Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Niekde medzi snom a bdením

Kapitola 5

Ukázalo sa, že obnoviť Snapovu dôveru bola o niečo menej pracná záležitosť, než čoho sa Harry obával. Snape bol ešte stále podozrievavý, odmeraný a rozladený z toho, ako ho podviedol. Ale teraz keď sa Harry priznal, že je z budúcnosti, nemusel si dávať taký veľký pozor na to, čo Snapovi povedal. Teraz mohol hovoriť Snapovi svoje zážitky o niečo voľnejšie a ukázalo sa, že vďaka tomu mu bol Snape ochotný viac veriť. Alebo aspoň sa stiahol do seba oveľa zriedkavejšie.

„... až na takú drobnosť, čo sme nevedeli – Hermiona nezískala jeden z Millicentiných vlasov,“ povedal Harry. „Ten vlas patril jej mačke.“

„To snáď nie!“

„Ale áno. Tmavé vlasy na tmavom habite... bolo celkom ľahké sa pomýliť.“ Harry mykol plecom. „Ale aj tak, narástla jej srsť a tesáky a pazúry;  kompletne všetko. Trvalo nám desať minút, kým sa nám podarilo ju prehovoriť, aby vyliezla von z kabínky. A mala aj...“ Snape sa naňho zadíval zvláštnym spôsobom a Harry sa zastavil v polovici vety. „Čo je?“

„Ja len... myslel som si... To nič,“ povedal Snape.

„Nie, vážne, čo je? Neboj sa, už viem, že si šialený. Koniec koncov, rozprávaš sa s neviditeľnými ľuďmi,“ žartoval Harry.

„Chvíľu sa mi zdalo, že som ťa videl.“

„Vážne?“ opýtal sa Harry. „Čo si videl?“

Snape zatriasol hlavou. „Len záblesk. Nejakú farbu. Asi to nič nebolo.“

Harry nevedel, ako sa má cítiť pri pomyslení na možnosť, že sa pre Snapa stáva viditeľným. Na jednej strane by to bolo fajn, keby sa naňho mohol Snape pozerať a rozprávať sa s ním tvárou v tvár, vidieť jeho výrazy. Ich správanie voči jeden druhému by mohlo byť o niečo normálnejšie. Na druhej strane si Harry nebol istý, ako Snape zareaguje na jeho fyzickú podobnosť s Jamesom, alebo či Snapa bude jeho výzor z nejakých iných dôvodov odpudzovať.

Bez ohľadu na to, čo si o tom Harry myslel, jeho viditeľnosť sa neodvratne blížila. Keď Harry na ďalší krát prišiel, Snape videl čoraz viac zábleskov farieb a mihajúce sa obrazy kamkoľvek Harry šiel. Počas ďalšieho sna bol Snape schopný rozoznať slabý obrys alebo siluetu. Harry bol každou návštevou čoraz jasnejšie viditeľný a Snape bol týmto procesom fascinovaný a uvažoval o tom, čo to mohlo spôsobiť.

Keďže ešte nevedeli, či je Harry viditeľný aj pre iných ľudí, Snape začal na Harryho čakávať v odľahlej chodbe lemovanej hrdzavejúcimi brneniami. Brnenia sa väčšinou nehýbali, iba z času na čas jedno z nich ospalo pohlo rukavicou alebo obrátilo helmu a jeho zvuk sa so škripotom odrážal od kamenných stien.

Harry sa jedného dňa objavil a uvidel Snapa nakláňať sa nad učebnicou elixírov a čmárať niečo na okraje strán. „Všetko v poriadku, Severus?“ povedal namiesto pozdravu.

„Oh, ahoj, Ha--“ Snape sa prudko odmlčal, keď sa pozrel hore na Harryho. A sekundu neskôr stál na nohách s prútikom v ruke. „Vedel som to! Celý čas som to vedel! Bol to jeden z tvojich trikov, však, Potter?!“

Na rozdiel od predchádzajúcich situácií, na túto možnosť sa Harry dopredu pripravil. „Severus, o čom to... Počkaj chvíľu, myslíš si, že som James Potter?“ Harry dúfal, že jeho tón mal tú správnu kombináciu prekvapenia a urazenosti.

