Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Nocturne

1. kapitola

Autorská poznámka : Večná vďaka mojim drahým priateľom a nebojácnym betám Meri_Odities a Serpentsgarden. Špeciálna vďaka Serpentsgarden za skvelú prácu s editovaním odsekov, keď po nej išli smrtonosné vírusy! Si mojou hrdinkou! Postavy patria J. K. Rowlingovej a všetci bubuláci sú moji. Nezarobila som žiadne prachy.

Napísané pre Elanor Isoldu na Snape/Harry trest po škole. Vyžiadala si:

Dve veci, ktoré musí obsahovať: Parselčina a Canon!Snape (čím škaredší a mastnejší, tým lepšie).

Voliteľné požiadavky: Vampír!Snape, nejako spomenutý Snapov hlas.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zašitá ulička bola dosť nebezpečná aj za denného svetla, ale v noci bola doslova neskutočná. Toto bola časť čarodejníckeho sveta, na ktorú sa nikto nechcel ani pozrieť, ani na ňu myslieť. Priťahovala k sebe spodinu spoločnosti, rovnako ako tých, ktorých čarodejnícka spoločnosť zavrhla. Skončili tu zatúlané siroty, šmuklovia, ktorým sa nepodarilo zapadnúť do muklovského sveta, prostitútky, pašeráci, zlodeji, vrahovia, sexuálni násilníci... zoznam bol nekonečný. Niektorí z nich boli lovcami, ale väčšina z nich bola obeťami.

Toto boli ulice, po ktorých kráčal Auror Harry Potter, po tej časti čarodejníckeho sveta, ktorú sa pokúšal spraviť aspoň o niečo bezpečnejšou pre všetkých.

Iba o niekoľko stoviek metrov vzdialené od svojich susedov zo Šikmej uličky, a predsa tu vyzerali všetky obchody ošarpane. Okná boli špinavé a ťažko sa cez ne pozeralo. Nikto ich nikdy nečistil, pretože toto nebolo miesto, kde by niekto chcel byť videným.

Odpadky, ľudské výkaly, špina a sadze lemovali uličky medzi obchodmi. Len ťažko sa dalo predstaviť si odpudivejšie miesto.

Mŕtvola, ktorá bez mihnutia oka civela hore na zasneženú nočnú oblohu prostredie nijako nevylepšovala. Z tej príšernej, lesknúcej sa rany na krku, kde predtým býval krk ženy, sa ešte parilo. Vražda sa stala pred tak malou chvíľou, že prepadnutá škvrna krvi ešte sfarbovala čerstvý sneh, ktorý sa usádzal okolo jej kučeravej hlavy s blond vlasmi.

Harry Potter pevne stisol prútik v pästi a zažmurkal, aby sa zbavil padajúceho snehu v očiach, keď civel dolu na tie úbohé pozostatky šmuklovskej prostitútky. Videl ju, ako pracuje na uliciach. Mal pocit, že jej meno bolo Ella, alebo Ellie.

Ten hajzel ešte musel byť blízko. Ešte bola teplá. Keď sa vampíri takto prepchali, na nejakú dobu nemohli vykonávať žiadnu mágiu. Mal dosť dobrú šancu, že toho bastarda dnes v noci dostane.

Harry vedel, že by mal zavolať a dať vedieť na centrálu čo našiel a čo plánuje spraviť, ale akékoľvek zdržanie by mohlo znamenať rozdiel medzi zadržaním tohto monštra a povinnosťou vysporiadať sa s ďalším telom zajtra v noci – rovnakým, aké mali každú noc za posledných dvanásť dní. Mali jedno telo na jednu noc po sebe takmer dva týždne, a predsa stratené duše ako táto polámaná bábika pri jeho nohách neprestali pracovať na uliciach.

Naklonil sa bližšie ku krvou nasiaknutému telu. Pravú ruku mala zaťatú v päsť, ako keby niečo zvierala. Presunúc si na moment svoj vlastný prútik do úst, silou jej roztvoril prsty a pokúšal sa nestratiť svoju večeru, keď krv z jej rúk poškvrnila aj jeho vlastné. Jej päsť sa neotvárala ľahko, ale keď sa mu to podarilo, uvidel v jej dlani niekoľko čiernych vlasov.

Pekná pláca. Rýchlo vybral prútik spomedzi svojich zubov a zaklial vlasy vyhľadávacím zaklínadlom. Pri posledných troch prípadoch, keď sa o to pokúšal bol vrah už príliš dlho preč na to, aby jeho zaklínadlo fungovalo. Bola potrebná vzdialenosť po určitú hranicu, aby zaklínadlo dokázalo lokalizovať cieľ. Raz, keď už bolo zaklínadlo zamerané na cieľ, vysielateľ zaklínadla mohol sledovať svoju korisť z jedného konca planéty na druhý, ale len keď bola osoba, ktorú hľadal ešte stále v dosahu, keď zaklínadlo vyslovil. Dnes v noci mal šťastie.

Jeho prútikom myklo smerom na sever, preč od Šikmej uličky, bližšie smerom k rovnako zanedbanému Úkrytu u Mločieho Oka.

Harry sa vyrovnal až do svojej plnej výšky a rýchlo sa poponáhľal k úkrytu zahalenému v tieňoch. Zhrdzavená železná brána pri jeho vchode bola odomknutá a roztvorená. Premýšľal nad tým, že použije prútik, aby si na to miesto posvietil, ale potom sa rozhodol, že to by zvýraznilo jeho vlastnú pozíciu oveľa viac, než pozíciu jeho koristi.

A tak sa prešmykol dovnútra cez bránu a chrbtom sa pritisol k najbližšej stene. Pre istotu si vytiahol tridsaťcentimetrový drevený kôl, ktorý posledné dva týždne nosil v špeciálnom vrecku svojho habitu. Prútik v pravej a kôl v ľavej ruke, skúmal priestor medzi dvoma špinavými budovami z tehál.

Čerstvo napadaný sneh bol hojne posiaty stopami rôznych veľkostí, ktorá išli v mnohých smeroch.

Na oboch stranách úkrytu boli odpadkové koše. Budovy na jeho ľavej strane lemovali stohy krabíc vyššie než on sám; tie po jeho pravej strane zase skladovali hromady novín, ktoré na tom boli takmer rovnako zle. Obe možnosti poskytovali utečencovi dostatočný úkryt a on videl na svojej pravej strane temnejšiu škáru medzi budovami, ktorá by mohla byť ďalšou uličkou. Tieto úkryty a bočné uličky Zašitej uličky boli labyrintom nezmapovaných a nezmapovateľných priechodov a alejí, niektoré z nich staré aj niekoľko storočí. Dávali domov pre rovnaký počet zverov zo spodiny čarodejníckeho sveta, ako poskytovali domy okolo nich.

Harry skontroloval svoj prútik. Vyhľadávacie kúzlo ho ešte stále poháňalo vpred. Doprava a do toho zlovestného vchodu do bočnej uličky, samozrejme.

Zhlboka sa nadýchol a presunul sa tenkou vrstvou snehu, ktorý pokrýval dlažbu posypanú odpadkami.

Vedel, že je takmer nehlučný, ale takmer nehlučný nebolo dosť dobré, nie keď lovil vampíra. Tvor, ktorého sa snažil nájsť, mal zvýšenú kvalitu zmyslov a pravdepodobne dokázal počuť tlkot jeho srdca a dych z jeho pľúc rovno z miesta, kde stál. Vampír nepochybne dokázal cítiť aj krv prostitútky na jeho rukách a pot, ktorý sa mu orosil čelo.

Uvedomil si, že takýto typ myslenia mu v žiadnom prípade nijako nepomôže, a tak nasmeroval svoj mykajúci sa prútik ku škáre medzi budovami. Nevyžíval a práve v myšlienke, že má nasledovať krvilačné monštrum do nikam nezakreslenej bočnej uličky, ale buď tam pôjde, alebo toho bastarda stratí.

Nemal na výber. Musel tam ísť za ním.

Začalo padať viac snehu, keď sa prešmykol popri vyčnievajúcemu odpadkovému košu smerom k vchodu do uličky.

Pohľadom preletel atramentovo čierny tieň škáry medzi budovami z tehál. Mal necelý meter. Nebude tam mať práve veľa miesta na manévrovanie.

