Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Niekde medzi snom a bdením

Kapitola 1 / Intro

„Lipnúť na snoch a zabúdať žiť sa nevypláca, zapamätaj si to.“ – Albus Dumbledore.


Krv. Všade bola krv. Zo Snapovej rany na krku sa valili celé potoky krvi, presiakla mu habitom a roztekala sa po dlážke Škriekajúcej búdy. Harry chcel zastaviť ten prúd, ale nedokázal pohnúť rukami.  Keď uvidel, ako nad ním Harry kľačí, Snape sa načiahol, schytil ho za predok habitu a pritiahol si ho k sebe väčšou silou, než akú mal umierajúci muž mať. „Pozri sa na mňa,“ zašepkal Snape svojím posledným dychom a Harry bezmocne civel do Snapových očí, z ktorých sa pomaly vytrácala iskra života...

Skoré ranné slnko prenikalo cez okno a osvetľovalo miestnosť teplou, zlatistou žiarou. Harry zaboril hlavu do vankúša a zastonal. Nenávidel tie rána, keď sa prebudil pred spustením budíkového kúzla.

Načiahol sa k nočnému stolíku a naslepo nahmatal prútik. Len čo ho mal v ruke, ospalo ním mávol. Budíkové kúzlo sa malo spustiť o dvadsať minút. Nemalo zmysel znovu sa pokúsiť zaspať. Harry zo seba neochotne odkopol perinu a pozviechal sa von z postele.

Pretieral si spánkom zlepené oči a potkýnajúc zišiel dolu po schodoch do kuchyne v dome na Grimmauldovom námestí 12. Dovliekol sa k stolu, pritiahol si najbližšiu stoličku a s povzdychol sa na ňu zvalil.

„Aj tebe prajem dobré ráno,“ povedala Hermiona a posunula mu šálku s čajom.

Aj napriek svojej nechuti voči ránu sa Harry na Hermionu previnilo uškrnul. Nechcel, aby si myslela, že nie je rád, keď ju vidí.

Pravdu povediac, Hermiona a Ron boli hlavným dôvodom, prečo ešte nepredal dom na Grimmauldovom námestí. Technicky žili v malej chalúpke poblíž Londýna, ale trávili približne rovnaký čas v Harryho dome ako vo vlastnom. Harrymu to takto veľmi vyhovovalo, takže zostával v starom dome, ktorý bol dosť veľký na to, aby mohli jeho najlepší priatelia prísť, kedykoľvek sa im len zachcelo a dosť známy na to, aby sa v ňom cítili pohodlne. Okrem toho, teraz keď sa o dom Kreacher začal starať tak ako sa mal, nebol až taký strašný. Černožienky a prízraky už dávno zmizli, ošúchaný nábytok vymenili a portrét pani Blackovej niekam presunuli a Harrymu bolo úplne jedno kam.

„Si hore skôr než máš a vyzeráš otrasne,“ povedala Hermiona a kriticky si Harryho premeriavala. „Ešte stále máš tie sny o Snapovi?“

Hermiona zázračne dokázala znieť plná sympatií a zároveň karhajúco, pomyslel si Harry. Sústredil sa na sypanie cukru do čaju a mykol plecom.

„Harry, prešlo už vyše roka,“ povedala Hermiona. „Možno by si mal za niekým zájsť.“

„Nepotrebujem muklovského cvokára. Sú to len sny.“

„Z toho čo si mi povedal znejú skôr ako nočné mory.“

Harry znovu mykol plecom.

Hermiona si povzdychla. „Ty vieš, že to nebola tvoja vina,“ povedala mu jemne.

„Nemôžem si pomôcť. Musím premýšľať nad tým, že som niečo mohol spraviť. Myslím tým, len som tam tak stál a celé to sledoval.“

„Áno, mohol si pritiahnuť Voldemortovu pozornosť vbehnutím medzi Snapa a obrovského zúrivého hada, to by bol úžasný nápad!“ Hermiona prevrátila očami. „Premýšľaj nad tým, čo hovoríš!“

„Ja viem, ja viem, máš pravdu. Niekedy však uvažujem nad tým, či by som sa snažil viac, keby som vedel, na ktorej strane Snape skutočne bol.“

„Nič by sa na tej situácii nezmenilo,“ povedala Hermiona. „Všetko sa to udialo príliš rýchlo. Okrem toho, uvažoval si niekedy nad tým, že pre Snapa je to možno takto lepšie?“

Harry zdvihol pohľad od svojho čaju, prekvapený Hermioninou otázkou.