Snape prižmúril oči a pozorne študoval Harryho, potom z neho väčšina hnevu vyprchala. „Nie, ja. Nie si. Ale je medzi vami celkom výrazná podobnosť,“ obvinil ho.

Aj napriek tomu, ako často Sirius a Remus poznamenali, ako veľmi sa Harry podobá na svojho otca, Harry vedel, že má ďaleko k tomu, aby bol jeho vernou kópiou. „Prečo? Len preto, lebo mám čierne vlasy a nosím okuliare?“ Zamával rukou odmietavým gestom.

„Tým to asi bude. Ešte stále ťa nevidím až tak zreteľne, vieš,“ zahundral Snape a schoval prútik späť do vrecka.

„Okej, to prijímam. Tentoraz ti odpustím.“ Harry sa usmial, aby Snape vedel, že sa neurazil naozaj. Namiesto odpovede sa mu od Snapa dostalo len malého podráždeného odfrknutia. „No tak prepáč,“ dodal Harry. „Očakávam, že som ťa asi sklamal.“

„Čo? Nie! Teda. Nemal som žiadne očakávania, ani tak, ani onak!“

Snapova odpoveď Harryho zmiatla. Prisahal by, že sa Snape červenal. „Oh. Tak teda dobre.“ Snape ešte stále nič nehovoril. Odrazu Harryho napadlo skontrolovať, či náhodou nie je nahý. To by vysvetľovalo Snapovu reakciu. Pozrel sa dolu a uvidel, že je plne odetý v purpurovom habite a s úľavou si vydýchol. „Takže, na čom si pracoval, než som sa objavil?“ opýtal sa Harry.

„Oh! Myslím že sa mi podarilo upraviť recept na elixír pre večnú trvanlivosť tak, aby sa čas prípravy skrátil o takmer celé dve hodiny.“ Snape takmer utekal pre svoje poznámky a Harry sa uškŕňal na Snapovom oduševnení.

Ďalšie dve návštevy prešli a Harry vyzeral takmer hmotný, aj keď ešte stále nemohol ovplyvňovať predmety vo svojom okolí. Snape jeho výzor už viac nekomentoval, ale Harry ho viackrát prichytil, ako sa naňho díva zvláštnym pohľadom. Bolo to trochu znepokojujúce, ale Harry sa tým dlho netrápil.


Onedlho po tom, čo sa Harry stal viditeľným, Dumbledore ich so Snapom znova nečakane navštívil. Keď riaditeľa v jeho fialovo-ružovom habite si strieborným lemom tentoraz jeho prechádzky zaviedli na ich chodbu, Harry si bol istý, že to nebola náhoda. Len čo ho zbadali približovať sa, Snape otvoril svoju knihu a začal predstierať, že sa učí nové kúzlo a Harry sa vrhol sa za najbližšie brnenie s úmyslom skryť sa. „Áh, pán Snape. Znovu sa stretávame,“ povedal Dumbledore namiesto pozdravu.

Snape zatvoril knihu a postavil sa na nohy, „Riaditeľ.“

„Na chvíľu sa mi zazdalo, že vás znovu počujem rozprávať sa samého so sebou. Ale s ohľadom na náš predchádzajúci rozhovor si radšej budem myslieť, že ste sa rozprávali s brneniami. Aj ja to tak z času na čas robím. Zistil som, že vedia úžasne počúvať, ale nedokážu tak dobre poradiť späť.“

„Uh. To asi nie.“

„Poslednou dobou sa v tomto hrade deje taká veľmi zvláštna vec. Som zvedavý, či ste si to všimli.“

Snapove oči sa mierne rozšírili. „A čo to je?“

„Niektorí profesori mi hlásia badateľný pokles hodín strávených dozeraním trestov po škole. Pán Pringle tiež poznamenal, že má oveľa menej práce, keďže nemusí čistiť toľko rozliateho slizu, škvŕn od hnoja a stôp po ohni. Bolo tu takmer ticho. Nemôžem si pomôcť a musím sa čudovať, či s týmto fenoménom nemáte niečo spoločné vy a určitá skupina Chrabromilčanov.“

„My, ah, sme možno uzavreli nejakú dohodu,“ ohrádzal sa Snape.

