Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Nocturne

5. kapitola

„Auuuuu...“ zastonal Harry, keď ním prešla vlna surovej agónie.

„Harry? Harry?“ známy, ustarostený hlas naňho zavolal akoby z veľmi, veľmi veľkej diaľky.

Prinútil svoje gumové viečka, aby sa otvorili. Jeho prvý rozmazaný dojem ukazoval červené vlasy a pehy. „R-Ron?“

Bol snáď mŕtvy? Vedel, že tu Ron nemôže byť, takže on musí byť mŕtvy, ale nikdy by si nepomyslel, že to bude takto bolieť. Cítil sa akoby mal telo v ohni, bolesť ho spaľovala zvnútra von.

„Nie, Harry, to som ja, Sam,“ nežne ho opravil hlas.

Sam? Mysľou prešiel celým zoznamom Wealseyovských bratov a nevedel nájsť nijakého Sama. Tak sa opýtal, „Sam?“

Teda aspoň si myslel, že sa opýtal. Znelo to viac ako zaškriekanie.

„Sam Edgeware,“ odpovedal mu hlas, a potom to znelo, akoby sa rozprával s niekým iným, „Čo sa stalo s jeho pamäťou? Myslel som, že kliatba ho trafila do stehna?“

„To je tými liekmi proti bolesti. Buďte za to rád. Nebude to tak dlho trvať a už nebudú vôbec zaberať,“ odpovedal dotieravý mužský hlas, znejúc ako z veľkej diaľky.

Harry sa nedokázal prinútiť, aby sa sústredil. Presne ako ten posledný hlas povedal; rozptyľovala ho bolesť.

„Harry, je mi to tak ľúto... tak ľúto,“ ten prvý, známy hlas povedal. Znelo to ako keby Ron... nie, ako keby Sam plakal. „Všetko je to moja vina!“

„Čooo-že?“ Dokonca aj to jediné slovo mu dalo zabrať, aby ho dostal von zrozumiteľne.

„Pán Edgeware, ak mienite rozrušiť môjho pacienta, musím vás požiadať, aby ste odišli,“ pokarhal dotieravý hlas cudzinca.

Pacienta? Harry si nejasne začal uvedomovať, že musí byť v nemocnici.

Sam bol tu, takže čokoľvek ho dostalo do nemocnice malo pravdepodobne čo dočinenia s prácou. Bol tu jeden prípad. Čarodejník, ktorý zaklínal Imperiusom muklovské školáčky. Sam a on sa vybrali dostať toho darebáka, a všetko sa to totálne pokazilo. Spomínal si, ako zelené svetlo smrtiacej kliatby mierilo na Sama.  Spomínal si, ako odsotil Sama z cesty, pretože vedel, že jeho ochranné zaklínadlá boli dosť silné na to, aby odrazili dokonca aj Avada Kedavru späť na toho, kto ju vyslal, zatiaľ čo Sama by stála život. Ale než ten bastard padol, hodil na Harryho kliatbu o ktorej sa dočítal len v textoch o obrane proti čiernej mágii, jednu, na ktorú si netrúfli dokonca ani Voldemortove jednotky, pretože bola príliš veľká šanca, že ju odrazia späť na vysielateľa. Harryho však príliš zamestnávala Neodpustiteľná, a tak ho druhá kliatba zasiahla plnou silou do ľavého stehna... ktoré bolo teraz pomaly požierané jednou z najnenávistnejších kliatob známych čarodejníckemu svetu.

Keď sa Harry naposledy pozrel dolu na svoje stehno, mal na ňom pľuzgier veľkosti bronzového knuta s čiernym stredom, niekde v polovici cesty medzi kolenom a slabinami. Čierny stred bol raz časťou jeho stehna, ale teraz to bola skvapalnená, jedovatá kaša, ktorá sa pomaly prežierala zvyškom jeho mäsa. Tento proces bol absolútna agónia a Harry nechcel ani pomyslieť na to, ako skoro rozrastajúci sa nádor zasiahne jeho slabiny. Neexistoval liek. Tá čertovská kliatba sa živila mágiou, takže čím silnejší bol čarodejník, tým rýchlejšie sa rozrastala. Bol tak strašne v keli, že na to nechcel ani myslieť.