„Porozmýšľaj nad tým. Aký život by len mal, keby prežil?“ opýtala sa Hermiona. „Buď by bol v Azkabane za použitie neodpustiteľnej kliatby, alebo by sa niekde skrýval. Možnože kdekoľvek teraz je, konečne sa mu podarilo nájsť pokoj.“

„Snape? Pokoj?“ Harry sa pri tej predstave zasmial. „Kdeže, pravdepodobne teraz plachtí po druhom svete ako nejaký prerastený, kostnatý netopier a preklína každého, kto sa mu odváži vstúpiť do cesty.“

Hermiona sa zachichotala. „Harry, si strašný! Ale asi máš pravdu. ´Snape´ a ´pokoj´ sa akoby navzájom vylučovali, však?“

„Áno,“ odpovedal Harry. „Asi ak ako ´Draco Malfoy´ a ´čestnosť´ alebo ´Ron´ a ´oddychové čítanie´.“

„Ty máš čo hovoriť o oddychovom čítaní! Kedy si naposledy čítal niečo, čo nebolo na lesklom papieri s ľuďmi v metlobalových uniformách preháňajúcimi sa po obálke?“

Harry sa uškrnul. Po ôsmich rokoch priateľstva dokonale poznal všetky spôsoby, akými Hermionu najviac vytočiť. „Presne o tom hovorím. Lenivec najlepšie rozozná lenivca.“

„Grrr, teraz si znel úplne ako Ron. A keď už hovoríme o lenivcoch – mal by si sa ísť osprchovať. Pripravím nejaké vajcia. Rozhýb sa, lebo inak zmeškáš Zakrádanie a Stopovanie.“

„Áno, mami,“ doberal si ju Harry, keď vstal od stola, zamieril na poschodie a posledné zvyšky sna sa stratili v svetle dňa.


Boli dni, keď si Harry myslel, že len naprostý a úplný masochista by sa podrobil niečomu takému ako bol Aurorský výcvik. Dnešok bol jedným z tých dní. Keď konečne po zotmení dorazil domov, krivkajúc sa vyšplhal po schodoch s úmyslom dopriať si dlhú horúcu sprchu na zrelaxovanie svojich ubolených svalov. Dostal sa asi tak na prvé poschodie než to vzdal. Mäkučké, pohodlné kreslá v salóne vyzerali neuveriteľne lákavo a Harry sa čoskoro do jedného zvalil.

Do miestnosti sa takmer okamžite primiestnil Kreacher a opýtal sa, čo by mohol pre svojho pána spraviť. Harry po požiadal iba o teplé ďatelinové pivo, ale Kreacher sa vďaka Bohu vrátil o niekoľko minút neskôr aj s miskou plnou horúceho gulášu. Harry si vďačne pochutil na guláši a oprel sa v kresle so svojím pivom, vychutnávajúc pocit horúceho hrnčeka vo svojich rukách a známu a upokojujúcu vôňu maslových cukríkov a korenia vo vzduchu.

Ďatelinové pivo[1] bolo pre Harryho niečo ako hriešne potešenie; pôžitok, ktorý si doprial po dlhom dni. Jeho chuť mu vždy pripomínala krásne chvíle strávené s priateľmi, keď mohol aspoň na chvíľu zabudnúť na temných pánov a smrťožrútov. Bolo to jedno z mála nevinných potešení z posledných niekoľko rokov, ktoré neboli poškvrnené Voldemortom. Čo sa Harryho týkalo, ostatní budúci Aurori si pokojne mohli nechať svoje krčahy piva a poldecáky Ohnivej whisky pre seba.

Harry vypil asi polovicu hrnčeka, keď pocítil, ako mu oťažievajú viečka a zadriemkava v kresle. Sprcha počká aj do rána, povedal si. Teraz nastala tá správna chvíľa na to, aby sa vyšplhal hore po schodoch, vyzliekol si habit a zložil sa do postele. O minútku sa postaví, naozaj, za chvíľočku...

Snape ležal v karmínovej kaluži na dlážke Škriekajúcej búdy. Harry si najprv myslel, že už je mŕtvy, ale vtom Snape odrazu zdvihol hlavu a uprene sa naňho mlčky zadíval. Harry sa pokúsil k nemu pribehnúť, ale nohy ho nechceli poslúchnuť. Sotva sa mohol hýbať a cítil sa, akoby sa predieral hustým sirupom. Bojoval proti sile, ktorá ho držala späť, rozhodnutý, že sa dostane k Snapovi.

Každý krok si vyžadoval neskutočnú námahu a úsilie, ale Harry začal postupne napredovať. Mal pocit, že prešli celé hodiny kým sa dostal až k Snapovi a kľakol si vedľa neho na dlážku. Len čo tak spravil, Snapova ruka vystrelila a schmatla Harryho za habit. „Pozri sa na mňa,“ povedal Snape.

„Nie. Nie,“ povedal Harry a triasol hlavou. „Musím ti pomôcť!“

„Pozri sa na mňa!“ Snapov hlas mal teraz v sebe viac sily, prikazoval Harrymu, aby spravil tak, ako mu povedal.

Harry sa zadíval Snapovi do očí a Snapova tvár sa začala meniť. Jeho črty sa vyhladili v masku bez výrazu a Harry sa odrazu díval na oveľa mladšieho Snapa, študenta, ktorého si pamätal z mysľomisy. Harry netušil čo má robiť, a tak len hlúpo civel na Snapa.

