomienky – to, ako si o ňom rozprával – “

„Potter, bol som tínedžer. Menuj jedného tínedžera, ktorý skutočné obdivuje a má rád svojich rodičov.“

„No...“

„A siroty sa nepočítajú. Preboha, chlape, nenahrávaj mu! Dopekla!“

„Takže... tvoj otec bol teda celkom fajn, nie?“

„Bol to obmedzený predpojatý hajzel plný predsudkov, ktorý vinil celý svet za svoje vlastné nedostatky a myslel si, že odpoveď na všetky jeho životné problémy nájde v pohári piva.“

„Ale povedal si – “

„Nebesá, Potter, snažím sa tu sledovať zápas! Nahraj – áno – oh, dočerta!“

Harry sa odšuchtal preč a povedal si, že sa pokúsi pripraviť si šálku čaju bez toho, aby sa tentoraz obaril.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 7

Harry si pomyslel, že teraz má už dom celkom dobre zmapovaný. Nachádzali sa tu štyri spálne – zase – trochu príliš veľký luxus na Snapove pomery, hoci dve z nich boli úplne prázdne bez kúska nábytku, len v tej menšej boli nejaké škatule plné kníh, ktoré ešte Snape zrejme nestihol založiť do políc. Dolu sa nachádzala pomerne slušne veľká kuchyňa, obývačka a oddelená jedáleň (v ktorej nikdy nejedli, keďže Snape mal očividne radšej kuchyňu) a záchod, v ktorom sa nachádzala aj malá polica na knihy. Bolo to preto, lebo sa Snape neoženil? Teta Petúnia sa vždy sťažovala, keď si strýko Vernon zobral so sebou noviny na záchod a povedal, že to je normálne.

Harry sa zabával uvažovaním nad tým, čo asi tak Snape považoval za vhodný materiál na čítanie počas návštevy záchodu. Nachádzala sa tam malá kniha, o ktorej bol Harry presvedčený, že mala rovnaký tvar a veľkosť ako Dudleyho 101 spôsobov, ako použiť mŕtvu mačku, čo by sa podľa Harryho zrejme hodilo k Snapovmu zmyslu pre humor, najmä vzhľadom na to, ako sa k nemu McGonnagallová správala ten posledný rok keď bol riaditeľom rok. Bolo tu aj niekoľko úzkych brožovaných kníh, ktoré podľa Harryho určite pochádzali z Reader´s Digest. Nikdy ich ešte nevidel v dome žiadneho iného človeka a vytvoril si nejasnú teóriu o tom, že boli nejakou bizarnou formou magického knižného života, pre ktorých prirodzené prostredie výskytu boli čakárne u zubárov.

Samozrejme, mohol sa spýtať Snapa, čo to boli za knihy, ale mal veľké podozrenie, že Snape by len povedal, že sú to časopisy o elixíroch a potom by ich všetky vzal niekam preč. Ale jedna vec ho trápila a počas obeda sa na to Snapa spýtal. „Ako je možné, že si si mohol dovoliť kúpiť takýto dom?“

„Vážne, Potter. Môj zázračný únik pred smrťou a tajné zmiznutie z čarodejníckeho sveta ťa vôbec neudivuje, a potom si nedokážeš vysvetliť moju kúpu skromného domu?“

„No, ostatné by sa dalo vysvetliť elixírmi a ja viem, že sa v tých somarinách vyznáš -“

„Ospravedlň prosím moje začervenanie sa pri nechutnosti tvojej pochvaly.“

„- ale z toho čo som videl v tvojich spomienkach to nevyzeralo tak, že by tvoja rodina mala veľa peňazí. A viem, že si nepredal dom na Pradiarskej uličke.“

„A očividne som pre Albusa pracoval dvadsať rokov len za minimálny plat okrem stravy a ubytovania a za sľub neposlať ma do Azkabanu, ak budem dobrý?“

„Nuž, myslel som si, že učiteľom nemohli platiť zase tak veľa – len sa pozri na problémy, ktoré vždy mal so zháňaním kohokoľvek, kto by učil obranu!“

„A samozrejme s tým nijako nemohlo súvisieť prirodzené zdráhanie sa akéhokoľvek čarodejníka so zdravým rozumom nachádzať sa v situácii, kde by bol v jednej miestnosti s tuctom príliš sebavedomých a arogantných adolescentov vysielajúcich kliatby, ktorým sotva rozumejú.“

„Tak prečo si potom to miesto vždy chcel?“

„Zrejme som si o to koledoval, Potter. Podobne, začínam mať pocit, ako ty.“

Harry sa uškrnul a pokračoval vo svojej snahe zjesť hrianku s fazuľami. Fazule vedeli byť prekvapivo zákerné, keď ste nevideli, čo robíte. Počul zašuchotanie novín a pomyslel si, že to od neho bolo trochu netaktné. Snape ich mohol aspoň prečítať nahlas.

