Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Niekde medzi snom a bdením

Kapitola 3

Harryho vôbec neprekvapilo, keď sa počas ďalšieho sna objavil v Snapovej spálni, hoci mal ešte stále pocit, akoby mu narúšal súkromie. Snape sedel za otlčeným pracovným stolom, hrbil sa nad zvitkom pergamenu a v ruke držal brko. Harry sledoval, ako niečo rýchlo čmáral s veľkým nosom len zopár centimetrov od pergamenu. Snape na chvíľu prestal písať a začal hryzkať koniec brka a potom ešte niečo pripísal.

Harry si prečistil hrdlo a povedal, „Hm-hmm. Ahoj?“

Snape sa tak rýchlo postavil s prútikom v ruke, až takmer prevrhol stoličku. Potom sa trhane nadýchol a povedal, „Dopekla, musíš to stále robiť??“

„Prepáč,“ povedal Harry. „Len som si pomyslel, že by si bol radšej, keby som niečo povedal, než aby som zostal ticho a len ťa špehoval.“

Snape sa zamračil, ale nehádal sa s ním. Hodil pohľad smerom k dverám a povedal, „Môj otec je doma. Tu sa rozprávať nemôžeme.“

„Myslíš, že by ma mohol počuť?“ opýtal sa Harry a pre istotu rozprával šeptom.

„To neviem, ale určite môže počuť mňa.“ Snape na moment zaváhal a potom povedal, „Poď so mnou,“ a vyviedol ho von zo svojej spálne.

Harry nasledoval Snapa dolu po schodoch do obývačky. Pred starodávnou televíziou sedel mrzutý muž, jeho ostré črty tváre osvetľovalo blikajúce svetlo správ. Snape sa prihrbil a rýchlo okolo neho prešiel, pravdepodobne dúfajúc, že si ho nevšimne. Očividne to zabralo; Tobias Snape nezdvihol zrak od svojej televízie.

Čoskoro boli vonku, ale Snape sa nezastavil a kráčal ďalej. Vzdialil sa od radu domov, prešiel cez neobrobené pole a Harry ho mlčky nasledoval, zvedavý kam ho Snape zavedie. Konečne vkročili do malého hájku, kde sa Snape zohýbal popod vetvy stromov a prekračoval korene až dokiaľ Harryho nepriviedol na malú čistinku.

Snape sa presunul do stredu čistinky, zvalil sa do trávy a posadil sa so zohnutými kolenami. Harry nečakal na pozvanie a posadil sa na zem naproti nemu. Niekde poblíž bolo počuť zurčanie potôčika a bol si takmer istý, že toto bolo to miesto, kde videl Snapa a Lily rozprávať sa keď boli deti. Prebehol ním zvláštny pocit déjà vu, hoci vedel, že na tomto mieste nikdy predtým nebol.

„Je to tu... fajn,“ povedal Harry a narušil tým ticho.

Snape mykol plecami. „Je tu ticho.“

Z toho čo Harry vedel o Snapovom živote doma dokázal pochopiť, prečo Snape hľadaj nejaké pokojné útočisko. „Áno, vyzeráš ako ten typ človeka, čo má rád ticho.“

„Čo tým myslíš?“

„No, kedykoľvek ťa vidím, vždy si--“ sám „—čítaš alebo píšeš alebo študuješ. Si taký ten vážny typ, nie?“ len čo to Harry povedal, uvedomil si, aká to bola pravda. Ako dieťa a aj ako dospelý, Snape sa len málokedy usmial a Harry ho nikdy nepočul sa smiať.

„Asi áno. Chcem aby zo mňa v živote niečo bolo a nestrávim život podlizovaním sa niekomu inému.“

Irónia Snapových slov bola takmer bolestivá. „Hmmm. Slizolinské ambície,“ povedal Harry.