Liečitelia mu povedali, že na začiatku dokážu zvládnuť a kontrolovať bolesť, ale že elixíry nebudú fungovať na dlho. Kliatba Orbita Acidus, známejšia pod názvom Kyselinové Koleso, bola jedna z najhnusnejších známych kliatob.

„Ako sa cítiš, Harry?“ trasúci sa Samov hlas ho zavolal a prerušil jeho rozjímanie.

Prinútil sa sústrediť na tú zarastenú, uplakanú tvár a dostal zo seba, „Nebola to tvoja vina.“

Z nejakého dôvodu to vyzeralo, že Samove slzy tečú ešte prudšie.

Keďže jeho priateľ nič nehovoril, znova uletel na výšinách z tých liekov proti bolesti. Dlhý čas, aspoň jemu tak pripadal, sa takmer cítil dobre takým odosobneným spôsobom, ale potom búšenie v jeho stehne začalo pulzovať, dočervena rozpálené a on sa zobudil s priduseným výkrikom.

„Harry?“

Bol to Samov hlas, ale to nebol ten hlas, ktorý chcel počuť.

Sev'rus?“ vykríkol Harry, keď sa bolesť znova ozvala.

„Sev'rus? Kto je Sev'rus?“ zmätene znejúci Samov hlas sa opýtal.

Hlas toho zvláštneho lekára doplnil, „Jediný Sev'rus, o ktorom som kedy počul bol Severus Snape, Rokfortský majster elixírov. Ale to nemôže byť on, koho sa dožaduje pán Potter.“

„Prečo nie?“ Sam znel čím ďalej tým vzdialenejšie.

Sev'rus?“ zakričal Harry, keď ním prehla ďalšia vlna bolesti. Cítil ruku ako zobrala jednu z jeho vlastných a stisla ju, ale prsty neboli ani dosť dlhé ani chladivé na to, aby to bol Severus.

„Boli sme v rozličných fakultách, ale ja som skončil Rokfort dva roky pred tuná Potterom. Závody v nadávaní so Snapom boli legendou. Zvykli sme uzatvárať stávky, či Potter prežije Snapove hodiny dosť dlho na to, aby ho dostal Voldemort,“ vysvetlil liečiteľ.

„Harry?“ zavolal Sam. „Pýtaš si Severusa Snapa?“

„Sev'rusa... chcem Sev'rusa...“ bolo to jediné, na čo sa zmohol.

„Je tak nadávkovaný až vidí myšičky, pán Edgeware. Nepripisoval by som veľký význam tomu, čo hovorí,“ radil mu liečiteľ.

„Er... ako dlho...?“ opýtal sa Sam trasúcim sa hlasom.

„Dva dni, možno tri, ak bude mať naozaj veľkú smolu,“ odpovedal lekár jemným tónom.

„Dočerta, nemôžete preňho vy ľudia niečo spraviť? Máte byť tí najlepší,“ dožadoval sa Sam, znejúc buď rozzúrene alebo vystrašene.

„A to aj sme, ale niektoré veci sa skrátka nedajú vyliečiť, pán Edgeware. Akákoľvek mágia použitá na kliatbe iba urýchli proces a zvýši bolesť. Je rovnako smrteľná ako Avada Kedavra, ale vôbec nie tak čistá.“

Po tomto pochmúrnom tvrdení nasledovalo ticho a on cítil iba neustále narastajúcu agóniu a Samovu spotenú dlaň, ako mu stíska ruku. Harry sa snažil nájsť niečo, na čo by mohol myslieť, čím by utlmil bolesť, ale jeho myšlienky sa stále vracali iba k Severusovi. Mal strašný pocit, že stále iba dookola kňučal Severusovo meno, ako mantru proti agónii, ktorá ho spaľovala vo vnútri.

Niekde zazvonil zvonček a Samova ruka ho stisla pevnejšie.

Škrekľavý ženský hlas, nepochybne niektorej z liečiteliek, sa ozval, „Prepáčte, pán Edgeware, ale návštevné hodiny sa skončili. Musím vás požiadať, aby ste odišli.“

„Nemôžem zostať s ním? Liečiteľ povedal, že mu už nezostáva veľa času,“ prosil Sam.