„Takže, máš aj záhradu?“ po chvíli sa spýtal Harry.

„Áno.“

„A je veľká?“

Zašuchotanie. „Priemernej veľkosti.“

„Sú v nej aj záhradní trpaslíci?“

Podráždené zašuchotnie. „Nie.“

„Knarlovia?“

Nie.“

„Môžem tam ísť?“

„Ak sa budeš potulovať po okolí, som si istý, že eventuálne nájdeš dvere.“

„Potvorák. Vezmeš ma tam?“

„Ak tak spravím, prestaneš sa ma pýtať také prihlúple otázky?“

„Asi nie. Ale za pokus to stojí.“

Len čo Snape odpratal taniere – Harry sa ako obvykle cítil previnilo, keďže sa neponúkol, že pomôže, ale rovnako si bol istý, že Snape by s jeho habkavými pokusmi o pomoc nemal strpenie – vybrali sa do záhrady.

„Predo dvermi je schod dolu, Potter.“

Harry sa zastavil a odrazu sa cítil neisto.

„Potter?“

„Ja – som skrátka len nebol vonku. Od. Veď vieš.“

„Ak to pomôže, Potter, prvá vec, ktorú som spravil, keď som sa sem prisťahoval bola tá, že som zasadil magicky vylepšenú verziu Leylandii. Nikto nás nemôže uvidieť.“

„Tvoji susedia ťa asi milujú.“

„A tiež som okolo pozemku umiestnil defenzívne kúzla. Akýkoľvek mukel, ktorý sa pokúsi priblížiť a sťažovať sa na mňa si odrazu spomenie na neodkladnú potrebu navštíviť lekára ohľadom pomerne trápnej infekcie močových ciest.“

„Bastard. Nemyslia sa lekári, že je to divné, keď všetci tí ľudia z ulíc prichádzajú s vymyslenými infekciami močových ciest?“

„Potter, prečo si prepána myslíš, že tie infekcie sú vymyslené?“

„Naozaj diabolský bastard. Takže aká je tá záhrada? Kiež by som ju tak mohol vidieť.“

„Ver mi, Potter, oveľa si neprišiel. Opatrne, zem je tu dosť hrboľatá.“

„Vieš, vždy som si predstavoval, že tvoja záhrada – keby si nejakú mal – by bola plná úhľadných uličiek s prísadami do elixírov, o ktoré sa starostlivo staráš.“

„Potter, keďže Herbológia je jedna z mála oblastí, kde môžeme bezpečne využiť idiotov ako Longbottom, nebolo by odo mňa múdre odoprieť im možnosť zamestnať sa a umožniť im, aby obrátili pozornosť na nebezpečnejšie záležitosti.“

„Hej, Nevilla aspoň nezmlátil nejaký sprostý had!“

„Ach, áno. Neville Longbottom, hrdina dňa. Priznávam sa, že som mu krivdil – očividne je schopný rozoznať meč, ak ho ním dosť silno udrieš do hlavy.“

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 9

„Snape? Nudím sa.“

„Prepáč ak úroveň zábavy v tomto dome nezodpovedá tvojim štandardom. Možno by si chcel, aby som začal rozprávať neslušné vtipy? Recitoval vulgárne básničky?“

„No, niežeby som mohol čítať knihu, že? A telka veľmi nepomôže, keď nevidíš, čo sa deje.“

„Môžeš, ak chceš, počúvať rádio.“

„Vďaka.“

„Prosím, to nestojí za reč.“

...

„Um, a plánuješ mi aj povedať, kde sa nachádza? Alebo si myslíš, že bude zábavnejšie sledovať ako habkám a nemôžem ho nájsť?“

Ozval sa podráždený povzdych. „V kuchyni na pulte – počkaj, pôjdem ho podať. Ty by si si len uhnal popáleniny tretieho stupňa snahou naladiť Rádio Jedna na jednej z panvíc.“

„Takže to nie je čarodejnícke rádio?“

„Vzhľadom na to, že nemám záujem počúvať bezduché vrešťanie tej harpye bežne známej ako Celestina Warbecková, nie, Potter, nie je.“

„Hej, toto má aj CD prehrávač! Aké máš CDčka?“

Snape hodil na stôl pred Harryho kopu obalov s CD. „V tvojej budúcnosti vidím veľa šťastných hodín strávených zisťovaním.“

...