„Lepšie než Chrabromilská pojašenosť a bláznovstvo.“

Harry sa pokrútene usmial a povedal, „Ja to radšej považujem za Chrabromilskú spontánnosť.“

„Ty si Chrabromilčan.“ Bolo to väčšmi tvrdenie než otázka a Snape pri jeho vyslovení neznel práve nadšene.

„Bol som,“ potvrdil Harry.

Snape to chvíľu trávil a potom sa spýtal, „Ako sa voláš priezviskom?“

Povedať ´Potter´ alebo ´Evans´ neprichádzalo do úvahy a tak Harry povedal prvé ďalšie meno, ktoré mu hneď napadlo. „Dursley.“ Vnútri zastonal a chcel sa nakopnúť za to, že túto otázku neočakával a nepripravil sa vopred. Harry sa obával, že ako ďalšie sa Snape opýta niečo ešte nešťastnejšie a tak rýchlo povedal, „Takže, čo by si chcel robiť, keď skončíš školu?“

Harry bol zvedavý, či Snape urobí nejakú narážku na Voldemorta, ale ten namiesto toho obrátil hlavu, zadíval sa do stromov a odsekol, „Do toho ťa nič.“

„Nie, asi nie. Ale nie je to žiadne tajomstvo, však? Pokiaľ sa samozrejme nechceš stať Nedotknuteľným!“ zažartoval Harry.

„Ako keby som chcel pracovať pre ministerstvo,“ ohrnul nos Snape. Zdráhavo dodal, „Som... dobrý v elixíroch.“

„To máš fajn. Takže chceš robiť niečo s elixírmi?“ povzbudzoval ho Harry.

„Možno.“ Snape mykol plecom. „Hodne experimentujem s receptami na elixíry. Snažím sa nájsť lepšie spôsoby, ako ich pripraviť a vymyslieť, ako vytvoriť nové elixíry podľa toho, aké vlastnosti majú iné elixíry.“

„To je super! Nie každý dokáže niečo také.“

Keď Snape videl, že Harry prejavuje záujem o jeho schopnosti, začal rozprávať s väčšou dôverou v hlase. „Väčšina ľudí sa neobťažuje pochopiť prečo elixíry fungujú práve takto a už vôbec ich nezaujíma ako by sa dali zmeniť. Neveril by si, aké otrasné sú recepty vo väčšine školských učebníc.“

Harry si spomenul na obrovské množstvo poznámok v učebnici elixírov Polovičného Princa a povedal, „Oh, myslím, že mám o tom predstavu.“

„A čary sú niekedy práve tak otrasné; všetko to nepotrebné mávanie a pohyby, ktoré nie sú nič viac než ozdoba, ktoré k nim ľudia pridávajú...“

Keď sa ho na to Harry priamo spýtal, Snape začal s nadšením rozprávať o čase, ktorý trávil modifikovaním elixírov a tvorbou nových čarov. Harry si všimol, že sa veľmi starostlivo vyhýba všetkému okrem tých najmenších a najnenápadnejších zmienok o nebezpečných čaroch a čiernej mágii. Ale čím viac sa rozprávali, tým viac sa uvoľňoval a, čo bolo najdôležitejšie, Harrymu sa podarilo odvrátiť jeho pozornosť a Snape sa ho nepýtal žiadne ďalšie nepríjemné otázky.


Slnečné lúče prenikali konármi stromov a ich tiene vytvárali nepravidelné vzory a obrazce po celej čistinke. Snape sedel chrbtom opretý o strom a vedľa neho ležala odložená kniha. Harry sledoval, ako nabral za hrsť drobných kamienkov a hádzal ich jeden po druhom ponad čistinku. „Všetko v poriadku, Snape?“ opýtal sa Harry.

Tentoraz keď Harry prehovoril Snape nevyskočil, ani nevytiahol prútik. Namiesto toho podráždene odhodil všetky zvyšné kamienky a povedal, „Už bolo na čase. Sedel som tu posledné tri odpoludnia a čakal, kým sa objavíš.“

Zaskočený Harry sa zmohol len na, „Uh,... prepáč? Vieš, že nedokážem ovládať kedy a kde sa zjavím.“

„Aspoň tak to hovoríš,“ zamrmlal si Snape.