Pokročil vpred. Prútikom mu pravidelne mykalo, potom prestalo a začalo mykať v inom smere. Smerom hore.

Čo to... ?

Bleskové reflexy, ktoré si vybrúsil do dokonalosti počas vojny s Voldemortom mu umožnili obrátiť sa ešte pred tým, než ti to mohol vôbec plne v mysli uvedomiť. Temná postava vo vejúcom čiernom plášti sa z vrchu hnala dolu ako Nórsky Ostnatý drak a vyzerala byť rovnako nezastaviteľná.

Na krátko mal dojem, že ten tvor bol mužského pohlavia so zvláštne robustnou pokožkou, guľatou, arogantnou aristokratickou tvárou a planúcimi červenými očami, do ktorých vedel, že sa nesmie pozrieť. Pohľad zameral na len o niečo málo bezpečnejší výhľad na porcelánovo biele tesáky vyčnievajúce z plných tmavočervených pier.

Vampír bol nad ním a syčal ako démon. Fyzická sila tohto tvora bola desivá. Vampír zdvihol Harryho a zatočil s ním, akoby bol iba dieťa namiesto šesťdesiattri kilového, plne dospelého muža.

Harry zavrčal, keď jeho chrbát narazil do tehlového múra, na moment omráčený keď mu vyrazilo dych. Nejako sa mu podarilo udržať v rukách prútik aj kôl. Tie pazúrovité ruky mu teraz zvierali ramená a držali ho prišpendleného k stene. S vypúlenými očami sledoval, ako sa tá tmavá, chlpatá hlava sklonila k jeho krku. Vampírove čeľuste boli roztvorené doširoka ako levove. Jeho dych bol ako prehnitý, zapáchal krvou a smrťou.

„Expellicorpus!“ zúfalo zvolal a použil tú hrubú silu, ktorá porazila Voldemorta, keď mal sedemnásť, aby odhodil vampíra do steny na opačnej strane uličky silou jednej dorážačky Freda Weasleyho namierenej na Slizolinčana. Vampír vrazil do steny s ešte väčšou silou než on. Dočasne omráčený temný tvor sa zrútil na odpadky a snehom pokrytú dlažbu.

Harry preutekal k svojmu padlému nepriateľovi. Nezastavil sa a bez premýšľania pritisol vampíra dolu na chrbát. Harry mal kôl ešte stále pevne zovretý v pästi. Zdvihol ho vysoko nad svoju hlavu a prudko ho zarazil rovno do ľavej strany toho tvora.

Vampírove oči sa otvorili, keď mu kôl prešiel hruďou.

Krv ostriekala Harryho ruky a tvár, keď drevený kôl prenikol telo príšery.

Skrivil tvár pri tom mrazivom výkriku a pri tej neprirodzene studenej krvavej sprche. Pazúrovité ruky ha schmatli s rovnakou nadľudskou silou a pokúsili sa vytiahnuť kôl preč.

Na svoje zdesenie Harry zistil, že jeho ruky začínajú povoľovať pri väčšej sile monštra. Vrčiac sa naklonil dopredu a pridal svoju váhu do sily svojich rúk, tlačiac dolu plnou silou. A ešte stále to nebolo dosť. Vampírova sila bola desivá; dokonca aj obmedzená jeho relatívne zväzujúcou pozíciou, mal veľmi blízko k tomu, aby Harryho od seba odhodil.

Horúčkovito premýšľajúc Harry zamrmlal kúzlo, ktoré strojnásobilo jeho telesnú váhu. Na moment to vyzeral, že dokonca ani toto nezaberie, ale potom kôl prerazil celú cestu až dole a konečne prepichol vampírovo srdce.

Čas akoby sa zastavil. Tvorove rozžeravené oči sa rozšírili neveriacim pohľadom a potom... udiala sa príšerná premena. Vampírove mäso akoby sa scvrklo samo do seba, stmavnúc na odtieň šedej ako na náhrobnom kameni. Na zvädnutej pokožke sa začali objavovať vrásky a rozpadla sa v prach, tak ako profesorovi Quirrellovi v prvom ročníku, keď naňho vztiahol ruku. Jediné, čo po vampírovej premene po ňom zostalo bol jeho drahý habit, spolu s plášťom lemovaným červeným saténom, prútik a Harryho drevený kôl.

Keď sledoval, ako vietor rozvieval zvyšky toho, čo kedysi bolo ľudskou bytosťou, cítil sa vnútri neuveriteľne prázdny. Predtým, než by sa vetru podarilo rozprášiť všetok jeho dôkazový materiál, na vampírove pozostatky dal kúzlo na uchovávanie, rovnako ako aj na jeho zakrvavený habit, plášť a zafarbený drevený kôl. Kúzlo na uchovávanie zachová dôkazy v dokonalom stave, dokiaľ ich neodovzdá do labáku na magickú súdnu analýzu na MM.

Z fyzickej námahy sa zapotil a ťažko dýchal, ale vnútri, kde mala byť reakcia na zabíjanie, bola len jedna otvorená diera bez citu.

Pokúšal sa na to nemyslieť, ale vo chvíľach ako bola táto si nemohol pomôcť a premýšľal, či tie prekliate bulvárne plátky predsa len nemali pravdu, či nebol ničím iným než vraždiacim strojom, ktorý sa jedného dňa obráti proti spoločnosti, ktorá ho sformovala. Bol ako jedným z tých legendárnych muklovských vrchárov. Vždy nakoniec dostal svojho muža, ale väčšinou času ten muž skončil mŕtvy.

Mŕtvy ako Hermiona. Mŕtvy ako Ron. Mŕtvy ako Sirius. Mŕtvy ako Remus. Mŕtvy ako Albus. Mŕtvy ako každý, koho sa kedy dotkol alebo miloval. Mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy.

Zacítil v tom nebezpečenstvo a tak na také veci prestal myslieť.

Táto práca bola všetko čo mal a celý sa jej odovzdal. To preto bol stupeň jeho úspešnosti tak vysoký. Nikdy nezorganizoval zásahy tak, aby lotor ktorého lovil skončil mŕtvy. Skrátka si len vyberal úlohy, ktoré od neho vyžadovali, aby sa bránil a v tom bol až desivo dobrý.

S unaveným povzdychom Harry schoval svoj prútik. Vsunúc ruky do nazbieraného snehu, očistil ich od krvi ako najviac to len išlo. Mohol na to použiť jednoduché kúzlo, ale potreboval niečo cítiť, aj keď to niečo bola len treskúca zima snehu. Keď človek niekoho zabil, mala by prísť nejaká reakcia. Malo by to bolieť. Ale jediné, čo on cítil bola úľava, že žiadne ďalšie nevinné životy nebudú stratené.

Zdvihol za hrsť snehu k svojej tvári, pošúchal ho na tom, o čom predpokladal, že bola väčšina rozprsknutej krvi a potom sa poutieral do svojho šarlátového Aurorského habitu. Zanechalo to na ňom ešte horší hnedý fľak, než spôsobil boj a prebodnutie kolom, ale s tým sa nedalo nič robiť.

Chvejúc sa, keďže jeho pot zamrzol a po kontakte so snehom, všetko zmenšil na veľkosť známky a ostatky vsunul do svojho vrecka. Keď tak spravil, postavil sa na nohy a zamieril späť pred záložňu, kde zanechal poslednú obeť vampíra.

Ešte stále sa chvejúc reakciou na boj, hlasno zaklial keď uvidel, na mieste, kde predtým bola žena teraz zostal už len ten krvavý fľak. Vo svojom zhone zadržať Ellienho vraha zabudol zabezpečiť miesto činu. Telo bolo preč.

Harry preskúmal sneh na dlažbe chodníka a pokúšal sa zistiť, ktorým smerom ju mohli odtiahnuť, ale boli tam len stopy. Ktokoľvek ju zobral ju pravdepodobne levitoval preč. Teraz už mohli byť jej pozostatky predané nekromancerovi alebo rozvarené v niekoľkých kotlíkoch.

Náčelník Parker mu za toto odtrhne hlavu.

Pomysliac si, že by mohol zachrániť aspoň niečo z tejto šlamastiky, obrátil sa aby začal nepochybne bezvýsledné hľadanie prostitútkinho tela.