„Ch-ch-ch-ch-changes, trace the strange – “

„Potter, prestaň láskavo spievať na Bowieho. Ocenil by som, keby mi moju obľúbenú hudbu nekazili spomienky na tvoje falošné škriekanie.“

„To je Bowie? Veľa som toho od neho nepočul. Hej, on je vlastne ešte stále nažive, nie?“

„Veľmi vtipné, Potter.“

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 11

Práve boli, ako ho Snape informoval, asi štyri hodiny popoludní. „Vieš čo by bolo dobré?“ veselo sa opýtal Harry a prehltol trochu čaju.

„Nemôžem sa dočkať, kým ma osvietiš.“

„Čokoládové keksíky. Vieš, na namáčanie do čaju. Môžeš nejaké priniesť, keď pôjdeš nabudúce nakupovať?“

„Samozrejme, Potter. Nejaké iné požiadavky? Šampanské? Kaviár? Sladkosti?“

Harry zamrzol.

„Potter?“

Harry položil šálku dolu a tá treskla o tanierik, pretože jeho ruky sa odrazu triasli.

„Potter!“

„Um, ja len, um... kedy chodíš nakupovať? Pretože si nebol odkedy som sem prišiel, ale stále máme všetko čerstvé a ja som nepočul toho prekliateho Ocado chlapíka objaviť sa tu vo svojej malej dodávke a ty sa skrývaš pred čarodejníckym svetom, takže neprišli hop-šup sieťou a ja si vlastne ani nemyslím, že tu máme hop-šup sieť, keďže som si celkom istý, že som cestou vrazil do plynu a –“

„Potter! Hneď dolu na konci ulice je Tesco, otvorené 24 hodín denne. Ja... chodím tam nakupovať, keď spíš.“

„Keď spím? Ty chodíš, zatiaľ čo ja spím? Takže ty ma tu len necháš skurvene samého, bez pojebaného prútika a ja by som bol úplne skurvene zbytočný, dokonca ja keby som nejaký mal, pretože ako by som s ním dopiče asi tak zamieril a ktokoľvek by sem mohol prísť a urobiť, urobiť si so mnou čo by sa im len kurva zachcelo – “

„Potter. Potter! Upokoj sa. Si tu dokonale v bezpečí. Sú mŕtvi. Oh, ale no – kššš, Harry. Sú mŕtvi a ty si tu v bezpečí. Celý dom je chránený. Nikto ti neublíži, sľubujem.“

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 13

Harry už zase nebol schopný spať a liezlo mu na nervy stále len zostávať vo svojej izbe. Trochu sa zachvel a uvažoval, či by mu to Snape schválil, potom si pomyslel dočerta aj s tým, niežeby ho mohli uvidieť nejakí susedia– ak bol Snape už v posteli, potom muselo byť dobre neskoro. Otvoril dvere tak potichu ako sa len dalo a opatrne sa zakrádal dolu po schodoch. Opatrne prešiel kuchyňou, otvoril zadné dvere a sadol si dolu na schod. Bola chladná noc a vo vzduchu sa vznášal náznak vlhkosti.

Sedel tam už nejakú dobu, keď vtom začul kroky. „Potter, čo robíš tam vonku?“

„Pozerám sa na hviezdy.“

„Nemôžeš ich vidieť.“

„Takže nezáleží na tom, ak je zamračené, nie? Okrem toho, viem, že sú tam. Kiežby som tak dával o niečo väčší pozor na Astronómii.“

Snape si povzdychol a posadil sa vedľa neho na schod. „Nad tvojou hlavou a vpravo je Orion, lovec, ktorého rozoznáš podľa jeho opasku s mečom, ak ten budeš sledovať priamo dole, zavedie ťa, ak by si z nejakého nevysvetliteľného dôvodu chcel ísť práve tam, s Psej hviezde –“

„Siriusovi!“ uškrnul sa Harry.

