Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Niekde medzi snom a bdením

Kapitola 10

Keď sa Harry naposledy objavil v triede obrany, Snapa naňho čakal ako obvykle. V šťastnom nevedomí toho, že niečo nie je tak ako má byť objal Harryho na pozdrav. Harryho odhodlanie poľavilo a mal pokušenie objať Snapa späť a zabudnúť na tú prekliatu fľaštičku na svojom nočnom stolíku. Namiesto toho stuhol a odtiahol sa od neho preč.

Snape ustúpil a opýtal sa, „Čo sa stalo?“

„Musím ti niečo povedať.“

„Čo?“ zopakoval Snape a tentoraz sa jeho hlas zachvel úzkosťou.

Harry potlačil povzdych, prešiel k rade stoličiek a pokynul Snpovi, aby ho nasledoval. Len čo sa usadili tvárou v tvár, Harry povedal, „Hermiona ma dnes ráno prišla zobudiť a nemohla ma nájsť.“

„Čo tým myslíš?“

„Myslím tým, spal som, ale nebol som vo svojej posteli.“

Snape sa na Harryho podozrievavo zadíval a opýtal sa, „Dal ti niekto dávku Bľabotavého elixíru?“

Harry vedel, že jeho slová nedávali zmysel. Zhlboka sa nadýchol a prešiel k jadru veci. „Keď sa objavujem tu, začínam miznúť vo vlastnom čase.“

„Oh.“ Prešlo niekoľko sekúnd, počas ktorých sa to Snape pokúšal pochopiť. „Ako je to vôbec možné?“

„Ako je čokoľvek z tohto vôbec možné?“ odpovedal Harry a mykol plecom.

„To je pravda.“

„Severus. Ja... Začnem užívať elixír na spánok bez snov.“ Keď to povedal nahlas, celý plán sa nejako stal oveľa reálnejším a Harrymu sa zovrel žalúdok.

Čože?!

„Musím sem prestať chodiť.“

„Nie! To nesmieš spraviť! Začnem to skúmať. Zistíme, prečo sa to deje a zabezpečíme, že sa niekde nezasekneš alebo nezmizneš ani z jedného času.“

„A čo budem robiť dovtedy?“ opýtal sa Harry.

Snape otvoril a zatvoril ústa a očividne sa snažil nájsť nejakú odpoveď. Žiadna mu nenapadla.

„Okrem toho, nie je to len o tom,“ pokračoval Harry. „Tak ma pohltilo to, čo sa deje v tvojom čase, že som nevenoval pozornosť môjmu vlastnému. Sotva preliezam cez tréning a prakticky som ignoroval svojich priateľov. Hermiona má pravdu; aj keď som tam bol, skutočne som tam nebol.“

„Tak sa budeš musieť viac sústrediť, to je všetko!“ Snape bol čím ďalej, tým rozrušenejší.

„Je mi to ľúto. Naozaj veľmi, veľmi ľúto. Ale už som sa rozhodol.“

„Myslel som, že sme... Myslel som, že pre teba niečo znamenám!“

„Znamenáš, Severus!“

„Tak potom ma nemôžeš len tak opustiť!“

Harry cítil, akoby sa Snapove slová a jeho otvorene prosebný výraz premenili na dýky, ktoré mu vrážali do hrude. Harry musel pozbierať každý kúsok svojej vôle, aby dokázal jednoducho povedať, „Budem musieť.“

Harry sledoval, ako sa Snapova tvár pomaly zmenila v mrazivú masku. Teplota v miestnosti poklesla minimálne o desať stupňov. „Rozumiem,“ povedal Snape, postavil sa a vzdialil sa od Harryho. „Chrabromilská odvaha a udatnosť. Jasné.“

„Severus...“

„Mal som to vedieť. So stýkania sa s Potterom nikdy nič dobré nevzíde.“ S týmto posledným útokom sa Snape obrátil sa vyrútil sa z miestnosti a zatresol za sebou dvere. Len vtedy sa Harry podvolil páleniu svojich očí.