 * * * * *

Nebolo to žiadne veľké prekvapenie, že Harry nič nenašiel. Bola už takmer polnoc, keď vstúpil do budovy Ministerstva Mágie cez telefónnu búdku. Bol premočený a zmrznutý až na kosť. Unavený na smrť z márneho hľadania na to, aby si prezliekol habit, vyčaril okolo seba ilúziu tak, aby vyzeral, že je čistý.

Sochy vo vstupnej hale boli už dávno opravené a neukazovali žiadnu známku po boji, ktorý tam prebiehal pred takmer pätnástimi rokmi. Prešiel okolo nich bez toho, aby na ne hodil pohľad a prešiel cez vratký výťah na deviate poschodie, kde sídlilo Oddelenie pre Temnú Mágiu.

OTM bola zvláštnym konglomerátom kancelárií a policajnej stanice. O tri poschodia nad nimi na strane bez okien vzadu v budove boli cely pre zadržaných, ale časť, kde mali Aurori pracovné stanice bola pestrou zmesou zo stolov, miest na čaj a policami ako ukladacím priestorom.

Dokonca aj o polnoci počas zasneženej Januárovej noci bol niekto v OTM na stráži, aj keď to bol jen jeden osamelý Auror.

„Čauko, Harry,“ Sam Edgeware zdvihol pohľad od svojho stola pri presklennom vchode a pozdravil ho, keď vstúpil. Vždy veselý ryšavec vyzeral byť ešte mladší než bol. Vždy keď videl tú pestrú farbu Samových vlasov a jeho pehy, nemohol si pomôcť a musel myslieť na Rona. „Bože, vyzeráš byť úplne odrovnaný. Drsná noc?“

„Dá sa tak povedať,“ Harry mu venoval unavený úsmev. Aj keď si ho všetci s ktorými pracoval vážili, Sam bol jeden z tých, ktorí sa k nemu nesprávali akoby bol nejaká filmová hviezda alebo teplá fľaša nitroglycerínu.

„Určite ťa poteší, keď začuješ, že sme chytili toho krvilačného bastarda,“ oznámil Sam s úškrnom.

„Čože?“ zastavil sa v polovici kroku.

„Vieš že sme používali ten nový detektor vampírov zameraný na tesáky, keď sme hliadkovali v dave v Šikmej a Zašitej uličke. Lewis toho bastarda chytil dnes asi okolo deviatej. Držíme ho v cele pre zadržaných,“ nahlásil mu Sam, keď si nalial šálku čaju z pariacej sa kanvice na jeho stole. „Ten démon sa na teba pýtal.“

Príliš zmätený týmto bizarným vyhlásením sa opýtal, „Pýtal sa na mňa? Kto to je?“ namiesto toho, aby Samovi povedal, že to monštrum, ktoré hľadali už našiel a zabil.

Dvere od záchodu na jeho ľavej strane sa otvorili.

Abu Choppe, štíhly Auror narodený u muklov s tmavou farbou pleti, sa zastavil na svojej ceste von zo záchodu, keď prepočul ich rozhovor. „Ty možno nevieš, koho máme zamknutého v cele, ale ten vampír ťa pozná. To stvorenie sa na teba pýtalo po mene. Povedalo to náčelníkovi Parkerovi, že ste známi a že má urgentné informácie, ktoré ti potrebuje predať. To je jediný dôvod, prečo sme to ešte neposlali na odstránenie.“

Noc sa stávala čoraz čudnejšou.

„Ty poznáš nejakého vampíra, Harry?“ pýtal sa Sam.

„Nie že by som o tom vedel,“ odpovedal Harry.

„Pravdepodobne to bola len výhovorka, aby si to kúpilo nejaký čas,“ cynicky ponúkol Choppe. „Každý pozná Záchrancu Čarodejníckeho Sveta.“

„Kto to je?“ opýtal sa Harry.

„Nechcelo nám povedať svoje meno,“ povedal Choppe. „Povedalo, že sa bude rozprávať iba s tebou. Máme jeho prútik, ale to prekliate rozborové oddelenie je zatvorené až do siedmej do rána. Veď vieš, že majú hodiny ako v Gringottbanke. Spravíme mu ID hneď ráno, než ho pošleme na odstránenie. Parker povedal, že nechajú vampíra tu, dokiaľ sa s ním neporozprávaš, ako láskavosť voči tebe.“

„Kde je náčelník?“ opýtal sa Harry a vôbec sa netešil na odovzdanie správy, ktoré mal spraviť o tom, ako stratil telo poslednej vampírovej obete voči okrádačom mŕtvol obývajúcich Zašitú uličku.

„Zmeškal si ho. Prestávka na jedlo,“ poreferoval Sam. „Do hodiny by sa mal vrátiť.“

„Je súdna analýza ešte otvorená?“ spytoval sa Harry.

Sam prikývol. „Áno, prečo?“

Vedel, že sa radšej nemá púšťať do detailov o svojej noci za prítomnosti Choppeho, ktorý by ten trápny príbeh rozšíril po celom oddelení za kratší čas, než Nevillovi trvalo nechať kotlík vyhodiť do luftu, vyhýbavo odvetil, „Je tam niečo, čo som si ešte chcel skontrolovať.“

„Ah. Tak čo, pôjdeš ešte na interview s vampírom, predtým než sa mrkneš na súdnu analýzu?“ opýtal sa Sam bez toho, aby sa čo i len pousmial.

Choppe sa zachechtal na nechcenom dvojzmysle čistokrvného čarodejníka.

„Čo je?“ dožadoval sa Sam svojho smejúceho sa spolupracovníka.

Harry sa pousmial a prikývol Samovi, zatiaľ čo Choppe povedal, „Trvalo by príliš dlho, než by som ti to vysvetlil.“

Harry uvažoval nad tým, že si pôjde vymeniť zakrvavené šaty predtým, než spraví čokoľvek iné, aby mohol zrušiť ilúziu, ale rozhodol sa, že to počká. Pozrie sa na väzňa, odloží dôkazy na súdnej analýze, prizná sa k svojmu nepodarku náčelníkovi a potom zamieri domov. Jeho služba sa skončila už pred hodinami. Papierovačky počkajú aj do rána.

Zanechajúc Sama, ktorý sa stále pokúšal presvedčiť Choppeho aby mu ten vtip vysvetlil, Harry sa unavene pobral dolu prázdnymi chodbami so zatvorenými kanceláriami a labákmi k celám pre zadržaných.

James Griffin, svalnatý hnedooký brunet mal v túto noc stráž. Griffin sedel za obrovským dubovým stolom, z poza ktorého mal výhľad na rad zamknutých oceľových dverí k celám. „Ahoj, Harry!“

Pokúšajúc sa ignorovať ten tón, ktorým akoby obdivoval hrdinu, vrátil pozdrav, „Ahoj, Jim.“

Na rozdiel od Sama, Jim nijako neokomentoval jeho zúbožený modrinový stav. Pravdepodobne by na sebe mohol mať aj svoje zakrvavené šaty bez ilúzie a aj tak by sa nedočkal žiadnej reakcie.

„Sam Edgeware povedal, že tu držíte niekoho, kto tvrdí, že ma pozná?“ opýtal sa.

„Áno, ten, no, vampír. Lewis ho chcel poslať rovno na odstránenie, ale Parker si myslel, že bude najlepšie, ak sa s ním najprv pozhováraš, pre prípad že by to bol jeden z tvojich informátorov. Chcel by si ho vidieť?“ opýtal sa Griffin.

„Nie, prišiel som sem dolu, len aby som obdivoval obrazy.“ Keď videl ten zmätený výraz, ktorý sa objavil na Giffinovej prázdnej tvári, vyštekol naňho tak ufňukane ako Malfoy, „Samozrejme, že ho chcem vidieť.“

Sam alebo Choppe by mu povedali, aby si ten postoj niekam strčil, ale Griffin len zbledol a zakoktal, „Jasné, Harry. Žiaden problém. On – je to v cele číslo deväť. Chceš... chceš aby som tam šiel s tebou?“

Ten muž vyzeral, akoby sa mal pomočiť už len z predstavy, že bude v jednej miestnosti s vampírom, aj keď to bola miestnosť špeciálne zakliata tak, aby v nej nefungovali prútiky ani mágia.