„Rýchlo sa presunieme preč od tej prijasnej akože hviezdy, ak by si pozorne sledoval, dokázal by si rozoznať Orionov Luk, ktorým strieľa na Taurusa, býka. Ak sa pozrieme nad jeho hlavu, uvidíme Castor a Pollux, dvojičky – predpokladám, že vieš v akom súhvezdí sa nachádzajú?“

„Blíženci. Nie som úplne hlúpy, vieš?“

„To si mi ešte stále dobre nedokázal. Takže, ak pôjdeme stále týmto smerom, ďalšie dve súhvezdia sú ktoré?“

„Ľahké. Rak a Lev – moje znamenie.“

„Hmm. Znamenie známe svojou aroganciou a láskou k zbytočnému riskovaniu.“

„No, nikdy som tým veciam veľmi neveril, vieš.“ Harry sa usmial a potom sa krátko zasmial, keď pocítil prvé kvapky mrholiaceho dažďa. „Ono je naozaj zamračené, že? Ty ich nevidíš o nič jasnejšie než ja!“

„Možno, že nie. Ale na rozdiel od teba viem, ktoré hviezdy by mali byť dnes v noci viditeľné.“

„To beriem.“ Harry sa na chvíľu odmlčal a keďže tá myšlienka bola najvýraznejšia v jeho mysli, rozhodol sa, že sa opýta. „Čo máš na sebe? Myslím tým, bol si v posteli, nie?“

Snape si sťažka povzdychol, ale Harry si pomyslel, že to znelo trochu prehnane, a aj tak odpovedal. „Potter uvedomujem si, že nemáš veľa vecí, čo by zaujali tvoju pozornosť, ale tvoja posadnutosť mojím oblečením ma trochu znervózňuje. Ak to už musíš vedieť, mám na sebe spodok pyžama a župan.“

„Čierny?“

„Šedý.“

„Vďaka. Ja len – ja som len radšej, keď si ťa viem v hlave predstaviť, keď sa rozprávame vieš? Pretože inak ťa stále vidím v profesorskom habite na Rokforte a ten obraz si príliš spájam s tým, ako som sa vtedy v tvojej prítomnosti cítil – alebo ťa inak vidím, veď vieš, mŕtveho, aspoň som si myslel, že si bol a to je trochu desivé, keď tu vedľa teba sedím a rozprávam sa s tebou.“

„Rozumiem.“ Snape chvíľu uvažoval, potom náhle povedal, „Teraz mám kratšie vlasy.“

„Vážne? Ako krátke? Akože, vážne super-krátke, alebo len trochu pristrihnuté?“

„Mám ich... dosť krátke. Skôr taký muklovský štýl.“

„Môžem sa ich dotknúť?“ opýtal sa Harry než sa stihol zastaviť.

Snape sa prudko nadýchol, akoby chcel odseknúť nie, ale namiesto toho sa zastavil a zdráhavo povolil, „Ak musíš.“

Harry váhavo zdvihol ruku, keďže nechcel Snapa ďobnúť do oka, približne tam, kde si myslel, že mal Snape hlavu. Cítil, ako Snape stuhol, keď sa Harry dotkol jeho tváre, ale prekvapivo sa neodtiahol. Teraz už o niečo istejšie Harry presunul ruku po Snapovej hlave a žasol nad tým, čo cítil. „Dočerta, Snape, tie sú ale krátke! Musia byť ešte kratšie než moje!“ odrazu sa uškrnul. „A ani sa nezdajú byť mastné! Pristanú ti? Myslím tým, snažím sa predstaviť si, ako s týmto účesom vyzeráš, ale je to ťažké.“

„Potter, neostrihal som si vlasy z márnivosti.“

Harry už takmer stiahol ruky zo Snapovej hlavy, ale vtom zaváhal. Keby sa opýtal, dovolil by mu Snape dotknúť sa jeho tváre? Len aby... sa ubezpečil, že je to naozaj on? Alebo... možno by to mal spraviť tak či tak, aj bez opýtania? Váhavo presunul ruku na Snapovo líce. Bolo drsné, akoby sa Snape potreboval oholiť a Snape sa trhane nadýchol, ale nič nepovedal. Harry teraz už istejšie presunul ruku a prešiel ňou po tom nezameniteľnom nose a tenkých perách – odrazu jeho zápästie schytila ruka s dlhými prstami. „To by stačilo.“ Snapov hlas znel zachrípnuto, roztržito si všimol Harry, avšak väčšinu jeho pozornosti zaujalo šokujúce zistenie, že bol napoly tvrdý. Z toho, ako sa dotýkal Snapovej tváre. Harry si zhrozene vytrhol ruku von zo zovretia a vyškriabal sa na nohy.