„Výhodnú pre obe strany, dúfam?“

„To by ste sa museli spýtať ich.“

„Rozumiem,“ povedal Dumbledore. „Viete, je to skutočne úžasné. Dôverne poznám Rokfort už niekoľko desiatok rokov a predsa v ňom vždy objavím niečo nové.“

„Oh?“ opýtal sa Snape a vyzeral čím ďalej tým nervóznejšie.

„Skutočne. Napríklad len včera som natrafil na triedu, ktorú som predtým nikdy nevidel. Nachádzala sa na treťom poschodí na vzdialenom konci východného krídla, ak si dobre spomínam. Zrejme ju už dobre dávno prestali používať, podľa množstva prachu, ktorý sa tam nachádza.“

Snape očividne nevedel, čo má na to povedať a tak na Dumbledora len nemo civel.

„Nuž, myslím, že som vás už dosť dlho zdržal. Radšej pôjdem, nech sa môžete vrátiť k svojmu rozhovoru,“ povedal Dumbledore. Ale namiesto toho, aby okamžite odišiel, pomaly prešiel k brneniu, za ktorým sa skrýval Harry. Zastavil sa pred ním, zdvihol ruku a prstami sa dotkol ocele. Veľmi potichu povedal, „My dvaja by sme sa mali čoskoro porozprávať.“ Potom sa obrátil, pozdravil, „Dovidenia, pán Snape,“ a odkráčal späť tým smerom, ktorým k nim prišiel.


Harry stál pri vchode do riaditeľovej pracovne a zamyslene civel na príšeru pred ňou. Dumbledore mu tentoraz nedal heslo a on bol zvedavý, ako by mal postupovať ďalej. Chvíľu uvažoval, že by začal menovať všetky sladkosti, ktoré ho len napadnú, ale nemal ani ako vedieť, či Dumbledore vôbec použil sladkosti pre svoje heslo. A aj keby použil, vymenovať všetky by zabralo priveľa času a Harry nechcel riskovať, že ho niekto uvidí, alebo začuje. Takže to vyzeralo, že mu zostala len jediná možnosť.

Keďže bol Harry nehmotný, dokázal prechádzať hmotnými objektmi. Nie že by sa mu to práve páčilo; bolo to znepokojujúce a vždy sa obával, že sa v niečom zasekne. Ale nedovolil, aby mu jeho obavy zabránili navštíviť Dumbledora a tak sa zhlboka nadýchol, zatvoril oči a vykročil vpred. Zo všetkých strán zacítil tlak a mal pocit, akoby mu kamene odierali každý kúsok jeho tela. Len čo sa tie pocity pominuli, otvoril oči a vyšiel po točitých schodoch hore.

Keď Harry pred niekoľkými minútami prišiel na Rokfort, uvidel Snapa rozhodne kráčať dolu chodbou s hŕbou kníh v rukách. Harry využil jeho nepozornosti a potichu sa vytratil a zamieril na druhé poschodie. Nemal rád, keď sa nemohol rozprávať so Snapom, najmä keď nikdy nevedel, kedy sa mu o ňom bude snívať nabudúce, ale vedel, že rozhovor s Dumbledorom nebude môcť odkladať pridlho. Bolo najlepšie skrátka to mať čím skôr za sebou a Harry vedel, že viac by sa na ten rozhovor pripraviť nedokázal.

Na vrchu schodov sa Harry na chvíľu zastavil pred dubovými dverami a potom sa cez ne pretlačil. Na druhej strane dverí sedel Dumbledore za svojím stolom a mierne sa mračil na zvitok pergamenu vo svojich rukách. Slnečné lúče prenikajúce cez okno sa odrážali a ligotali na podivných strieborných nástrojoch porozhadzovaných po miestnosti, kde sa točili, bzučali a vypúšťali obláčiku dymu. Félix zo svojho bydielka zatrilkoval na Harryho. Bolo to takmer akoby sa Harry vrátil v čase od svojho prvého ročníka na Rokforte, až na to, že Dumbledorove vlasy mali ešte stále nádych pôvodnej červenohnedej farby. Harry si prečistil hrdlo. „Haló, profesor Dumbledore?“