„Prečo si vlastne čakal tu? Objavím sa vždy tam kde si ty a tvoj dom som už videl.“

„Akoby mi čerta záležalo na tom, či si videl môj dom. Nenapadlo ti, že by som nechcel, aby ma ľudia prichytili, ako sa očividne rozprávam sám so sebou?“

„Ale je oveľa pravdepodobnejšie, že ťa ľudia nájdu tu vonku, nie? Kto ťa uvidí doma?“ opýtal sa Harry. Snape namiesto odpovede zhrabol ďalšiu hrsť kamienkov a vrhol ich naprieč čistinkou. Harry sa okamžite začal cítiť ako hlupák. „Oh. No jasné. Tvoj otec. Mám, ehm, taký dojem, že je tak trochu hajzel?“

„O niečo viac než len trochu,“ odpovedal Snape. „Okrem toho, radšej som tu vonku. Nikto iný sem už nechodieva.“

Harry vedel zo Snapových spomienok, kto sem s ním zvykol chodievať a rozhodol sa, že radšej už túto tému nebude ďalej rozoberať. Uvažoval, či sa má Snapa spýtať bližšie na jeho život doma, ale to asi bola tiež citlivá téma. Snape už teraz vyzeral trochu podráždený; Harry to nechcel ešte zhoršiť. Už aj tak trápny rozhovor skočil tichom.

„Si ešte tu, Dursley? Nemám záujem začať sa naozaj rozprávať sám so sebou.“

„Áno, som tu, ale... uh! Mohol by si ma prosím prestať volať tým menom? Som len Harry.“

Snape sa chvíľu díval jeho smerom so zvláštnym pohľadom v očiach, potom povedal, „Dobre, budem ťa volať krstným menom, ak ma ty budeš volať mojím.“

Bolo takmer neuveriteľné, že ho Snape požiadal, hoci aj nepriamo, aby ho Harry volal krstným menom a Harry sa cítil zvláštne hrdý, že sa mu podarilo čo i len o maličký kúsok naštrbiť Snapovo brnenie. „Áno, v pohode,“ povedal a kútiky úst sa mu skrútili úsmevom. „To nebude problém.“


V dňoch, ktoré nasledovali Harry prekvapivo nemal takmer žiaden problém volať Snapa jeho krstným menom. Netrvalo dlho a začal ho volať ´Severus´ aj v mysli, takmer akoby bol úplne iným človekom než ´Snape´, ktorý bol Harryho profesorom. V tejto mladšej verzii bol oveľa vášnivejší a impulzívnejší než aký sa dospelý Snape kedy zdal byť, a hoci bol všeobecne neohrabaný, často náladový a niekedy netaktný, bol tiež obdarený bystrou mysľou a prenikavým dôvtipom, ktoré sa Harry naučil si ceniť.

Ako leto pokračovalo, Harry strávil pomerne veľa odpoludní – alebo nocí, hoci ho dosť miatlo, keď nad nimi tak uvažoval – so Snapom. Rozprávali sa o čaroch, vyučovaní, Snapových výsledkoch VČÚ skúšok a občas aj o tom, akí namyslení hlupáci boli James a Sirius.  Hoci sa Snape v Harryho prítomnosti čím ďalej tým viac uvoľňoval, ešte stále si dával pozor, aby sa nezmienil o ničom príliš temnom. Možno sa obával, že s niečím takým Chrabromilčan nebude súhlasiť. Alebo možno Harry toho o sebe neodhalil dosť na to, aby získal Snapovu dôveru.