„Ja – mal by som ísť. Vrátiť sa do postele,“ vyhŕkol a vpotácal sa naspäť dovnútra a smerom k schodom, takmer sa pritom potkol o kuchynskú stoličku. Len čo sa dostal do izby, pritiahol posteľ k dverám a zablokoval ich, zosunul sa do kúta izby, objal sa ramenami a začal sa chvieť. Bože, toto bolo choré. Snape ho zachránil, staral sa oňho ako otec – a Harry voči nemu cítil takéto perverznosti. Čo to s ním dočerta tá Bellatrix porobila? Harry potlačil vzlyk, stúlil sa do klbka na dlážke a neprestal sa objímať.

~*~*~*~*~*~*~*~*~*~*~

Deň 14

Harry sa zobudil celý meravý a skľúčený. Jeho sny... neboli veľmi pekné. Vlastne boli poriadne mizerné. Nechcel čeliť Snapovi, ale vedel, že sa potrebuje najesť, napiť a dať si elixír, tak narovnal plecia, odtiahol posteľ odo dverí a šiel dolu.

„Potter?“ Harry poskočil pri zvuku Snapovho hlasu. „Na stole máš jedlo a pitie. Hneď ti prinesiem elixír.“ Harry dokázal povedať podľa závanov vzduchu v miestnosti, že Snape odišiel, tak si nahmatkal cestu k stolu a posadil sa, opatrne sa načiahol za raňajkami, hoci si nebol istý, či z toho vôbec niečo zje.

Sotva sa mu podarilo prehltnúť trochu vlažného, sladkého čaju, než sa Snape vrátil. Harry počul, ako si odtiahol stoličku a posadil sa za stôl.

„Potter. Tvoj elixír.“ Keď podával Harrymu hrnček, ich prsty sa dotkli a Harry nebol schopný potlačiť mimovoľné strhnutie a takmer hrnček pustil.

Ozvalo sa príšerné zaškrípanie, keď Snape prudko odstrčil stoličku po dlaždiciach. „Dočerta aj s tebou, Potter, ja nie som žiaden netvor! To že som... zareagoval na tvoje nevinné flirtovanie minulú noc ešte neznamená, že sa po tebe vrhnem!“

Čože? O čom to dočerta hovoril? Prečo by vôbec chcel - ? „Je mi to ľúto, dobre? Nechcel som – to oni ma v hlave celého pomotali, vieš? Ja ani nie som – myslím tým, nebol som – “ Jeho chrbát sa opieral o stenu, hoci si nepamätal, že by vstal od stola. Harry bol žalostne vďačný za jej oporu a skĺzol po nej dolu, aby sa mohol zhrbene posadiť  na dlážku. Bol chorý a pomotaný a on to vedel, a Snape to vedel –

„Potter.“ Hlas teraz znel o niečo jemnejšie, hoci ešte stále dosť naštvane, ak to Harry dokázal posúdiť. Počul, ako sa Snape zhlboka nadýchol. „Ešte si nejedol. Vrátiš sa k stolu a zješ svoje raňajky a potom si dáš elixír. Rozumel si?“

„Áno,“ roztrasene zo seba dostal Harry. Uľavilo sa mu, keď mu Snape povedal, čo má robiť. Postavil sa, nenávidiac to, ako sa mu triasli nohy a znova našiel stoličku. Ešte stále si nebol istý, či dokáže jesť a tak sa načiahol za hrnčekom.

„To je tvoj elixír, Potter. Bolo by lepšie, keby si najprv niečo zjedol.“

„Jasné.“ Vytiahol mu z rúk hrnček a vložil mu do nich iný. Harry sa cítil absurdne vďačný, keď prehĺtal svoj vlažný čaj.

Snape znova začal hovoriť priškrteným hlasom. „Potter, opakujem: odo mňa sa ničoho báť nemusíš. Uisťujem ťa, že som schopný kontrolovať akúkoľvek... reakciu, ktorú budem mať v tvojej prítomnosti.“

A znova to slovo. „Reakciu? Nechápem – myslím tým – akú reakciu?“

Nastalo zhrozené ticho. „Zdá sa, že som si nesprávne vysvetlil tvoju úzkosť, Potter. Považoval som to za znechutenie nad mojím...“ pozastavil sa, hoci Harry nechápal prečo, „mojím nemiestnym vzrušením minulú noc.“

„Ty? Ale ty nie si – miloval si moju mamu!“

„Nie tým spôsobom, akým si to očividne predstavuješ.“ Snape si sťažka povzdychol. „Myslel som si, že moja orientácia je všeobecne známa. Boh vie, že tvoj otec a jeho banda uličníkov sa mi kvôli tomu často posmievali. Priznávam sa - udivuje ma, že ti to tvoj krstný otec s radosťou nevylíčil.“ Jeho hlas znel trpko.