„Dávaj pozor, Potter!“ vyštekol Snape.[2]

„Harry? Harry?“

Harry ospalo zažmurkal, otvoril oči a uvidel nad sebou rozmazanú siluetu Hermiony, ako sa naňho zhora díva.

„To si tu spal celú noc?“ opýtala sa ho Hermiona.

Harry sa poobzeral okolo seba a zistil, že ešte stále sedel v kresle v salóne. Miska aj hrnček boli preč, bol prikrytý dekou a okuliare mal odložené na stolíku vedľa kresla. „Heh, myslím, že hej,“ povedal.

Hermiona mu venovala Ten Pohľad, ale milosrdne sa zdržala komentára a nezačala ho napomínať. Namiesto toho povedala, „Nuž, aspoň že je víkend a môžeš to dospať.“

Harry si nasadil okuliare a povedal, „Som úplne v poriadku.“ Aby to dokázal, postavil sa, natiahol a pokúšal sa predstierať, že ho nebolí za krkom. „Včera som len skrátka mal dlhý deň, to je všetko.“

„Tak to sa vsadím, že hej. Ron vyzeral ako Inferius, keď sa včera dovliekol cez dvere. Musela som ho štuchnúť, aby nezaryl nosom do vlastnej večere. Dvakrát.“

Harry sa prudko rozrehotal, keď si v mysli vytvoril obraz Rona chrápajúceho do zemiakovej kaše, s červenými vlasmi vytŕčajúcimi nad pečivom. Hermiona rýchlo pochopila, čo sa Harrymu zdalo tak smiešne a zasmiala sa s ním.

Keď sa dosmiali, Hermiona povedala, „Vážne, netuším, ako to vy dvaja zvládate.“

„Nie je to tak zlé,“ povedal Harry. V skutočnosti ho Aurorský výcvik bavil, hoci bol miestami poriadne vyčerpávajúci.  Bola to prvá vec, ktorú si vo svojom živote skutočne vybral sám pre seba a bol v tom dobrý. Inštruktori boli naňho rovnako prísni ako na všetkých ostatných aj napriek jeho sláve a preňho to bol naozaj skvelý pocit, keď sa k nemu správali rovnako ako k ostatným a predsa v tom vynikal.

Harry však mal obavy, či sa mu rovnako bude páčiť aj skutočná práca Aurora, len čo dokončí výcvik. Po tom, čo prešiel vojnou proti Voldemortovi a jeho smrťožrútom, nebol si tak celkom istý, či chce podobnou činnosťou stráviť aj zvyšok svojho života. Avšak nevedel, čo iné by tak chcel robiť, čo by z neho nespravilo ešte väčší magnet na pozornosť verejnosti.

„No, nech je to ako chce, zastavila som sa tu len, aby som si požičala trochu bazalky. U nás sa všetka minula,“ povedala Hermiona. „Dnes večer prídeš, však?“

„Samozrejme!“

„Super, tak sa uvidíme neskôr.“ Hermiona sa usmiala a obrátila sa na odchod.

„Hermiona,“ v náhlom popude na ňu zavolal Harry. V tej chvíli jej chcel povedať o tej zvláštnej zmene vo svojom sne. Ale v skutočnosti to nebola až tak veľká zmena, však? Jeho ďalší sen sa s najväčšou pravdepodobnosťou vráti späť na obvyklú tému. Nemalo zmysel to rozoberať, rozhodol sa.

Hermiona sa zastavila. „Áno, Harry?“

„Povedz Ronovi, ak aj tentokrát zje všetky čokoládové sušienky než tam ja vôbec prídem, tak nech si ma neželá.“

 



[1] Ďatelinové pivo je po anglicky „Butterbeer“. Nechápem odkiaľ nabrali tú ďatelinu, keďže po anglicky je ďatelina buď shamrock, clover, alebo trefoil. V doslovnom preklade by Butterbeer bolo maslové pivo. V origináli tohto príbehu sú prísady „ďatelinového“ piva Butterscotch (maslové cukríky) a nejaké korenie. Sladké, jemné, mierne korenisté, dá sa piť za studena aj za tepla a hodí sa mi k čarodejníckemu svetu viac ako niečo nazvané po ďateline. Niečo ako medovina, až na to, že z cukríkov. Mimochodom, skúste si hodiť do googlu Butterscotch a vyhľadať obrázky. Mňamky mňam. Tie cukríky sú fakt super.

[2] Nedá sa preložiť... v origináli je to „Pay attention!“, čo je príkaz, ktorý sa bežne dáva nepozorným žiakom v triede a u nás je to „Dávaj pozor!“, ale v angličtine zároveň znamená  viac -- ako príkaz všímaj si, alebo venuj viac pozornosti. Nie je to len príkaz, aby sa sústredil, ale aj aby premýšľal, uvažoval... a teda aj (možno) niečo spravil.

Poslední komentáře
01.06.2010 22:11:34: Od doby co jsi psala, že něco chystáš se těším smiley konečně je to tu a začíná to zajímavě smileysmiley...