„Je mi to veľmi ľúto, ale musíme sa teraz pokúsiť a nechať ho odpočinúť si čo najviac môže,“ povedala žena milým tónom.

„Kedy sa teda môžem vrátiť?“ opýtal sa Sam a znel vystrašene.

„Zajtra ráno po desiatej,“ odpovedala mu.

„Vrátim sa, Harry. Sľubujem. Drž sa, kamarát,“ povedal Sam.

Otvoril oči, len aby videl, ako pekná brunetka v liečiteľskom bielom habite a čepci zobrala Sama za rameno a odviedla ho von z dverí.

O malú chvíľu sa vrátila, zdvihla z neho prikrývku a rozviazala ovíjadlá na jeho stehne. Jej bacuľatá, pekná tvárička sa skrivila odporom, keď mu vymieňala obväzy. Dala prikrývku na svoje miesto, potom vybrala z vrecka habitu malú čiernu fľaštičku, odzátkovala ju a zdvihla mu hlavu aby mohla vyliať jej obsah do jeho otvorených úst.

Chutilo to strašne, ale ten požiar, ktorý si prežieral cestu jeho stehnom akoby trochu poľavil, len čo sa mu to dostalo do prázdneho žalúdka.

„Ďa-ďakujem,“ zašepkal.

„Pokúste sa teraz si trochu odpočinúť, pán Potter. Čoskoro sa vrátim a skontrolujem vás.“

A potom ho tam nechala samého na izbe s jeho bolesťou. Lieky proti bolesti nakoniec zabrali a on sa na chvíľu stratil.

Keď znova otvoril oči, pri jeho posteli stáli Ron a Hermiona a dívali sa dolu naňho. Mali na sebe ich Rokfortské školské uniformy. Vyzerali, akoby ešte stále boli šiestaci alebo siedmaci.

Jeho oči sa kochali na pohľade na svojich dvoch dávno stratených priateľov. Už zabudol, ako ohnivé boli Ronove červené vlasy, alebo ako rozkošný bol Hermionin ohrnutý nos.

Čudujúc sa, či sa vrátili späť, aby si ho zobrali so sebou sa načiahol za nimi aby sa ich dotkol, ale oni akoby boli čím ďalej tým zahmlenejší a priesvitnejší, keď sa k nim jeho ruka približovala a potom úplne zmizli.

„Nie... vráťte sa späť...“ prosil, ale nemocničná izba bola prázdna. Zostal tam sám s tieňmi.

Na ďalší krát, keď bol aspoň trochu pri sebe, prízrak Severusa stál presne tam, kde boli predtým Ron a Hermiona. Tentoraz sa radšej nenačiahol, inak by Severus mohol zmiznúť rovnako, ako zmizli aj oni.

„Prišiel som, len čo som o tom počul,“ povedal jeho prízrak-návštevník zvláštne krotkým tónom.

„Sev'rus?“ zašepkal.

Na rozdiel od jeho posledných zdanlivých návštevníkov, Severus sa načiahol a dotkol sa jeho líca. Jeho chladivá ruka bola skutočná.

„Tvoj kolega povedal, že ťa zasiahla Orbita Acidus,“ povedal Severus nízko posadeným hlasom, aj keď v jeho očiach bola pobláznená divokosť, o ktorej si Harry nespomínal, že by ju tam niekedy videl.

Harry sa načiahol, aby sa mohol dotknúť jemnej vlny Severusovho rukáva a prikývol. „´čiteľ povedal, že mám dva dni.“

„Aké ti dali lieky proti bolesti?“ opýtal sa Severus, zdvihnúc ruku aby širšie roztvoril Harryho viečka a mohol sa mu pozrieť do očí.

„Neviem. Karta je dolu pri nohách postele,“ zaškrípal a potom sa skrátka musel opýtať, „Si skutočný?“

Severus už bol dolu pri jeho karte a prehrabával sa cez lekárske poznámky, ale pri jeho poslednej vete zdvihol hlavu a opýtal sa, „Čože?“

„Predtým tu boli Ron a Hermiona,“ vysvetlil Harry.