Dumbledore zdvihol pohľad od zvitku a povedal, „Ah, výborne. Dúfal som, že budeme mať príležitosť sa spolu čoskoro porozprávať. Posaď sa, prosím. Aj by som ti ponúkol citrónový cukrík, ale obávam sa, že by to bolo zbytočné.“

Harry sa si sadol na stoličku pred riaditeľovým stolom a čakal, kým Dumbledore nezačne hovoriť. Na otázky odpovie z vlastnej vôle, ale nezačne rozhovor tým, že mu dobrovoľne ponúkne informácie, na ktoré sa nespýtal. „Nuž,“ povedal Dumbledore a prekrížil si prsty. „Tak sa zdá, že som tu v nevýhode. Ty vieš kto som ja, ale ja o tebe neviem nič. Stretli sme sa niekedy?“

„Ešte nie,“ odpovedal Harry.

„Chápem,“ povedal Dumbledore spôsobom, ktorý naznačoval, že rozumel tomu, ako to Harry myslel. „V tom prípade, ako ťa mám volať?“

„Moje meno je Harry.“

„Tak dobre, Harry. Prepáč, že začínam tou najočividnejšou a najpredvídateľnejšou otázkou, ale naozaj poskytuje dôležitý základ, z ktorého môžeme začať. Čo tu na Rokforte robíš? Alebo, priamo k veci, ako presne a prečo si nás prišiel navštíviť?“

„Poviem vám to, len čo sa to dozviem,“ povedal Harry. Dumbledore zdvihol obočie. „Nerobím to zámerne a nedokážem to kontrolovať,“ vysvetlil Harry. „Najlepší spôsob, akým to môžem opísať je, že v skutočnosti som niekde inde ale časť zo mňa sa občas objavuje tu.“

„Zaujímavé,“ poznamenal Dumbledore. „Nemohol som si nevšimnúť, že si sa počas svojich návštev začal mimoriadne zaujímať o jedného zo študentov.“

„Prečo? Nemal som snáď?“

„Práve naopak. Dá sa očakávať, že niekoho v tvojom pomerne jedinečnom postavení bude priťahovať jedna alebo viac osôb, s ktorými sa tu stretne. Skôr ma však prekvapuje, s kým si sa rozhodol vytvoriť si vzťah.“

Harry sa začínal hnevať, keď počul, ako Dumbledore podceňuje Snapa. „Ako ste povedali, niektorí priatelia sú cennejší než tí druhí.“

Dumbledorov výraz o niečo sprísnel. „Takmer od chvíle, keď pán Snape vkročil na Rokfort, prejavoval určité pohŕdanie spoločenským správaním a sklony k pomerne pochybným predmetom. Týmto sa medzi svojimi rovesníkmi stal vo všeobecnosti neobľúbeným.“

„A je tiež brilantný, vynachádzavý, rozhodný a vášnivý,“ povedal Harry.

„Nepochybne. Otázne je len, čo s týmito vlastnosťami vykoná.“

„Nie je zlý. Je hodný záchrany.“

„Oni všetci sú toho hodní,“ povedal Dumbledore, „a predsa sa ich nedá všetkých zachrániť. Pán Snape si už svoju cestu vybral. Nevidím spôsob, akým by som to mohol zmeniť.“

„Každý si vždy môže vybrať novú cestu,“ trval na svojom Harry. „Neviem ako vy, ale ja by som nechcel, aby ma niekto do smrti definoval podľa jedného naivného rozhodnutia, ktoré som spravil keď som bol mladý.“

Dumbledore sa na Harryho uprene zadíval a Harry sa prinútil nemrviť sa ani sa neuhnúť pohľadom. Napadlo ho, či bolo možné použiť legilimenciu na nehmotného človeka. Dumbledore sa nakoniec spýtal, „Čo by si chcel, aby som spravil?“

Harry pocítil víťazoslávne zadosťučinenie. „Začnite sa oňho zaujímať. Dajte mu inú možnosť. Ukážte mu, že existujú aj iné spôsoby, ako byť uznávaný a rešpektovaný pre svoj talent.“

„Tak dobre. Pouvažujem nad tým, čo si mi povedal. Ak si ochotný takto ho brániť, možno som pána Snapa odsúdil priskoro. Uvidíme.“

„Ďakujem,“ povedal Harry. Po prvý raz mal pocit, akoby mal skutočnú šancu zachrániť Snapa pred príšernou chybou.