Aj keď, pomyslel si Harry, asi by dokázal pochopiť Griffinov strach. Dnes v noci už raz na sebe silu vampíra pocítil. Vedel, že nepotrebovali mágiu na to, aby zabili väčšinu ľudí. Dočerta, z toho čo vedel, možno že vampíria moc nie je ani nijako ovplyvnená ochrannými kúzlami pred normálnou mágiou. Merlin vedel, že nijako neovplyvňujú ani jeho vlastnú mágiu bez prútika.

Toto bol fakt, ktorý držal striktne len sám pre seba. Posledná vec, ktorú potreboval bola dať nejaký skutočný podklad tým chýrom, ktoré ho už dávno označili ako budúceho kandidáta na nového Temného Pána.

Cely pre zadržaných mali svoje ochranné kúzla navrhnuté tak, aby rozoznali individuálne magické signatúry každého Aurora. Dvere sa otvorili v tom momente, keď sa už-už zdalo, že do nich Harry narazí.

Podobne ako vo väčšine čarodejníckeho sveta, cely boli pomerne primitívne v porovnaní so svojimi muklovskými kolegami. Posteľ tvorila kamenná polica tvarovaná ako rakva, ktorá bola súčasťou steny. Matrac bol tenký a vyzeral byť nepohodlný. Na ňom bola len jediná prikrývka, žiaden vankúš. Príslušenstvo sa skladalo zo záchodu a umývadla, obe priamo v izbe.

Jediný rozdiel, v ktorom sa cely pre zadržaných MM líšili od žalárov bol v tom, ako dobre boli osvetlené. Svetlo nemilosrdne svietilo dolu na toto bezútešné zariadenie.

Harry nevedel, čo má očakávať, keď sa dvere do cely otvorili. Pohľad na Severusa Snapa, ako sedí na matraci stuhnutý ale pozorný bola doslova tá posledná vec, ktorú by si predstavil.

Jeho kroky zaváhali, keď vkročil do cely. Harry si bol nejasne vedomý toho, že dvere sa za ním zatvorili, keď sa jeho pohľad stretol s tými čiernymi, nevyspytateľnými očami.

Toho muža nevidel už dvanásť rokov, odvtedy čo odišiel preč z Rokfortu. Snape nevyzeral, že by sa veľmi zmenil, bol doslova ten istý ako učiteľ, ktorý ho sedem rokov šikanoval a zachránil mu život viackrát, než Harry dokázal spočítať. Snapov veľký nos bol ešte stále priveľký na jeho žltkastú tvár. Jeho po ramená dlhé vlasy ešte stále vyzerali byť mastné, neumytý horor. Pod tým jasno bielym golierom, typickým čiernym plášťom z tuctami gombíkov a čiernym habitom, Snapovo telo ešte stále vyzeralo byť tenké ako slamka, rovnako ako si pamätal. Najznámejším zo všetkých, samozrejme, bol ten kyslý výraz ktorý Snapovu už aj tak dosť nepríťažlivú tvár spravil dokonale známou.

„Profesor?“ to slovo bolo viac zalapaním po dychu než otázkou.

„Potter,“ Snape mu prikývol ako potvrdenie.

„Toto... musí byť nejaký omyl,“ Harry doslova zakoktal; tak ho rozhodila Snapova prítomnosť na tomto mieste.

Vedel, že jeho kolegovia Aurori by si z neho nešli takto strieľať, aj keby sa im podarilo presvedčiť Snapa, aby v sa v tom k nim pridal. a predsa to nemohla byť pravda. Severus Snape, hrdina dvoch vojen proti Voldemortovi, nemohol byť vampír. Ten muž bol mizerný bastard, ale nie krvilačný vrah.

„Nanešťastie nie. Aj keď som nikdy... nelovil medzi ľuďmi na zabezpečenie vlastného prežitia, detektor mal pravdu,“ povedal Snape tónom, aký by mohol použiť na potvrdenie toho, že vonku sneží.

Spomenul si a ten hlboký, kultivovaný hlas. Dokonca ja vtedy, keď toho muža v triede nenávidel, jeho hlas sa mu zdal byť sýty a takmer hypnotický. Teraz, ako dospelému, zdal sa mu byť takmer ... zvodný.

Harry v duchu potriasol hlavou. Bola to súčasť vampírovho osudného pôvabu – jeho hypnotický hlas.

„Vy ste... vampír? Naozaj?“ spytoval sa, ešte stále neschopný prijať pravdu, ktorá pred ním ležala.

„Dlhšie než si ty bol nažive,“ odpovedal Snape.

„A chcete mi povedať, že ste sa nikdy nenajedli z človeka – za tých tridsať rokov? To nie je možné,“ povedal. A zrazu medzi nimi stáli všetky tie roky nedôvery. Keď bol mladší, nenávidel tohto sadistického bastarda takmer tak veľmi ako Voldemorta, lenže... podľa toho čo vedel, Snape mu ani raz v živote neklamal. Bol to jediný dospelý, o ktorom to Harry mohol kedy povedať. Cítil, že to nebolo správne, začať ho podozrievať z klamstva teraz.

„To som nepovedal. Povedal som, že som po nikom nikdy nelovil. Nikdy som nevzal krv násilím. V tom je rozdiel.“

„Nechcete mi tým tvrdiť, že niekto vám dobrovoľne ponúkol svoju krv, však?“ opýtal sa. Jediný človek, ktorého kedy videl, ako sa k nevrlému majstrovi elixírov správa aspoň trochu priateľsky, bol Albus Dumbledore, a ten bol mŕtvy od posledného boja.

Civel na Snapa. Mysľou mu preletel príšerný obraz zhypnotizovaných Slizolinských študentov, ktorí sa zoradili, aby nakŕmili svojho fakultného vedúceho.

Snape si odfrkol. „Nebuď absurdný. Kto už by len dobrovoľne ponúkol krv, aby nakŕmil... príšeru? Platím si za ňu, samozrejme.“

„Platíte?“ nechápavo zopakoval a začínal sa cítiť ako hlupák.

„Potter, toto sa iba ťažko vzťahuje na momentálnu situáciu,“ povedal Snape.

„Nevzťahuje? Práve ste mi povedali, že už tridsať rokov ste vampírom. Viem si v hlave vypočítať, koľko ... jedál to zahŕňa. Som Auror. Je mojou prácou chrániť ľudí,“ hádal sa.

„Iba ťažko by som bol pre niekoho práve teraz hrozbou. Voči vampírom nie je vôbec žiadna tolerancia. Tak sa mi zdá, že podľa rozvrhu mám byť – ako bola tá pôvabná fráza, ktorú vaši kolegovia používali? Oh, áno – mám byť odstránený zajtra ráno.“ Prvý náznak strachu preletel tou pohŕdavou tvárou.

Harry zmrzol na mieste. Vo svojom šoku takmer zabudol na okolnosti. Jeho kolegovia všetci verili, že Snape bol tým démonom, ktorý zavraždil tých dvanásť ľudí vo svojej vzrušujúcej zabíjačkovej horúčke.

Aj keby dokázal, že Snape nespáchal tie brutálne vraždy, ešte stále mal Snape pravdu. Voči vampírom bola nulová tolerancia. Len čo boli ako vampíri odhalení, zničili ich. Vlkolakovi, aj keď bol obávaný a často aj nenávidený, by dovolili spolunažívať v čarodejníckom svete, pretože nech už bolo ich postihnutie akokoľvek strašné, dalo sa kontrolovať. Dokiaľ si vlkolak dal svoj protivlkolačí elixír alebo bol niekde bezpečne uzamknutý počas splnu, nijako spoločnosť neohrozoval. Ale vampír nemohol žiť bez ľudskej krvi. Boli predátormi a vrahmi už od prírody.

„Keď som bol ešte malý, nenávidel som vás, ale... nikdy ste mi neklamali, ani raz, čo by som si vedel spomenúť. Teraz mi hovoríte, že ste nikdy nelovili medzi ľuďmi, aj keď ste boli...“

„Vampír,“ Snape jemne doplnil.

„...vampír viac ako tridsať rokov. Chcem vedieť ako ste sa stravovali. Je to pre mňa dôležité,“ povedal.