Severus bol chvíľu ticho a potom odpovedal zvláštne nežným tónom, „Dali ti muklovké opiáty, aby minimalizovali vystavenie mágii. Halucinácie sú bežným vedľajším účinkom, nie je dôvod sa ničoho obávať.“

„Nebál som sa,“ povedal. „Rád som ich znova videl. Vyzerali byť šťastní. Ale nechceli ma zobrať so sebou.“

„Ešte neprišiel tvoj čas,“ povedal Severus rovnakým nežným tónom a vrátil sa k strane jeho postele.

„´čiteľ povedal, že to bude zlé... zostaneš tu so mnou?“ snažil sa neznieť príliš pateticky, ale naozaj nechcel byť sám.

„A to sa tiež nestane,“ pevne povedal Severus svojím tónom vedúceho fakulty, ktorý nepripúšťal žiadnu diskusiu. „Smiem ťa prezrieť?“

„Jasné,“ prikývol Harry.

Severus sa musel dozvedieť z karty kde presne bolo jeho zranenie, pretože z neho zdvihol modrú prikrývku a biele prestieradlo a potom opatrne rozviazal obväzy, ktoré dala na jeho stehno predtým liečiteľka.

Harry civel dolu na červenú guľu hnisu. Už nemala veľkosť knuta. Krvavý pľuzgier s čiernym stredom bol teraz veľký ako pol librová minca, ktorú mu teta Petúnia a strýko Vernon dávali ako darček každý rok na Vianoce.

„Vďaka Merlinovi,“ vydýchol Severus. „Ešte stále je pod kontrolou.“

„Akosi sa to dozvedel?“ opýtal sa Harry, dívajúc sa hore Severusovi do tváre, keď sa muž naklonil bližšie k jeho zahnívajúcej rane, „Už zase som v Prorokovi?“

Severus potriasol hlavou. „Tvoj priateľ Sam ma kontaktoval pred pätnástimi minútami aby sa ma spýtal, či sa poznáme. Povedal mi, čo sa stalo a že si sa ma dožadoval. Prišiel som, len čo to bolo možné.“

„Vďaka. Ja, er... chcel som ťa vidieť než... nuž, než to bude príliš zlé. Chcel som ti povedať...“

„Potter, môžeš mi povedať čo len chceš, ale práve teraz musíme popracovať na tejto rane než bude príliš veľká a nebude sa dať zadržať,“ prerušil ho Severus.

„Na Kyselinové Koleso neexistuje liek,“ pripomenul mu, uhryznúc sa do pery, keď sa v ňom znova začínala rozmáhať bolesť.

„Veríš mi?“ opýtal sa ho Severus so zvláštnou prudkosťou.

Dokonca aj nadrogovaný a spolovice zamdletý od bolesti si Harry ešte stále pomyslel, že je to smiešna otázka od muža, ktorému každý druhý týždeň za posledné dva mesiace ponúkol svoj krk. „Jasné.“

„Dovolíš mi ošetriť ťa? Musím ťa varovať, liečba bude na krátku dobu dosť bolestivá. Ale keď skončím, mala by ti navrátiť plnú silu,“ povedal Severus.

„Hovoríš o tom, že by si ma premenil?“ Bola to jediná vec, ktorá mu napadla; že Severus mu ponúkol, že z neho spraví vampíra, aby ho zachránil pred smrťou.

Severusov šok bol takmer hmatateľný, dokonca aj mužovi, ktorý lietal na morfiu. „Nikdy. Radšej by som ťa sám zabil, než by som na teba preniesol túto kliatbu.“

Harry si nemyslel, že by to Severus spravil, ale potreboval si byť istý.

„Tak sa do toho pusť,“ povedal.

Zdalo sa, že Severusovi to vyrazilo dych, „Nechceš najprv vedieť, čo mienim spraviť?“

Záporne pokrútil hlavou. „Na tom nezáleží. Verím ti.“

Severus vytiahol z vrecka prútik, nad miestnosťou vyčaroval umlčiavajúce zaklínadlo a kúzlom zamkol dvere. „Dovolil som si mysľou vsugerovať tvojej liečiteľke, že už vykonala všetky svoje povinnosti, čo sa teba týka a tak by nás nikto nemal rušiť. Máš veľké bolesti?“

„Trochu. Nie je to tak strašné,“ zapieral.

„Čo pravdepodobne znamená, že prechádzaš niečím ako kruciatus,“ sarkasticky preložil Severus.