„Nemáš za čo,“ povedal Dumbledore. „A Harry. Ešte sa uvidíme.“

„Áno, ja viem.“


Neskoré popoludňajšie slnko svietilo cez vysoké okná, vysielajúc bronzové lúče do triedy a zvýrazňujúc zrnká prachu tancujúce vo vzduchu. Hojné množstvo zrniek prachu. Harry si silno kýchol.

Snape sa pri tom zvuku prudko obrátil s prútikom v ruke, potom sa uvoľnil, keď uvidel, že to bol Harry. „Dokelu,“ povedal. „Snažil som sa to dokončiť, než sa znova ukážeš.“

„Dokončiť čo?“ opýtal sa Harry. „A kde to sme?“

Túto triedu Harry ešte nikdy predtým nevidel. Steny v nej boli holé, až na obrovskú tabuľu.  V miestnosti celkovo chýbal nábytok. Jednu stranu miestnosti lemoval rad stoličiek, zatiaľ čo na druhej strane bolo na sebe naskladaných niekoľko žinienok.  Harry sa domnieval, že túto miestnosť kedysi používali na praktickú časť obrany proti čiernej mágii a premýšľal nad študentmi, ktorí si tu precvičovali ochranné kúzla a protikliatby.

„Toto,“ ukazoval Snape na priestor okolo nich, „je tá nevyužívaná trieda, ktorú spomínal Dumbledore. Čistil som to tu.“ Vyzeral, že je na seba hrdý.

„To vidím,“ povedal Harry a snažil sa potlačiť ďalšie kýchnutie vyvolané rozvíreným prachom.

„Ak si myslíš, že je tu kopec prachu teraz, mal si to vidieť predtým,“ ohŕňal nos Snape. „Asi dvojcentimetrová vrstva a bolo čertovsky ťažké dostať to z tých žinienok.“

„Oh, viem si predstaviť. Pamätám si, ako profesor Dumbledore povedal, že triedu nikto hodne dlho nevyužil a aká je príšerne špinavá,“ povedal Harry v snahe uistiť Snapa, že vykonal dobrú prácu. „Len som tak trochu prekvapený, že si sa rozhodol mu dôverovať a využiť túto miestnosť.“

„Nedôverujem mu úplne. Ale preveril som miestnosť, či tu nie sú nejaké pozorovacie kúzla a žiadne som nenašiel. A okrem toho, vyzerá to tak, že o tebe už vie.“

„Mám taký dojem, že vie o všetkom, čo sa deje v tejto škole,“ povedal Harry. „Ale to je takpovediac jeho práca, nie?“

„Asi áno,“ zdráhavo súhlasil Snape. Prešil k rade stoličiek a sadol si, Harry ho nasledoval.

„Takže James a jeho kamoši ťa nechávajú na pokoji?“ opýtal sa Harry.

„Väčšinou áno. Black na mňa stále vrčí, ale Potter ho vždy udrie do rebier, kým môže niečo naozaj spraviť. Okrem toho si myslím, že Lupin sa s Blackom ešte stále nerozpráva. Vlastne je to všetko celkom vtipné.“

Aspoňže si Snape uvedomoval, že Remus a James netušili o Siriusovom za idiotskom žartíku. To bola dobrá zmena, pomyslel si Harry. „A ty si odolal pokušeniu provokovať ich? Udivuješ ma.“

„No. Možno že som sa na Blacka raz či dva razy usmial a zamával mu vo Veľkej sieni... Ale nie, žiadne kliatby. Ako som povedal, mám na práci lepšie veci než poflakovať sa s tými imbecilmi.“

„Navyše si myslím, že ti táto momentálna dohoda vyhovuje. Očividne si tu vo výhode.“

„Áno, alebo aspoň oni si to myslia. Uvažoval som nad tým. Myslím, že máš pravdu o tom, že Dumbledore vie o všetkom, čo sa v tejto škole stane. Musí vedieť o Lupinovi. Ak by som za ním zašiel s tým, čo  sa stalo, pravdepodobne by vyhodili mňa a nie ich. Ale oni si tým nemôžu byť istí.“

„Nemyslím si, že by niekoho vyhodili,“ povedal Harry. „Profesor Dumbledore k tebe necíti nenávisť. Povedal ti o tejto miestnosti, nie?“

„Áno,“ povedal Snape, poobzeral sa po miestnosti a vyzeral zmätený. Odrazu sa znova sústredil na Harryho. „Táto miestnosť. Keď si sem prišiel, kýchol si si.“

„Er, áno.“

„Kvôli prachu.“

„Áno, a čo?“ opýtal sa Harry, nechápajúc prečo si Snape myslel, že je to tak dôležité.