Len čo sa veci medzi ním a Snapom skončili, Harry sa vrhol späť do trénovania a začal znova vynikať v priebehu niekoľkých dní. Keď práve nebol na ministerstve, dával si záležať na tom, aby navštevoval svojich priateľov častejšie než predtým, tak ako kedysi a snažil sa v ich prítomnosti usmievať, smiať a žartovať. Hermiona vyzerala spokojná, šťastne sa naňho usmievala a povzbudzujúco mu stískala rameno. Len Ron akoby tušil, že niečo nie je v poriadku. Harry kútikom očí často zazrel Rona dívať sa naňho zamysleným, znepokojeným pohľadom. Aurorský výcvik očividne urobil Rona vnímavejším, pretože jeho inštinkty mu tentoraz hovorili úplnú pravdu. Niečo rozhodne nebolo v poriadku.

Nezáležalo na tom, ako veľmi sa Harry snažil zapájať do života vo svojom vlastnom čase, stále sa cítil, akoby tam viac nepatril. Prišlo mu to akoby kráčal snom, kde nič nebolo hmotné alebo skutočné. Často ho premohol pocit, že sa díva na svoj život z pohľadu niekoho iného. Aj napriek tomu užíval elixír na spánok bez snov a hovoril si, že všetko bude v poriadku, len čo si na to znova privykne. A ak súčasťou jeho nočného rituálu bolo civieť niekoľko minút na modrú fľaštičku, kým sa prinútil prehltnúť dávku, nuž, aj na to si zvykne.

Harry potreboval premýšľať a tak sa šiel túlať po muklovskom Londýne, ďaleko od všetkých miest, kde by ho mohli ľahko nájsť jeho priatelia. Aj napriek tomu, ako často sám seba ubezpečoval, prešiel už mesiac a situácia sa nijako nezlepšila. Ešte stále sa denne vznášal vo vágnej mimorealite a neustále mu chýbal Snape, na ktorého myslel minimálne každú hodinu. Zastavil sa uprostred úzkeho mosta pre chodcov a civel do vody pod sebou. Vyzerala rovnako šedá a prchavo neskutočná ako všetko ostatné. Bez minulosti v noci, ktorá by dopĺňala budúcnosť počas dňa, Harry žil len polovičný život.

Harry sa rozhodol, vsunul ruku do vrecka, vytiahol známu fľaštičku a odzátkoval ju. Potom vylial zvyšok elixíru na spánok bez snov do rieky a fľašku hodil za ním.

 

Do minulosti sa Harry vrátil hneď v tú noc. Neobjavil sa v triede obrany, ale to ho veľmi neprekvapovalo. Snape ho tam zrejme nečakal už celé týždne. Namiesto toho sa objavil v jednej z mnohých Rokfortských uličiek, táto bola úzka a vyzerala ako takmer každá iná. Jediný človek v dohľade bol Snape a ten sa po nej práve ponáhľal so svojou taškou zamazanou od atramentu prehodenou cez plece. Harry už otváral ústa, že naňho zavolá, keď ho v tom niekto zrazu predbehol.

„Snape!“

Hlas sa ozval spoza neho a Harry ďakoval svojmu aurorskému výcviku, ktorý mu umožnil rýchlo skočiť do tieňov bočnej uličky, než ho niekto zazrel. O niekoľko sekúnd neskôr okolo neho prešla temná, štíhla postava.

Snape sa zastavil a obrátil s očividne podráždeným výrazom na tvári. „Čo chceš, Mulciber? Som zaneprázdnený.“

„Tak to musíš byť veľmi zaneprázdnený, keďže som takmer nevidel celé mesiace,“ odpovedal mu Mulciber. „Kde si sa schovával?“

„Existuje aj taká vec ako opakovanie. Niekedy by si si to mohol vyskúšať. Vzhľadom na to, že toto je škola a tak.“

„Milé. Kedysi si mával čas na opakovanie a zároveň aj na stretnutia so mnou.“

„Veci sa menia.“

Mulciber prižmúril oči a prikročil bližšie k Snapovi. „Vážne? Tak mi prosím pekne povedz, čo také sa tak dramaticky zmenilo?“

„Moja trpezlivosť s tvojím suchopárnym bľabotaním, napríklad.“

„Opatrne, Snape, lebo začnem mať pochybnosti o tvojej oddanosti voči ponuke temného pána.“ Mulciber prehovoril hlbokým a nebezpečným hlasom.