Tie tmavé oči sa uprene dívali do tých jeho. „Ak to už musíš vedieť, priblížim sa k prostitútke a vysvetlím, že je tu niečo, čo by som si od nich želal, a že je pre mňa trápne, aby som o tom hovoril, alebo aby si to niekto iný pamätal. Uistil som ich, že to čo mám na mysli ja im neublíži ani nespôsobí žiadnu bolesť, ale že si želám im vymazať spomienky keď skončím, pretože si nemôžem dovoliť byť vydieraný. Očividne je to obvyklá požiadavka od ich zákazníkov. Zaplatil som im ... neskutočne štedrú sumu za ich spoluprácu. Svojím konaním som nikomu nikdy neublížil, ani nikoho ... nenakazil.“

„Takže nikdy nevedeli, že kŕmia vampíra,“ povedal.

„Nie. Pochybujem, že by s tým súhlasili, keby o tom vedeli,“ povedal Snape.

„Ako často ste si ... prenajímali ich služby?“ Harry zistil, že je celou touto záležitosťou fascinovaný.

„Dvakrát do mesiaca,“ odpovedal Snape.

„Ale...“

„Existujú elixíry, ktoré mi umožnia prežiť tak dlho medzi jednotlivými jedlami. Nie sú príjemné a zanechávajú ma v stave takmer nepretržitého hladu, ale... vždy som si zachoval svoju kontrolu. Nikto iný než ja nikdy netrpel kvôli môjmu... postihnutiu,“ povedal Snape.

Harry mu veril. Keby mu ktokoľvek iný povedal takýto príbeh, zamietol by ho ako spôsob, akým sa väčšina kriminálnikov snaží dokázať, že sú nevinní, ale... Snape znel, ako keby len chcel vysvetliť. Nevyzeralo to, akoby chce o niečo požiadať.

A odrazu mu všetky nepríjemné aspekty Snapovej povahy dávali perfektný zmysel. Znelo to, ako keby sa muž prakticky nechával vyhladovať takmer až na smrť medzi jedlami. Tá bolesť musela byť hrozná. Bolo to tak nepochopiteľné, že Snape mal stále tak mizernú náladu?

„Vedel to o vás Profesor Dumbledore?“ opýtal sa.

„Áno, rovnako ako Minerva. Viem že to znie pochabo, ale nikdy som nebol hrozbou pre študentov.“

Takže dvaja ľudia, ktorých si v tomto živote najviac vážil o Snapovi vedeli a zachovali jeho tajomstvo. Rovnakým spôsobom, ako predtým zachovali aj Remusovo tajomstvo.

Spomenul si, že Snape si od neho vyžiadal stretnutie a tak sa spýtal, „Prečo ste sa so mnou chceli stretnúť?“

„Musím ťa požiadať o láskavosť,“ meravo povedal Snape. Nepríjemný pocit, ktorý Harrymu skrútol žalúdkom sa musel prejaviť aj na jeho tvári, pretože Snape rýchlo dodal, „Som si vedomý toho, že voči môjmu druhu nie je žiadna tolerancia. Nežiadam od teba, aby si urobil takýto ... ústupok až do tejto úrovne.“

Nejako sa po týchto slovách cítil ešte horšie, než keby si od neho Snape vyžiadal, aby mu pomohol ujsť, nie že by teda taká vec bola možná. Cely pre zadržaných na MM síce neboli Azkaban, ale boli rovnako bezpečné ako sa len dalo.

„A čo teda chcete?“ spytoval sa Harry.

„Rozumiem tomu tak, že ma ešte neidentifikovali,“ povedal Snape spýtavým tónom.

„To je pravda. Prejdú váš prútik až ráno, keď sa otvorí Oddelenie ID,“ povedal Harry. „Ako je to možné, že vás nikto nespoznal? Bojovali ste v oboch vojnách a za vaše služby vás odmenili...“

„Prešlo už dvanásť rokov, odkedy bol Voldemort porazený a dokonca aj vtedy, ak ste sledovali iba noviny ako ukazujú ten príbeh, Chlapec Ktorý Prežil dokázal všetko toto vyhrať úplne sám,“ ponúkol Snape typicky jedovatú odpoveď. „Nikto si nepamätá môj prínos vo vojne. Alebo keby si aj pamätali, všetko na čo si spomenú bolo to, že som bol smrťožrút.“

„Ale učíte na Rokforte už viac než tridsať rokov. Určite by niekto mal vedieť, kto ste,“ povedal, ešte stále neschopný uveriť, že ani jeden z jeho spolupracovníkov nespoznal Severusa Snapa na prvý pohľad.

„Potter, učím na najelitnejšej škole v čarodejníckom svete. Rokfort prijíma iba štyridsať študentov z celej čarodejníckej populácie v Británii. Vieš si vôbec predstaviť, aké malé percento to je? Bolo by to oveľa nepravdepodobnejšie, keby ma niekto dnes spoznal.“

„Takže čo je to tá láskavosť, o ktorú ste ma chceli požiadať?“ opýtal sa Harry, cítiac sa v v tejto situácii úplne nepríjemne.

„Nespýtal si sa ma na to, ale ja nie som tá beštia, čo zabila všetkých tých ľudí,“ začal Snape.

Keďže nechcel, aby si Snape myslel, že o ňom môže veriť takú vec, rýchlo povedal, „Ja viem. Ja som zabil toho vraha dnes v noci.“

Na jeho veľký šok, Snapovou tvárou prebehlo takmer uspokojenie, „Výborne.“

„Výborne?“ opýtal sa, zmätený. „Myslel som si, že budete mať pochopenie voči niekomu v jeho pozícii.“

Veľmi známy hnev rozsvietil Snapovi oči. „Pochopenie? Nekontroloval sa. Jeho hlad nebol o nič väčší než ten môj, a predsa ja nebehám po okolí a nevraždím ľudí. Bol to slabý idiot, ktorého bezuzdnosť ma stála život.“

„Myslím, že to dáva zmysel,“ povedal Harry. Čím dlhšie sa rozprával so Snapom, tým viac sa hneval. Takto to nebolo správne. Ak bolo to, čo hovoril Snape pravda – a všetky jeho inštinkty mu vraveli, že jeho bývalý učiteľ mu neklamal – Snape nespáchal žiaden zločin. Ničím si nezaslúžil tú popravu, ktorej sa mu ráno dostane. „Čo ste to po mne teda chceli?“

„Som si plne vedomý toho, že nemôžeš spraviť nič aby ... si ma podporil v mojom momentálnom postavení, ale...“ Snape vyzeral byť na moment neprirodzene zakríknutý, než sa prinútil pokračovať, „Strávil som tridsať rokov zakrývaním svojej povahy. Sľúbil som obom, Albusovi aj Minerve, že sa zo mňa nikdy nestane zdroj hanby pre Rokfort. Viem, že od teba žiadam, aby si išiel proti pravidlám, ale... mohol by si sa postarať, aby sa dnes v noci môj prútik stratil? Nechaj profesora Snapa skrátka zmiznúť. Ja...“ znova sa odmlčal a potom pokračoval, „Ja nechcem aby bolo moje dobré meno týmto zničené. Je to to jediné, čo mi zostalo. Nechaj ma zomrieť ako ďalšiu anonymnú príšeru.“

Harry vypustil šokovaný výdych. Mal pocit, akoby mu niekto práve jednu vrazil pod pás. Ten muž ti sedel na lavici smrti a jediná pomoc, ktorú chcel od niekoho, komu zachránil život aspoň tucet krát bola pomoc pred tým, aby bolo poškvrnené jeho meno? Odvaha potrebná na niečo také bola ohromujúca. Nevedel, či by on sám dokázal byť tak dôstojný a plne kontrolovaný, keby boli ich pozície obrátené. V skutočnosti, bol si istý, že by to nedokázal.

Absolútna nespravodlivosť toho, čo sa Snapovi malo stať mu kričala v mozgu.

„Aj keby som za vás svedčil, nie je nič, čo by môj šéf pre vás mohol spraviť, aby vás oslobodil. Zákon proti vampírom sa dodržiavaný na 100%,“ povedal, viac pre seba než pre Snapa.