Snape prevrátil očami. „Takže si fyzicky zareagoval na niečo čo je tu.“

Harryho oči sa rozšírili. „Myslíš, že sa stávam hmotným?“

„Prečo nie? Nebolo by to o nič zvláštnejšie než fakt, že ma chlapík z budúcnosti nechtiac navštevuje vo svojich snoch.“

„Okej, v tom máš pravdu.“

„Môžem... pokúsim sa ťa dotknúť. Nastav ruku a, neviem, skús sa sústrediť na to, že chceš byť hmotný alebo čo,“ prikázal mu Snape.

Harry urobil, ako u povedal. Snape zdvihol ruku, vyrovnal prsty a pomaly sa načiahol za ním. Harry napäto čakal na dotyk a tep sa mu zrýchlil. Snažil sa prinútiť byť hmatateľným a uprene sledoval, ako sa Snapove končeky prstov dotkli jeho pokožky... a potom vkĺzli do jeho ruky. Mal pocit, akoby Snapove prsty boli z hodvábu a kde prešli, tam po nich zostával šteklivý pocit. Harry sa zachvel a drobné chĺpky na rukách sa mu zježili.

Snape stiahol ruku a zlomil kúzlo. Harry vydýchol. „Dopekla.“

„No čo už.“ Snape sa mu vyhol pohľadom a mykol plecom. „To kýchnutie musela byť náhoda. Alebo výsledok sugescie.“

Harry zo seba striasol zvyšky prapodivného oparu a ohradil sa, „Hej! Chceš tým naznačiť, že mám slabú myseľ?“

„Nemusím to ani naznačovať,“ povedal Snape a kútiky úst sa mu zdvihli hore. „Na Rokforte obliekajú slabomyseľných študentov do jasnej červenej a zlatej ako varovanie pre profesorov a ich spolužiakov.“

Rozhovor sa odtiaľ presunul na známe podpichovanie a najnovšie Rokfortské klebety a myšlienka na Harryho zhmotnenie zostala zdanlivo zabudnutá. Ako sa však rozprávali, Harry sa nemohol celkom zbaviť sklamania, že sa ho Snape nebol schopný dotknúť.


„Ahoj, Harry!“

Harry zdvihol hlavu od svojich vajíčok a hrianky. „Ránko, Hermiona.“

„Ránko?“ Hermiona zdvihla obočie. „Je poobedie.“

„Naozaj?“ povedal Harry a pozrel sa dolu na svoje pyžamo s ohnivými strelami. „Heh, asi som spal dlhšie než som si myslel.“

„Ťažký výcvik poslednou dobou?“ opýtala sa Hermiona, pritiahla si stoličku a posadila sa oproti Harrymu za kuchynským stolom.

„Nie ťažší než obvykle.“

„A to znamená áno.“

Harry so smiechom povedal, „Mám podozrenie, že Savage je tak trochu sadista, áno. Tak čo si poslednou dobou robila? Veľmi som ťa nevidel, odkedy si začala v tejto novej práci.“

„Väčšinou som študovala zákony ohľadom magických bytostí. Je to zaujímavé, ale časovo náročné. Ten legálny žargón vie byť poriadne ťažkopádny.“

Harry si vôbec nemyslel, že by to znelo zaujímavo, ale bol dosť múdry na to, aby to nevyslovil nahlas. „Vieš, môžeš prísť pracovať sem kedy sa ti len zachce. Bolo tu príliš veľké ticho.“

„Vďaka, Harry. Zrejme tak spravím. Knižnica v tomto dome by bola aspoň dobrá zmena prostredia.“

„Asi je to zlé znamenie, keď presun z jednej knižnice do druhej považuješ za dobrú zmenu prostredia,“ povedal Harry a dal si trochu vajec.