„Vážne ma ani trochu nezaujíma, o čom ty máš alebo nemáš pochybnosti.“

„Tebe možno nezáleží na tom, čo si myslím ja, ale určite ti musí záležať na tom, čo si myslí on. Čoskoro budem stáť po jeho boku a on ma bude počúvať; čo si asi tak myslíš, že by som mu mal povedať, keď niekto spomenie tvoje meno?“

Myslím si,“ povedal Snape, „že by si mal povedať tvoju ´pánovi´, že mu odkazujem, aby si svoju ponuku strčil do svojho temného zadku.“

Harry, skrytý v tieňoch, mal najväčšiu chuť začať skákať od radosti a povzbudzovať ho. Prinútil sa zostať ticho, ale na tvári sa mu objavil obrovský úškrn.

Mulciber však nevyzeral podobne nadšený. Šokovane sa nadýchol a ustúpil o krok späť. „Robíš veľkú chybu.“

„To sa ešte uvidí.“

„Nechceš ho mať za nepriateľa,“ varoval ho Mulciber.

Snape odrazu stratil trpezlivosť aj kontrolu. Prekvapivou rýchlosťou vytiahol prútik a vyslal priamo na Mulcibera rezné kúzlo. Habit okolo neho zavíril, keď sa Mulciber zvrtol na stranu, ale nebol dosť rýchly. Kliatba ho zasiahla do ramena a ostro zasyčal.

„Už nikdy viac,“ zavrčal Snape, „sa neodvažuj mi diktovať, čo chcem alebo nechcem robiť.“

Mulciber na Snapa dlhú chvíľu gánil a ruku s prútikom mu mykalo. Potom sa vyrovnal a povedal, „Tak dobre. Tvoje stanovisko si zapamätáme.“ S týmto sa predral okolo Snapa a pokračoval dolu po chodbe.

Snape civel za Mulciberom, dokiaľ sa mu nestratil z očí, potom si vrazil prútik späť do vrecka. Harry si povedal, že teraz je ten správny čas. Než mohol z chodby odísť aj Snape, Harry sa vyrúti zo svojho úkrytu. „Severus!“

Snape sa zaskočene, ale mimoriadne rýchlo obrátil k Harrymu. Len čo ho zbadal, sánka mu padla dolu a obočie sa mu vyšplhalo takmer do vlasov.

„Severus, to bolo úžasné!“ zvolal Harry a pribehol k Snapovi.

„Harry?“ Snape znel zmätene.

Harry so smiechom povedal, „Nemôžem uveriť tomu, že si práve povedal Mulciberovi, že Voldemort si to môže strčiť do zadku!“

„Neurobil som to pre teba.“

„Ja viem. A tým je to ešte lepšie.“

„Čo tu robíš?“

„Musel som sa vrátiť. Pokúsil som sa zostať preč, naozaj, ale skrátka som to nedokázal.“

Snapov výraz stuhol. „Takže si vrtkavý, zbabelý a ešte k tomu nemáš ani silnú vôľu. Nádhera.“

„Okej, to som si asi zaslúžil.“

„Asi?“ Snape zdvihol obočie.

„Je mi vážne ľúto, že som ťa opustil, ale myslel som si, že robím tú správnu vec, vieš? Sústrediť sa na svoj život a uvedomiť si čo je dôležité? Ale nedokázal som prestať na teba myslieť. A všetko tam bolo také... neúplné... bez tohto.“ Harry zakončil bezmocným myknutím plecom, neschopný adekvátne vysvetliť svoje pocity strácania sa a nejasnosti.

„Takže čo sa stane teraz?“ opýtal sa Snape opatrne aj nádejne.

Harry naozaj neuvažoval tak ďaleko do budúcnosti. „No. Asi si mal predtým pravdu. Keď máme prístup k Rokfortskej knižnici a Hermioninmu výskumu, určite prídeme na to, čo sa deje a ako to všetko stabilizovať. A dovtedy,“ znova mykol plecom, „dovtedy to zariskujem. Všetko bude fajn, nie?“

Snapovou tvárou prebleslo toľko výrazov, že Harry nemal šancu ich všetky rozlúštiť. Nakoniec Snapove oči stvrdli. „Nie,“ povedal.