Harry obvykle našiel Snapa čakať naňho v hájku. Z času na čas prišiel v neočakávanú hodinu a namiesto toho skončil v Snapovom dome. Raz sa dokonca objavil keď Snape spal. Vtedy sa Harry rozhodol radšej zostať ticho, aby Snapa nedráždil a ten nezostal úplne paranoidný. Mal vedieť, že bolo len otázkou času, než sa objaví v skutočne nevhodnej chvíli.

Keď sa Harryho sen začal, okamžite naňho zaútočil hluk, ktorý mohla spôsobiť len hádka na plné gule medzi Snapovými rodičmi. Kričali a ziapali tak hlasno, že ich bolo počuť až v Snapovej izbe dosť jasne na to, aby Harry dokázal zachytiť niektoré slová. Snape ležal na posteli a s neprítomným pohľadom civel na vzdialenú stenu. „Ahoj, Severus,“ jemne prehovoril Harry.

Snape sa posadil tak rýchlo, že Harry nestačil ani zažmurkať. „Harry? ...Dočerta.“

Nemalo zmysel predstierať, že tú hádku nepočuje. Harry sa posadil na posteľ vedľa Snapa a spýtal sa, „O čom sa hádajú?“

„Bolo by lepšie sa spýtať o čom sa nehádajú,“ odpovedal Snape tak tichým šepotom, že ho takmer nebolo počuť. „O peniazoch, o mágii, o mne...“

„O mágii? Tvoj otec je mukel, však?“ On už samozrejme poznal odpoveď, ale Snape mu to nikdy nepovedal.

„Áno,“ priznal sa Snape. Zdola sa ozvalo tresknutie.

„Takže nedokáže akceptovať, že si čarodejník?“

Snape mykol plecom. „Okrem iného. Na tom nezáleží. Musím tu stráviť len dva mesiace v roku. A o tomto čase na budúci rok už budem dospelý a vôbec sa sem nebudem musieť vrátiť.“

„A kam pôjdeš?“

„Mám... priateľov, ktorí by ma nechali u nich bývať, keby som ich o to požiadal.“

Harry si pamätal ten typ ´priateľov´, ktorých Snape mal v jeho šiestom ročníku. Jediné, na čo sa zmohol bolo, „Ah.“

„Naozaj ťa tvoji rodičia zamkýnali do komory?“ opýtal sa Snape.

„Moji rodičia nie. To moja teta a strýko. A áno, zamkýnali. Keď som bol dosť starý na to, aby som mohol ísť na Rokfort a profesor Dumbledore zistil, že som spával v komore, takpovediac mi museli dať nejakú skutočnú izbu. Ale aj tam ma zamkýnali. Raz dokonca pribili na okno mreže.“

„A kričali často?“

„Len na mňa.“

Snape pomaly prikývol a prijal to. Potom sa opýtal. „Mreže? To vážne?“

„Áno, spravili to počas leta pred mojím druhým ročníkom. Ale ja som utiekol. Teda, mal som samozrejme aj pomoc...“ Snape ho pozorne počúval a tak Harry pokračoval v líčení príbehu o tom, ako ho oslobodili vďaka lietajúcemu autu. Keď príbeh ukončil opisom svojho strýka, ako bezmocne fučí a pení v okne a sleduje ako Harry odlieta preč, Snape jeho príbeh odmenil pokriveným poloúškrnom.

Keď Harry uvidel tento výraz, jeho telom prebehla vlna tepla a zistil, že aj on sa uškŕňa na Snapa, hoci ho Snape nemohol vidieť. Odrazu sa už tá hádka dole Harrymu nezdala tak dôležitá a dokonca aj Snape vyzeral uvoľnenejšie. Harry sa rozhodol, že mu vyrozpráva nejaký iný bláznivý príbeh z Rokfortu a uvidí, či sa mu podarí zo Snapa vytiahnuť ďalší úsmev. Šepkali si ešte dlho po tom, čo sa hurhaj dolu skončil.


„Harry? Harry?“ Volajúci hlas znel ako z obrovskej diaľky.