Hermiona sa naňho sucho usmiala. „Asi máš pravdu. My traja by sme si zajtra mali niekam vyraziť. Možno by sme sa mohli poprechádzať po Šikmej uličke. Ak bude príliš zima, môžeme sa zataviť v jednej z kaviarní na horúcu čokoládu.“

„Jasné, to znie fajn.“ Harry uvažoval, či to bolo zlé, keď ho ako prvé napadlo, že takýto výlet mu poskytne novú tému rozhovoru so Snapom. „Myslím, že aj mne by sa hodilo vyjsť si trochu von.“

„Oh! A zabudla som ti povedať – včera som sa stretla s Lunou.“

„Vážne? Ako sa má?“

„Povedala, že dobre,“ odpovedala Hermiona. „Pracuje so svojím otcom v Sršni, ale sľubuje, že je to len dočasné. Hovorila mi, že uvažuje nad tým, že by použila svoje peniaze na zaplatenie hodín biológie na Oxforde.“

„Ale to je muklovská univerzita.“

„Ja viem. Vyzerá to zvláštne, najmä keďže je čistokrvná čarodejníčka, ale nuž, je to Luna.“

Harry mohol len súhlasne prikývnuť. „Som zvedavý, ako ju to napadlo.“

„Myslím, že ju v tom podporuje Dean,“ povedala Hermiona. „Mám pocit, že spolu konečne začali chodiť. Nepovedala mi to síce, ale strašne často ho spomína. A očividne mali jeden o druhého záujem celé roky. Niežeby si toho Ron kedy všimol,“ dodala a prevrátila očami. „Musel by vidieť celostranovú reklamu v Dennom Proroku, aby niečo také postrehol.“

„To asi nebolo niečo, čo sa mohol naučiť z Dvanástich zaručených spôsobov ako očariť čarodejnice,“ s úškrnom prehodil Harry.

„Nemôžem uveriť, že si kedy myslel, že tá kniha je dobrý nápad.“ Hermiona potriasla hlavou. „Všetko čo potrebujete vedieť o dievčatách, vážne.“

„No, ako si povedala, Ron potrebuje všetku pomoc, ktorú je možné získať.“

Rozprávali sa o viacerých témach a Harry bol doslova užasnutý, že ich rozhovor vydržal tak dlho bez toho, aby sa Hermiona opýtala na jeho sny. Možno sa pokúšala trochu poľaviť od svojho obvyklého mamičkárenia. Harry si síce cenil jej snahu, ale v tomto prípade si uvedomil, že sa vlastne o tých snoch a ich význame porozprávať chce. Takže to vyzeralo, že on bude musieť byť ten, kto to spomenie ako prvý. „Takže,“ začal, „moje sny sa opäť trochu zmenili.“

„Ako sa zmenili?“ Hermiona znela váhavo, akoby sa obávala odpovede.

„No, tak po prvé, Snape ma teraz už dokáže vidieť. Nie som ešte hmotný, ale už som viditeľný.“

„Hmm, zaujímavé. Ako zareagoval, keď ťa po prvý krát uvidel?“

„Asi tak ako som očakával. Takmer sa ma pokúsil prekliať, lebo si myslel, že som môj otec. Podarilo sa mi presvedčiť ho, že naša podobnosť je len náhodná.“

„On tomu uveril? Si si istý, že je to Snape?“

„Úplne,“ povedal Harry. „A profesor Dumbledore je definitívne profesor Dumbledore.“

„Ty si sa s ním rozprával?“

Harry prikývol, „Vedel, že som bol na Rokforte. Takpovediac som sa s ním musel ísť stretnúť. Myslím, že mal celkom dobrú predstavu o tom, odkiaľ som prišiel, ale nepýtal sa ma na to. Chcel najmä vedieť, prečo sa stále stretávam so Severusom.“

„To dáva zmysel. Asi sa chcel uistiť, že nie si nejaký smrťožrútsky špión.“

„To áno,“ povedal Harry. Chápal Dumbledorove správanie, ale bolo preňho ťažké rozprávať sa s ním, keď sa k nemu správal ako k pochybnému cudzincovi namiesto dôveryhodného priateľa.