„Čože?“

„Práve som sa rozhodol. Teraz sa budeš musieť rozhodnúť ty. Nemôžeš žiť na dvoch miestach naraz.“ V Snapovom výraze bolo jasne vidieť bolesť, ale vo svojom odhodlaní nepoľavil. Obrátil sa a odchádzal od Harryho preč.

„Severus..?“

Snape sa k nemu naspäť neobrátil.


Drahí Ron a Hermiona,

Ak čítate tento list, znamená to, že som zmizol a nemohol som odísť bez toho, aby som sa nerozlúčil. Rozhodol som sa zostať v Severusovom čase.

Nikdy som sa vám riadne nepoďakoval, tak by som to radšej mal spraviť teraz, nie? Ďakujem vám obom, že ste to so mnou všetko vydržali a bojovali po mojom boku. Nikdy by som to bez vás nedokázal. Boli ste moji prví priatelia a vždy budete moji najlepší priatelia.

Ale vy dvaja ma teraz už skutočne nepotrebujete. Máte jeden druhého a všetkých našich priateľov a sľubné kariéry, ktoré vychutnávate. Nehovorím tým, že ma tam už nechcete! Len to, že viem, že si dobre poradíte aj bez mňa. Severus ma teraz potrebuje viac. A ja ho asi potrebujem tiež.

Viete, niečo som si uvedomil. Ak sa pokúsite žiť v minulosti aj v budúcnosti zároveň, nikdy nenájdete svoju prítomnosť. V tomto pomedzí som žil už nejakú tú dobu a konečne som sa musel rozhodnúť. Musel som si vybrať svoju prítomnosť. Teraz keď som si vybral, myslím, že už nebudem zaseknutý niekde medzi nimi.

Veľmi mi budete chýbať. Ale mám taký pocit, že sa ešte niekedy stretneme. Kto vie? Možno bude existovať nejaký spôsob, ako vás budem môcť prísť navštíviť. Ak existuje niekto, kto by bol ten spôsob schopný nájsť, tak je to Severus.

Takže, dokiaľ sa znova nestretneme... Hermiona, nedovoľ Ronovi jesť toľko čokoládových keksíkov! A Ron, povedz Hermione, aby tie knihy zložila dolu a niekedy si aj odpočinula. Starajte sa jeden o druhého. Všetkých odo mňa pozdravujte, dobre?

S láskou,

Harry.


Chodba bola plná študentov, ktorí práve vychádzali z tried po poslednej hodine dňa, všetci sa hlasno rozprávali a rozbiehali sa do všetkých možných smerov. Harry, skrytý a nepovšimnutý v bočnej uličke, pozorne sledoval Snapa ako sa približoval. Keď sa Snape priblížil na dosluch, Harry zašepkal, „Severus! Hej, Severus!“

Snapove oči sa na moment rozšírili, potom zamaskoval svoj výraz a nenápadne sa presunul do priľahlej uličky. Len čo sa dostal na miesto, odkiaľ ho nebolo vidieť z hlavnej chodby, obrátil sa k Harrymu a opýtal sa, „Čo chceš..?“

„Chcel som ti dať vedieť, že som sa rozhodol,“ povedal Harry.

„A..?“

Po Harryho tvári sa rozlial široký úsmev. „Zostávam tu.“

Snape zo seba niekoľko sekúnd nevydal ani hláska a naprázdno otváral a zatváral ústa, než sa spamätal. „Vážne?“

Harryho úsmev sa ešte viac roztiahol, až mal pocit, že mu puknú líca. „Áno.“

Snape neprestával civieť na Harryho v nemom úžase a zdalo sa, že nevie čo má so sebou robiť. Harry nebol tak zmätený. Otvoril náruč a načiahol sa za Snapom a o malú chvíľku mu do nej Snape skočil, vrátil mu objatie a pevne sa ho držal. Zvláštne, čudoval sa Harry, ako si predtým nikdy nevšimol, ako do seba zapadali.