„To som od teba nežiadal, Potter. Jediné čo chcem - “

„Ale toto je nespravodlivé! Nezabili ste tých ľudí. Nespravili ste nič, čím by ste si zaslúžili trest smrti,“ takmer zakričal.

Snape vyzeral byť úprimne prekvapený. O malú chvíľu povedal, „Jeden by si myslel, že za tých dvanásť rokov, čo si bol mimo Chrabromilu by si sa naučil, že svet nikdy nie je spravodlivé miesto.“

Tieto slová mohli byť aj posmievačné, ale Snape mu ich povedal zvláštne jemným tónom, akoby ho nejakým spôsobom potešilo, že jeho bývalý študent sa ešte stále drží týchto ideálov.

„Zákon by mal byť fér,“ povedal Harry a cítil sa ako urážlivé dieťa.

Snape si povzdychol. „A vo väčšine prípadov aj je. Týmto sa nezaťažuj, Potter. Myslíš si, že v mojom druhu sa nájde jeden zo sto, alebo dokonca jeden z tisíca, kto... by si dával tie elixíry, ako som to robil ja? Kto by si vybral nepretržitý hlad, alebo sa rozhodol zaplatiť si za jedlo namiesto toho, aby si ulovil alebo zviedol svoju korisť? Väčšina je ako tá krvou opitá beštia, ktorú si dnes v noci zložil. Baví ich loviť a vyžívajú sa v zabíjaní. Ten zákon je tu na to, aby chránil spoločnosť.“

„Ale aj tak je to stále nespravodlivé!“ trval na svojom.

„Možno, ale to nie je tvoja vina. Ani nie je tvojou povinnosťou, aby si to napravil. Jediné, čo po tebe žiadam je aby si... utajil moju identitu,“ povedal Snape. „Urobíš to pre mňa?“

Harry si rukou prešiel po svojich strapatých vlasoch. Tento muž bojoval po jeho boku celých sedem dlhých rokov, aby zosadili Voldemorta. Učil ho, zachránil mu život a chránil ho kedykoľvek to bolo možné, možno že nie ani z láskavosti ani z dobrej vôle, ale Snape to aj tak spravil. Tomuto mužovi bol dlžný. Keby nebolo Snapa, dnes by tu nestál. Dočerta, keď už sme pri tom, celý čarodejnícky svet by tu pravdepodobne už nebol, keby nebolo informácií, za ktoré Snape riskoval život, aby im ich priniesol, a to počas oboch vojen.

Celá táto záležitosť s vampirizmom bola ešte stále šokujúca a kompletne desivá, ale čím dlhší čas trávil v Snapovej prítomnosti tým si bol istejší, že toto bol ten istý človek, ktorého poznal v škole. Snape možno bol malicherný tyran, ale nebol nejaké nebezpečné monštrum, ktoré bolo treba odstreliť pre dobro spoločnosti.

Takže čo mu zostávalo? Zákon na odstránenie vampírov nebol porušený ani raz za celých päť tisíc rokov, čo bol zaznamenávaný čarodejníckou spoločnosťou. Vedel, že neexistuj spôsob, akým by mohol zachrániť Snapa legálnou cestou. Čo mu vytváralo dilemu medzi porušením zákona, o ktorom prisahal, že ho bude chrániť a vykonaním tej správnej veci.

Toto ešte nikdy neurobil. Za celých dvanásť rokov služby spĺňal svoje povinnosti najlepšie ako dokázal. Nikdy sa nepozrel iným smerom, keď niekto vykonal trestný čin, ani nikdy nevzal úplatok od porušiteľa zákona, ako to robili niektorí jeho kolegovia. Skrátka len priviedol svojich väzňov pred súd a nechal súd, nech rozhodne, čo bolo správne a čo nie. Ale pre Severusa Snapa sa nebude konať žiadne súdne pojednávanie. Tohto muža odsúdili už len kvôli jeho podstate a to skrátka nebolo správne.

Ale oprávňoval ho skutočne fakt, že sa mu táto prax zdala byť morálne odsúdeniahodná k tomu, aby vzal zákon do vlastných rúk? To tiež nebolo správne. Lenže nesúhlasil už náhodou s tým, že zákon poruší, keď takmer sľúbil, že zničí Snapov prútik, aby zatajil jeho identitu? V tomto neboli žiadne odtienky sivej. Keby čo i len trochu pomohol Snapovi, už len tým, že by ochránil jeho meno, porušil by tým zákon, alebo pri najlepšom by ho obchádzal.

„Urobíš to, Potter?“ zopakoval Snape, v jeho postoji sa objavila prvá známka zúfalstva.

S mysľou rozutekanou na všetky strany, Harry pomaly potriasol hlavou, „Nie.“

Snapom myklo a potom pevne zatvoril oči. Keď ich znova otvoril, nebolo v nich nič podobné prekvapeniu. Harry nedokázal zazrieť ani žiaden skutočný hnev.

„Dobre. Už ťa ďalej nebudem obťažovať,“ povedal Snape tónom mrazivým ako zo severného póla.

„Nechápete to. Ja – ja nemôžem...“

„Ja viem, Potter. Nemôžeš porušiť zákon, o ktorom si prisahal, že ho budeš chrániť. Nedokážem ti ani povedať, aký som unavený z tej zaťatej, tvrdohlavej, Chrabromilskej hlúposti. Zober si tú svoju pokryteckú nepoškvrnenosť odtiaľto preč cestou von a zanechaj ma napospas nie až tak nežnej starostlivosti svojich kolegov,“ prikázal mu Snape.

„Na moment skrátka zavrite zobák a nechajte ma premýšľať, dobre?“ prosil Harry.

„Premýšľať? Čo si myslíš, že...“

V hlave sa mu začal formovať plán a tak prerušil Snapove čoraz nahnevanejšie otázky jednou zo svojich vlastných, „Ak vás odtiaľto dostanem, dáte mi vaše slovo, že zostanete mimo Londýna?“

„Čože?“

„Lewis, Auror, ktorý vás sem priviedol a niektorí iní, ktorí vás dnes v noci videli sa často pohybujú po Šikmej a Zašitej uličke. Vašu tvár by spoznali, aj keby vás uvideli iba v dave. Ak vás odtiaľto dostanem, nesmiete sa do tejto oblasti vrátiť, a to ešte na dlhú, veľmi dlhú dobu.“

Na jeho veľké zmätenie, Snapov výraz bol čím ďalej tým hrozivejší. „Toto sa mi nezdá ani trochu vtipné. Myslel som si, že naťahovanie odsúdeného muža je neprípustné pre tvoju domýšľavú Chrabromilskú morálku.“

Jeho vlastná trpezlivosť konečne dosiahla svoj limit a vyštekol, „Snažím sa zachrániť váš život, vy nevďačník. Skrátka zavrite zobák a nechajte ma na chvíľu uvažovať.“

Snape na chvíľu vyzeral, akoby stratil reč. Nakoniec povedal, „Potter, táto cela je chránená proti mágii. Čo by si asi tak chcel spraviť? Vyniesť ma odtiaľto von vo vrecku?“

„Náhodou, to je presne to, čo mám v pláne spraviť,“ odpovedal a vyžíval sa v prekvapením skamenenom výraze na tej obvykle kontrolovanej, vážnej tvári.

Harry siahol do vrecka svojho habitu a vytiahol dôkazový materiál, ktorú skôr v tú noc zmenšil. Prešiel celou k prázdnej stene na pravej strane odo dverí, sklonil sa dolu a položil balíček veľkosti známky na dlážku. Zatvoriac oči vyvolal všetku svoju pôsobivú silu.

Ochranné zaklínadlá boli mocné. Dokonca ani preňho to nebolo jednoduché. Cítil, ako mu čelo orosil pot a ako jeho pravú stranu tváre prebodáva Snapov pohľad. Ale nakoniec, keď zatlačil, kúzla povolili. Maličký objekt, ktorý položil na studenú šedú dlažbu sa nafukoval v rozmeroch až dokiaľ sa nepremenil na prázdne topánky, šaty a plášť.

Ešte jedna chvíľka sústredenia a premenil plášť na habit, aký mal Snape. Siahol do vrecka a vytiahol vampírov prútik. Ten ešte bude neskôr potrebovať.