„Mmmhhmmm?“

„Harry?“

„Choď preč.“

„Harry, zobuď sa!“

Čo je??“ naštvane sa opýtal Harry, keď prudko otvoril oči. V jednej chvíli ležal na chrbte vedľa Snapa, díval sa hore do nebies a rozprával sa s ním o všetkom, čo im zišlo na um a vtom ho začala energeticky triasť mimoriadne vytrvalá Hermiona.

Hermiona sa prekrížila ruky a pozrela sa na Harryho karhajúcim pohľadom, „Prespal si zazvonenie svojho budíkového kúzla a zmeškáš výcvik. Snažila som sa ti pomôcť.“

„Ale my sme sa rozprávali!“ povedal Harry. Potom sa posadil a poobzeral sa okolo seba. Pomaly sa vracal späť do reality. Ležal doma vo svojej posteli; Snape a čistinka existovali len v jeho snoch.

„Rozprávali?“ zopakovala po ňom Hermiona. „Asi sa ti to muselo snívať.“

„Oh. Áno, myslím, že hej.“ Harry si prehrabol prstami vlasy a trochu sa zahanbil. „Skutočne živý sen. Er. Prepáč, že som na teba nakričal.“

„To je v poriadku, Harry, ale mal by si vstať, lebo inak budeš vážne veľmi neskoro!“

Harry zo seba zhodil prikrývky a vyškriabal sa von z postele, „Vďaka, Hermiona.“ Schmatol svoj habit a utekal sa osprchovať a obliecť.

„Pripravím ti nejaké hrianky a čaj, čo si môžeš zobrať so sebou,“ zakričala za ním Hermiona.

Vďaka Hermioninmu zásahu sa Harrymu len tak-tak podarilo prísť načas na Zahaľovanie a Maskovanie.  Ale aj tak sa ešte celý deň cítil neisto z toho, čo sa stalo ráno. Nikdy nespal príliš tvrdo a prespať budíkové kúzlo bolo preňho prakticky nemožné. Jeho sny boli čím ďalej tým reálnejšie, čo ho podstatne znepokojovalo po tom, čo musel zdieľať vízie s Voldemortom počas svojho piateho ročníka na Rokforte. Ale aj tak vedel, že jeho sny o Snapovi boli len sny, bez ohľadu na to, ako živo a reálne vyzerali, a neboli výsledkom žiadnej čiernej mágie. Prisahal si, že si nastaví toľko budíkov, koľko len bude potrebné, aby  nedovolil nočným fantáziám zasahovať do jeho skutočného života.

Harry však mohol tušiť, že si tento incident jeho priatelia všimnú a zapamätajú. Prešli sotva dva dni, do soboty, keď sa k tejto téme vrátili. Sedeli s Ronom pre Ronovým a Hermioniným domom a vychutnávali chladnejšie počasie, ktoré značilo príchod jesene. Ron si prehadzoval prehadzovačku z ruky do ruky a rozprávali sa všetkom možnom, o výcviku, alebo metlobale, alebo najnovšej absurdite v Dennom Proroku.

Keď ich rozhovor na chvíľu prirodzene ustal, Ron prehodil, „Takže, Hermiona mi spomínala, že ťa musela zobudiť, aby si neprišiel neskoro na výcvik. Hovorila niečo o nejakom skutočne živom sne.“

„Áno, bolo to zvláštne,“ odpovedal Harry. „Prespal som budíkové kúzlo.“

„Vau, ale to sa tebe nikdy nestáva, kamarát. To musel byť teda poriadny sen.“

„Heh. Aj tak by sa to dalo nazvať.“ Harry sa pošúchal za krkom.