Snape sa odtiahol a povedal, „Počkaj... a čo tvoji priatelia?“

„Budú mi chýbať,“ pripustil Harry. „Ale...“

„Ale?“

„No, rozhodol som sa, že ty by si mi chýbal viac.“

Snape sklonil hlavu v márnej snahe zakryť červeň na svojich lícach a pokrivený úsmev, ktorý sa mi rozlial po tvári. „Poď,“ povedal, schytil Harryho za rukáv a odtiahol ho dolu po chodbe.

O desať minút neskôr pokračovali v rozhovore na žinienkach v starej triede obrany. Snape povedal, „Ešte stále nemôžem uveriť...“ odmlčal sa a potriasol hlavou. „Nemôžem uveriť, že si sa vzdal života v čase kde temný pán—kde Voldemort je konečne mŕtvy a namiesto toho si si vybral život tu. Teraz budeš musieť proti nemu bojovať znova.“

„Ja viem,“ povedal zachmúrený Harry.  Dlho nad tým vážne uvažoval. „Ale tentoraz budem vo výhode. Viem veci, ktoré nám pomôžu poraziť ho oveľa rýchlejšie. Môžem všetko zmeniť. My môžeme všetko zmeniť.“

„Tak to preto tu zostávaš? Lebo si myslíš, že tu môžeš vykonať veľa dobrých vecí a zachrániť životy?“

Harry zdvihol Snapovu ruku a pevne ju stisol. „Nie.“

„Si idiot, dúfam že vieš.“

„Už si mi to hovoril, áno.“

Snape sa očividne rozhodol, že chodiť s idiotom nebude také strašné, pretože mu stisol ruku ešte pevnejšie a naklonil a bližšie.

„Takže,“ povedal Harry, „pôjdeš za učňa v elixíroch?“

Snape prikývol. „Áno.“

„To chceš teda robiť? Pracovať s elixírmi, robiť výskum, také veci?“

„Áno, možno. Alebo... rozmýšľal som aj nad tým, že by som sa rád stal aurorom.“

„Vážne?“ prekvapene sa spýtal Harry. Keď mu Snape neodpovedal, dodal, „Myslím, že by z teba bol úžasný auror.“

Na Snapových perách sa objavil ďalší z jeho nenápadných úsmevov. Potom sa spýtal, „A čo tu mieniš robiť ty?“

„Ešte si nie som istý. Uvažoval som nad tým, že by som skúsil profesionálne hrať metlobal, len čo sa vojna skončí. Aj keď... no, asi by ma vážne bavilo učiť.“

„Vsadím sa, že v tom by si bol dobrý. Máš entuziazmus a si trpezlivý.“

Chvíľu boli ticho, potom Harry povedal, „Nejakú dobu to tu bude nebezpečné. Voldemort je mocný nepriateľ.“

„Ja viem. Ale myslím si...“

„Áno?“

„Myslím, že to nebude tak zlé, dokiaľ tu budeš ty.“ Snapa sa za svoje city očividne hanbil, keďže svoju odpoveď zamrmlal do žinienky.

Harry podoprel Snapovu bradu končekmi prstov a povzbudil ho, aby sa naňho pozrel. Keď sa ich oči stretli, Harry povedal, „Nikam neodídem. Konečne som sa zobudil.“ Harry sa naklonil dopredu a keď sa jeho pery stretli so Snapovými, pomyslel si, že táto budúcnosť bude rozhodne fajn.


„To naše rozhodnutia ukazujú, kto skutočne sme, oveľa viac než naše schopnosti.“ – Albus Dumbledore.

 

KONIEC

Poslední komentáře
07.01.2012 11:25:48: Nádherná povídka, přečetla jsem ji na jeden zátah smiley Nejvíc mě tady asi nadchl Ron, málokdy bývá v...
05.08.2010 10:18:59: Překládáš krásné povídky, děkuji a těším se na tvoje další překlady, jsou úžasné.
18.07.2010 12:33:00: Niekde medzi snom a bdením - tak toto bola taká nádherná poviedka akú som už dávno nečítala. Doslova...
14.06.2010 14:12:25: Ahoj, už jsem prozřela...nemohla jsem najít začátek povídky k aktulizaci 5.6., tedy k 10. kapitole, ...