„Veľmi pôsobivé,“ Snapov jemný hlas prišiel spoza neho. „Vedia tvoji kolegovia, že dokážeš obísť ich najvyššie možné zabezpečenia?“

„Myslíte si, že by som ešte žil, alebo bol na slobode, keby o tom vedeli?“ odpovedal Harry.

„Potter, nežiadam od teba, aby si toto spravil. Požiadal som ťa len, aby si zachoval moju anonymitu,“ stuhnuto povedal Snape.

„Ak vám je to jedno, radšej vám zachránim život. Chcete žiť, alebo nie?“

Snape sklopil pohľad a váhavo prikývol. Rýchlo sa spamätal na to, aby sa opýtal, „Smiem sa spýtať, čo máš na pláne, keďže obaja pravdepodobne stratíme životy v tejto tvojej šialenej schéme? Je to to, čo si myslím že to je, čo sa sype z tamtých šiat?“

„Môj nadriadený bol práve na prestávke na jedlo, keď som sa vrátil na centrálu. Nemal som šancu poreferovať, čo sa stalo s tým vampírom dnes v Úkryte u Mločieho Oka. Mienil som odovzdať tieto dôkazy na súdnu analýzu po tom, čo by som sa pozrel na... zajatca. Nevidím dôvod, prečo by ten vrah nemohol zomrieť tu v tejto cele namiesto tam vonku na ulici.“

„Máš v úmysle vykonať na svojich spolupracovníkoch podvod, len kvôli mne? Predstierať, že tento vampír som ja?“ opýtal sa  Snape.

„Pozrite, nepáči sa mi to, áno? Ale je to jediná vec, ktorá ma napadá.“

„Práve teraz by si odtiaľto mohol aj vyjsť von? V skutočnosti, to je presne to, čo ťa žiadam aby si spravil,“ šokoval ho Snape.

„Ale ešte stále chcete, aby som odstránil váš prútik?“ Keď Snape prikývol, povedal mu. „Novinka pre vás, profesor, tým by som tiež porušil zákon.“

„Je to menší zločin.“

„Myslíte si, že môjmu šéfovi na tom bude záležať? Ak už mám porušiť zákon, budem mať na to aspoň prekliato dobrý dôvod – ako napríklad zachrániť váš mizerný zadok,“ povedal Harry.

„Nie je žiaden dôvod, prečo by sme obaja mali prísť o život.“

„Ak všetko vyjde tak ako má, nikto život nestratí. Nenechám vás tu zomrieť za zločin, ktorý ste nespáchali. Radšej sa postavte, aby zmenšovacie kúzlo zasiahlo iba vás a nie posteľ.“ Keď sa Snape nepohol, Harry zo seba vypustil nahnevané, „Chcete žiť alebo nie?“

Snape mu venoval zvláštny pohľad a povedal, „Len som chcel, aby sa vedelo, že mám voči celému tomuto plánu veľké výhrady.“

„Mali ste veľké výhrady voči každej poondiatej veci, ktorú sme počas vojny robili,“ povedal Harry, viac roztrpčený než nahnevaný.

„A ako často sa ukázalo, že som mal pravdu?“ vyzýval ho Snape.

„To s tým nesúvisí,“ v skutočnosti sa usmial, pretože vo väčšine prípadov mal Snape pravdu a operácie Rádu išli celé dolu vodou.

„Nie, chráňte nás, nebesá, keby do Chrabomilskej mysle niekedy vstúpila logika,“ vrátil mu to Snape. „Keďže očakávam, že obaja skončíme mŕtvi alebo oddelene popravení počas nasledujúcich minút, domnievam sa, že môžem povedať...“

„Áno?“ popoháňal ho Harry a v skutočnosti mu nezáležalo na tom, čo Snape povie, dokiaľ zdvihne ten svoj vyziabnutý zadok z tej postele, aby ho Harry mohol bezpečne zmenšiť.

Znejúc, akoby zo seba musel vytlačiť každé slovo, Snape povedal, „Oceňujem, čo sa pre mňa snažíš urobiť. Nečakal som to.“

„Ja viem. A keď sa to nepodarí, bol to všetko môj nápad. Takže sa kvôli ničomu nemusíte cítiť vinný, dobre? A teraz, mohli by ste sa prosím postaviť a zliezť z tej postele?“

Snape sa zdráhavo postavil.

Už zabudol, ako vysoký bol v skutočnosti profesor elixírov. Dokonca aj teraz bol od neho Snape vyšší o dobrých 15 centimetrov. Snape musel byť vysoký dobrý meter deväťdesiat. Harry zatvoril oči a sústredil svoju moc do druhého čarodejníka. Keď ich o malú chvíľu otvoril, nezdalo sa, že by Snape bol ešte v miestnosti. Pozrel sa dolu na dlážku, odkiaľ sa naňho očividne nahnevaný Snape veľkosti myši mračil.

Potláčajúc úsmev sa sklonil a položil svoju otvorenú dlaň na dlážku pred svojho bývalého učiteľa. Snapova tvár sa skrútla očividnou nechuťou a vliezol do jeho ruky. Bol ľahučký ako pierko. Použil druhú ruku, aby sa uistil, že mu malý mužíček nespadne a opatrne preniesol Snapa do prázdneho ľavého vrecka svojho habitu.

„Ste tam v poriadku?“ opýtal sa.

Tlmené zakvíkanie, ktoré sa ozvalo z oblasti okolo jeho bokov mohlo znamenať áno, ale odpoveď bola zasadená príliš vysoko na to, aby sa dala preložiť. Pomyslel si, že nepohodlných desať minút alebo tak nejako bolo rozhodne lepšie než kôl do srdca ráno, a tak sa Harry naposledy pozrel na šaty na dlážke spolu s ich nechutným popolom, ktorý sa vysýpal z krku a rukávov habitu.

V každom prípade to vyzeralo, ako keby tá kreatúra zomrela tu.

Skontroloval ešte raz, aby sa uistil, že vampírov prútik je ešte stále bezpečne uložený v jeho pravom vrecku. Potom odstránil ilúziu, ktorá zakrývala príšerné krvavé škvrny na jeho šarlátovom Aurorskom habite a vystúpil von na chodbu.

Nebolo ťažké vyzerať otrasený, keď k nemu pribehol James Griffin. Keby sa im toto nepodarilo, on aj Snape mali po chlebe.

„Harry, si v poriadku? Preboha, chlape, čo sa stalo?“ opýtal sa ho strážnik a zbledol, keď jeho oči prebehli po prednej strane zahnuseného Harryho habitu.

„Tá vec ma napadla. Našťastie som mal ešte stále pri sebe vo vrecku ten kôl.“

„Je mŕtvy?“ Griffin prešiel okolo neho. Dvere cely sa pred ním otvorili a on tam stál a dlhú chvíľu civel, predtým než okomentoval, „Nuž, tak to asi predsa len nebudeme potrebovať tú jednotku na odstraňovanie. Si v poriadku, Harry?“

Prikývol. „Áno. Pôjdem sa umyť a potom to nahlásim šéfovi. Vďaka za pomoc, Jim.“

Harry si v duchu zaznačil, že keby sa niekedy dostal do vedúcej pozície, Griffina určite nenechá samotného na tak dôležitom poste. Dokonca aj v prvom ročníku by vyspovedal niekoho s čistou tvárou a rukami, kto tvrdil, že práve prebodol srdce muža.

Nasledujúca hodina bola jedna veľká hmla zo slovných výpovedí a vypočúvania hlásení. Jeho šéf bol neuveriteľne nápomocný, rovnako ako zvyšok zamestnancov. Všetci vyzerali, akoby sa im uľavilo, že sa nebudú musieť zapájať do odstránenia vampíra.

Z času na čas zacítil, ako sa Snapova malá, horúca postava zamrvila v jeho vrecku, ale inak, takmer by zabudol, že tam ten muž je.

Keď Harrymu konečne povolili ísť domov, na krátko sa zastavil s miestnosti na uskladnenie dôkazov. Vymeniť prútik mŕtveho vampíra za prútik profesora Snapa bolo takmer až príliš jednoduché. Začal mať strach z toho, ako ľahko napadnuteľné bolo Ministerstvo Mágie pri vnútornej sabotáži, keď vychádzal z miesta na odmiestňovanie v budove a odmiestnil sa domov.