Harry nevedel, čo má na to povedať. Snape bol teplý – a minulú noc bol vzrušený? Z toho, že sa ho Harry – dotýkal? Dotýkal sa jeho tváre? Oh, Bože. Ale on by ne – nie, povedal, že by to neurobil. A – Harry mu mohol veriť, to vedel. Trasľavo si vydýchol a načiahol sa po svoj príbor dúfajúc, že to Snapovi zabráni pýtať sa ďalšie otázky, na ktoré naozaj nechcel odpovedať.

...

„Potter.“ Harry posledných päť minút nezaujato naháňal trochu slaniny po tanieri, takže ho neprekvapilo, keď sa Snape rozhodol, že už dojedol. „Tvoj elixír. A teraz mi láskavo vysvetli, čo presne ťa minulú noc tak veľmi rozrušilo.“

„To – je to osobné, dobre?“

„Nie, Potter, nie je to dobre. Prejavil si extrémne príznaky rozrušenia a traumy. Keďže som momentálne zodpovedný za tvoju starostlivosť, je pre mňa mimoriadne dôležité zistiť, čo spôsobilo túto reakciu.“

„Prestaň to hovoriť!“

„Čo?“

„Re – reakcia.“ Harrymu bolo trochu špatne a želal si, aby toho toľko nezjedol. Bože, Snapa by úplne vytočilo, keby vyvrátil jeho elixír.

„Aha. Vidím.“

„Naozaj? Fakt dobré vedieť, že niekto vidí.“

„Nebesá, Potter, to bol len slovný zvrat! Myslel som tým, teraz už rozumiem. Ani ty si nezostal... neovplyvnený blízkosťou z minulej noci.“

Nemusel kvôli tomu znieť práve tak samoľúbo, pomyslel si Harry. „Ja nie som gay! Myslím tým, nebol som! Nie... predtým. Ona... ona prinútila Lestrangea... pozri, nebudem o tom rovno rozprávať, dobre? Použi svoju prekliatu predstavivosť!“ Potkýnajúc sa odtackal od stola, neodhadol umiestnenie dverí a bolestivo vrazil ramenom do rámu. Potlačil vzlyk a zamieril ku schodom.

„Potter! Harry. Počkaj.“ Harry sa strhol, keď mu ruka jemne zovrela jeho nezranené rameno. Ruka sa však neodtiahla preč. „Tvoj zmätok je pochopiteľný. Ja... neuvedomil som si, že ich týranie nabralo aj tento smer. Ale znásilnenie z teba nemôže spraviť homosexuála.“

„Tak možno – možno to potom nebol on. Bola to ona. Navždy ma odradila od dievčat, alebo čo, ja neviem – “ Snape sa posadil vedľa neho na schody. Kedy sa posadil? Harry si nespomínal.

„Harry, ty si... taký, aký si. Žiadne týranie z teba nemôže spraviť niečo, čo nie si.“

Harry si vydýchol. Nebola to jeho vina, znelo to ako vzlyk. „To si si niekde prečítal, že?“

„To, Potter, je výhoda toho, že si z času na čas otvoríš knihu, áno.“

„Potvorák.“

„O tom ma často informovali. Teraz, myslím, že máš dobehnúť nejaký ten spánok.“

Harry mu dovolil, aby ho odviedol hore po schodoch a tentoraz, ak aj sníval, po prebudení si to vôbec nepamätal.

 

Poslední komentáře
21.11.2012 14:51:45: Úvod bol poriadne traumatizujúci, ale spolužitie Severusa a Harryho ma neskutočne baví :) sú to dvaj...
13.05.2012 17:22:38: česká spořitelna penzijní připojištění www.penzijni-pripojisteni-info.cz
06.07.2010 19:07:23: smileysmileysmiley dakujem. len teraz si na chvilu davam od snarry pokoj. prelozim to harry/tom riddle, po...
06.07.2010 18:37:51: Drahá Misto713 - taky bych ti mohla říkat trezůrku. Dočetla jsem další perlu z tvé sbírky. (A skute...