„Čo sa ešte zmenilo?“

„Nič, okrem... No, uvažoval som nad tým, čo všetko moja prítomnosť tam zmení. Čo sa stane, ak zmením minulosť?“

„Neviem,“ povedala zamračená Hermiona. „Profesor Dumbledore nás varoval, že zahrávať sa s časom je úskočné a nebezpečné.“

„Asi nie až tak nebezpečné, ak dovolil bande trinásťročných študentov pobehovať hore-dolu s časovratom!“

Hermiona sa zasmiala. „V tom máš asi pravdu.“

„A nakoniec, nie je len to, že sa tam nachádzam dosť na to, aby som ovplyvnil minulosť? Myslím tým, viem, že sa kvôli mne už nejaké veci stali inak. Možno tie zmeny boli doteraz dosť malé na to, aby neovplyvnili žiadne z veľkých udalostí, ale aj tak...“

„Ale aj tak sa zdá, že zmenou menej dôležitých udalostí si neovplyvnil našu prítomnosť,“ doplnila zaňho Hermiona.

„Presne.“

„No... je dosť možné, že nič, čo spravíš tam neovplyvní to, čo máme tu.“

„A to ako?“

Hermiona na chvíľu zaváhala a potom povedala, „Nechcela som to spomínať, keďže som ešte nemala čas si to dôkladne preštudovať. Ale v poslednej dobe som toho dosť čítala o teórii cestovania v čase a existuje na to niekoľko teórií.“

„Ako napríklad?“

„Jedna z teórií hovorí, že akékoľvek zmeny človek spraví ovplyvnia iba najbližšiu budúcnosť a veci sa ešte stále stanú tak, že vzdialená budúcnosť sa prakticky nezmení. Napríklad, ak by niekto zastavil Snapa a on by v tú noc neprišiel do Kančej hlavy, to proroctvo by začul iný smrťožrút a povedal by o ňom Voldemortovi.“

„Alebo ak by sa Snape nikdy nepridal k Voldemortovi, nejaký iný smrťožrút by požiadal Dumbledora o pomoc a stal sa jeho špiónom,“ povedal Harry.

„Presne tak.“

„Ja ti neviem; to sa mi zdá trochu pritiahnuté za vlasy.“

„To áno, ale to je len jeden z nápadov. Jedna z iných teórií je taká, že keď človek pozmení minulosť, vytvorí v skutočnosti paralelný vesmír. A týchto alternatívnych realít môže existovať nekonečné množstvo.“

Harry zvážil Hermionine slová. Ak by to bol ten prípad, znamenalo by to, že síce nemôže zmeniť prítomnosť ani k lepšiemu, ani k horšiemu, ale v tomto inom vesmíre môže ešte stále zachrániť Snapa spolu so svojimi rodičmi, Siriusom a všetkými ostatnými. Bola to príťažlivá možnosť a v Harryho hrudi sa rozhorel malý plamienok nádeje.

„V každom prípade,“ povedala Hermiona a prerušila Harryho rozjímanie, „to všetko platí len za predpokladu, že skutočne vstupuješ do minulosti.“

„A čo iné by to mohlo byť?“ opýtal sa Harry. „Som si istý, že je to naozaj Snape.“

Hermiona sa zamračila. „Mám niekoľko nejasných predstáv, ale. No. Najprv si to preštudujem.“

„Ty a tvoje študovanie,“ naťahoval ju Harry. „Existuje podľa teba niečo, čo sa nedá vyriešiť zabehnutím do knižnice?“

„Existuje,“ povedala Hermiona. „Chuť na vajíčka, ktorú som kvôli tebe dostala. Idem nejaké spraviť.“

 

Poslední komentáře
04.06.2010 14:18:04: Slimča: ani ja cesty v case velmi nemusim. vacsina co som citala bola tak otrasne napisana a nereali...
04.06.2010 11:35:26: Teda - jedna chřipka a už mi uniká nový příběh!smiley Paráda! Moc líbí! Já cesty v čase moc v oblibě n...
04.06.2010 08:29:40: Dve kapče, super! Idem na to!smiley${1}
03.06.2010 22:21:30: výborné, děkuji