„No, aspoň už nemávaš tie nočné mory o Snapovi, nie?“

Harryho prvá myšlienka bola súhlasiť s Ronom a načať inú tému rozhovoru. Ale on predsa nemal žiaden dôvod skrývať pred ním pravdu, nie? On si predsa nevybral, že chce snívať o Snapovi. Jeho priateľom by sa mohlo uľaviť, keby vedeli, že sa jeho nočné mory konečne skončili. „Vlastne,“ povedal, „nie je to celkom pravda.“

„Ty máš ešte stále nechutné sny o tom ako Snapovi vyhasínajú očičká? To máš blbé,“ povedal Ron s toľkým súcitom, aký bol kedy schopný zo seba dostať.

„Nie, nie,“ opravil ho Harry. „Tie už sú preč. Ja len ešte stále mávam sny o Snapovi. Technicky.“

„Technicky?“

„Teda, nemávam sny o profesorovi Snapovi – o Snapovi, ktorého sme poznali. Snívam o Snapovi ako o študentovi, takom, aký bol vo svojich spomienkach.“

„Merlinove gule, Harry, tvoje podvedomie ťa naozaj rado týra!“

„Nie, nie je to tak zlé!“ Ron po ňom hodil skeptický pohľad a Harry mu to chcel vysvetliť viac. „V týchto snoch pre zmenu nie je nič strašné, vieš? Žiaden Voldemort, ani smrťožrúti, ani vojna. Je tam len... Snape. Ako robí bežné veci. Najprv som len mohol chodiť za ním a sledovať ho, ale po čase ma už dokázal počuť. Takže teraz tam väčšinou len tak sedíme a rozprávame sa.“ Harry si uvedomil, ako nudne to musí znieť a ukončil vetu ospravedlňujúcim myknutím pleca.

Zdalo sa, že toto vysvetlenie Rona vydesilo viac než všetko predtým dokopy. „Áno, ale to je Snape! Kto by sa chcel na takého slizúňa dívať, nieto ešte sa s ním rozprávať, a to celú noc?“

„Vážne nie je tak strašný, keď ho trochu spoznáš. Jasné, je tak trochu pichľavý a sarkastický, ale myslím, že sa uvoľní, keď sa rozhodne, že ti môže dôverovať. A je vážne čertovsky chytrý a celkom vtipný, keď si uvedomíš, že vlastne žartuje...“ Harry prestal rozprávať, keď si uvedomil, že začína bľabotať, ba čo viac, že mu to v tejto situácii zrejme vôbec nepomáha.

„Prepána, Harry, rozprávaš o ňom akoby bol živý! Uvedomuješ si, že Snape je mŕtvy, však?“

Harry zažmurkal. „Samozrejme!“ povedal a prinútil sa zasmiať. „Myslím tým, bol som tam, nie? Áno, viem že sú to len sny. Asi som len šťastný, že sa mi pre zmenu nesníva nič príšerné ako z hororu. Očividne dokonca aj rozhovory o elixíroch s poďobaným tínedžerom Snapom sú lepšie než tie ostatné sny!“

„Myslím, že to chápem,“ uznal Ron. „Niežeby som tiež nemal strašné sny, po tom všetkom, čo sa stalo. O Fredovi a tak.“ Pozrel sa dolu na prehadzovačku vo svojich rukách.

„Myslím, že my všetci sme nejaké mali. Alebo ešte stále máme.“

Ron súhlasne prikývol a potom sa diskusia vrátila k veselším témam. Neskôr Harry uvažoval, či povedať Ronovi o svojich snoch nebola obrovská chyba.

 

Poslední komentáře
03.06.2010 11:24:53: Výborně, další povídka kterou si budu číst stále dokola...smiley Je skvelé, že zase překládáš.......
03.06.2010 08:37:30: Nóóó,tiež sa mi to celkom páči, aj keď teda je to cesta do minulosti ale Harry so Severusom majú u m...
02.06.2010 22:22:31: Hm, priblizne kazdy den jednu, mozno viac nez jednu, ale vzdy ich uverejnim naraz, takze dnes uz nic...
02.06.2010 21:40:30: Drahá Misto:) Chci se zeptat, nemohla by jsi zhruba říct, kdy budeš kapitoly sem dávat? Připadám si ...