Keď už bol v byte, rýchlo sa premiestnil pred hlavné brány Rokfortu.

Aj keď to vyzeralo, že bol hore celú noc, do východu slnka zostávalo ešte zopár hodín.

Sneh ešte stále padal; len tu, na severe, bol o niečo hustejší. Na zemi ho ležalo okolo tridsať centimetrov. Hrad so svojou lesknúcou sa bielou prikrývkou vyzeral ako z rozprávky. Pozerajúc sa na Rokfortské väčšinou temné okná, jeho elegantné veže a cimburia, Harryho zasiahla prudká vlna nostalgie. Merlin, ako mu toto miesto chýbalo. Jediné šťastné dni, ktoré kedy zažil, strávil tu, spolu s Ronom a Hermionou.

Ale tie dni už boli preč, rovnako ako boli preč aj oni.

Snape sa v jeho vrecku zavrtel a pripomenul mu, prečo tam vlastne bol.

Opatrne vybral svojho pasažiera z vrecka. Majster elixírov vyzeral v jeho ruke ako bábika. Aj keď pravdepodobne vyzeral viac ako jedna z tých akčných figúrok, než ako bábika, ktorú kedy Harry mohol vidieť.

Opatrne držiac Snapa v jednej ruke, vytiahol čistú vreckovku a sklonil sa. Voľnou rukou rozprestrel bielu plátennú vreckovku na snehu. Nechcel Snapa položiť dolu a stratiť toho muža v kope ľadového snehu. Domyslel si, že ten úbohý nešťastník si na jednu noc užil traumy už dosť.

Položil Snapa na bielu vreckovku, akoby bol z najjemnejšieho porcelánu. Aj napriek jeho opatrnosti Snape skončil rozvalený na chrbte na tom nerovnom, pohyblivom povrchu. Bolo to zvláštne, vidieť tú malú, vážnu tváričku, ako naňho zíza dohora z takej neelegantnej bezbrannej pozície.

Napoly očakával, že Snape začne pred jeho očami rásť, než by on stihol vysloviť zaklínadlo, aby to spravil sám, ale potom si spomenul, že má ešte stále prútik majstra elixírov vo svojom vrecku. Vediac, že Snape sa z tohto asi veľmi netešil, rýchlo zamrmlal protikúzlo.

Ešte aj po takmer devätnástich rokoch ho praktická aplikácia mágie stále dokázala aspoň trochu naplniť úžasom. Sledoval, ako sa Snapova malá forma postupne zväčšovala, až kým nemusel jemne zakloniť hlavu, aby sa mužovi mohol pozrieť do očí. Sneh pod jeho nohami zavŕzgal, keď Snape znova získal svoju výšku a stlačil ho.

Snape ho už znova prevyšoval.

Keď sa zaklínadlo na zväčšovanie zastavilo, chvíľu tam skrátka stáli a civeli jeden na druhého počas mrazivej noci, ich výdychy tvorili v zmrznutom vzduchu paru.

Zdalo sa, že ani jeden nevie, čo má povedať, ale to ticho nebolo nepríjemné. Po prvý čas, čo si spomínal sa zdalo, že medzi nimi nebolo žiadne nepriateľstvo.

Nakoniec Snape povedal, „Málo ľudí by pre mňa spravilo to, čo si dnes v noci pre mňa spravil ty, Potter.“

„Málo ľudí by spravilo to, čo ste robili počas vojny vy, keď ste špehovali u Voldemorta pre Rád,“ vrátil mu to.

„Napriek tomu, som... ti dlžný.“ Tieto slová bolo pre tohto hrdého muža veľmi ťažké vysloviť.

Uvedomiac si, aké veľmi Snape musel nenávidieť, keď mal byť niekomu zaviazaný, ticho mu pripomenul, „Nedokážem ani spočítať, koľko krát ste mi zachránili život, keď som bol mladý, pane. Ešte vám stále zopár z nich dlhujem. Ešte si dokonca nie sme ani rovní.“

Aj keď Snape nič nepovedal, niečo z tej jeho stuhnutosti vo výraze zmizlo.

„Oh, ešte stále mám váš prútik,“ spomenul si Harry a podal Snapovi naspäť jeho 27 centimetrový mahagónový prútik, ktorý predtým ukradol z police na dôkazový materiál.

„Ďakujem,“ vážne mu poďakoval Snape a prijal ponúkaný prútik.

„Nuž, tak teda dobrú noc, pán profesor,“ povedal. Začala sa na ňom už prejavovať zima aj jeho dobitý stav, ktorý získal v boji s vampírom. S tým druhým vampírom.

Ešte stále nedokázal plne prijať fakt, že Snape bol ako tá nechutná príšera, ktorú dnes v noci zabil. Nakoniec ale predpokladal, že to bolo presne tak, ako to vždy hovoril Albus Dumbledore – naše voľby definovali, kto s akí skutočnosti sme. Severus Snape nemal o nič viac spoločné s tou ohavnou príšerou, než mal on sám s Lordom Voldemortom, aj keď pre vonkajšieho pozorovateľa mohli obaja zdieľať určité vlastnosti.

Snape vyzeral byť takmer prekvapený; aj keď prečo, to nemal Harry ani tušenia. Zvedavý, potlačil zívnutie a spýtal sa, „Čo je?“

„Vlastne som si myslel, že by si sa chcel stretnúť s Minervou, aby si si potvrdil všetko, čo som ti dnes v noci povedal,“ odpovedal mu Snape.

„O pol štvrtej ráno počas školského dňa? Viem, že si myslíte, že všetci Chrabromilčania sú rodení sebevrahovia, ale aj my vieme, kedy opatrnosť je veľmi dôležitou súčasťou odvahy.“

Kútikmi Snapových bledých, tenkých pier myklo spôsobom, ako keby sa chcel usmiať. „Tak teda dobrú noc, Potter.“

„Profesor?“ impulzívne zvolal, keď Snape prekročil obrovskú bránu, pred ktorou sa pred tým zastavili.

„Áno?“

„Môžem vás neskôr tento týždeň prísť navštíviť? Mám ešte zopár otázok.“

V minulosti by Snape nestrácal čas a presne by mu povedal, kam si môže strčiť svoje otázky, ale túto noc mu neukázal žiaden okamžitý odmietavý úškľabok. Namiesto toho mu zdráhavo odpovedal, „Domnievam sa, že ti dlhujem aspoň to.“

„Nemusíte...“ začal protestovať Harry.

„Ale áno, musím. Tak celkom si nedocenil riziko, ktorého si sa dnes večer dopustil, keď si sa rozhodol mi uveriť a pomôcť mi. Dokážem oceniť to nebezpečenstvo, do ktorého si sa kvôli mne dostal, rovnako ako aj... množstvo dôvery, ktorú to muselo zahŕňať, prepustenie príšery mimo zákona do školy plnej nič netušiacich detí. Bol by si blázon, keby si nemal nijaké obavy. Je v mojom najlepšom záujme, aby som tvojim starostiam nedal žiaden podklad. Bude pre teba piatok večer dosť skoro, okolo ôsmej, keď sa skončia tresty po škole?“

Očakával od Snapa, že s ním za toto bude zubami-nechtami bojovať. Plynulý zostup k chladnej logike bol znepokojivý. „Áno, to by bolo fajn. Ďakujem.“

„Myslím, že to by som mal hovoriť ja,“ opravil ho Snape a uhladene zdvihol obočie. „Tak teda v piatok.“

„Dovidenia, pane,“ povedal.

Keď sa Snape obrátil a pobral sa na hrad, odmiestnil sa domov.

Poslední komentáře
31.05.2010 10:50:06: Severus upírom to som ešte nečítala, je to moej prvý-krát a celkom sa mi to páči. Uvidím čo bude ďal...
26.09.2008 15:40:50: Lady T. : keby nieco, na svedomi ta ma Tira Nog, ta to cele vymyslela, ja to tu len tak poskromnejsi...
26.09.2008 01:17:36: Máš mne na svědomí! Při představě mini-Snapea jsem se málem udusila!smiley${1}Genialní nápad!
28.08.2008 13:40:12: jé promin já jsem sem nenapsala odkaz co?tak ty stránky jsou povidky-slashatd.blog.cz jo díky za sou...