Severus sa posadil na stoličku po jeho pravej ruke a potom sa nad neho naklonil.

Prekvapený si uvedomil, že Severus ho ide pobozkať. Oslabený a nadrogovaný sotva dokázal zdvihnúť ústa k Severusovým. Severus prstami zdvihol Harryho bradu keď sa bozkávali, pevne ju uchopil a opatrne potiahol dolu, takže Harryho ústa boli doširoka roztvorené.

Severus ho nielen že bozkával. Jeho jazyk zámerne prenášal sliny z vlastných úst do Harryho. Normálne by mu z takej veci asi bolo na zvracanie, ale bol tak mimo a tak smädný, že sal Severusove sliny rovnako rýchlo, ako mu boli podávané.

Len čo mu bola podaná prvá dávka slín, Harryho už aj tak dosť zahmlený svet sa začal točiť. Ale to pulzovanie v jeho ľavom stehne ohromne poľavilo, keď sa to horúce šteklenie rozlievalo po jeho tele.

Prešla dlhá doba, než sa Severus odtiahol. Keď skončil s jeho ústami, Severus sa vyšplhal na posteľ a obtočil sa okolo Harryho spodnej časti tela spôsobom, ako keby ho išiel fajčiť. Ale namiesto toho, aby si vzal do úst jeho penis, Severusov jazyk začal opatrne obmývať okolie pľuzgiera z Kyselinového Kolesa, pokrývajúc bolestivú červeno-čiernu ranu hojným množstvom svojich slín.

Severusov jazyk čertovsky bolel, keď sa jemne pohyboval po nafúknutej oblasti. Harry sa zahryzol do pier, aby zadržal ston bolesti. Ale o pár chvíľ sliny prenikli pod kožu a už to tak nebolelo. Teda, nebolelo to dovtedy, dokiaľ mu Severusove tesáky neprebodli to opuchnuté, zmučené mäso.

Harry v sebe nevedel zadržať zvriesknutie. Bolo to, akoby mu niekto pridal soľ do otvorenej kyselinovej rany. Následné satie bola čistá agónia.

Nemohol si pomôcť; jeho ruky vyskočili do Severusových vlasov a celou silou sa ho snažil odtiahnuť od svojej rany preč, ale Severus len stisol jeho boky pevnejšie svojou vampíriou silou, držal sa ho, a neprestával sať.

Harry vrieskal až dokiaľ nezachrípol, ale nikto neprišiel – pretože miestnosť bola pod umlčiavajúcim zaklínadlom. A Severus ešte stále pokračoval s tým príšerným satím. Akoby trvalo celé hodiny.

Dlho po tom, čo Harryho krik ustal a prešiel do vzlykavého fňukania, Severus končene zdvihol hlavu. Na Harryho zaťatých pästiach zostalo niekoľko dlhých čiernych zakrvavených prameňov vlasov.

Podesený tým, čo uvidí, Harry civel dolu na pľuzgier Kyselinového Kolesa. Už to dlhšie nebola nafúknutá guľa hnisu. Pľuzgier kompletne spľasol. Čierny stred, ktorý by sa rozrástol a rozožral celé jeho telo bol preč, spolu s krvavo zafarbenou tekutinou, ktorá ho obkolesovala.

Ohromene si uvedomil, že Severus z neho vysal jed tej kliatby. Žiaden človek ani čarodejník by nedokázal vysať šťavu Kyselinového Kolesa bez toho, aby pri tom nezomrel, ale vampír mal šancu to prežiť.

Sledoval ako Severus takmer horúčkovito sledoval miestnosť so zvláštnym výrazom na bledej tvári. Potom sa Severus hodil dopredu smerom k nemocničnému stolíku a schytil nočník. Severus si ho k sebe pritiahol a okamžite sa vyvracal do tej lesklej kovovej nádoby. Začarovaný nočník nechal zvratky okamžite zmiznúť, len čo sa ho dotkli.

Keď Severus skončil, roztrasene sa nadýchol a načiahol sa za Harryho džbánom s vodou, vypláchol si ústa a znova to všetko vypľul do nočníka.

Udychčaný bolesťou, Harry ho sledoval s doširoka roztvorenými očami, keď Severus vytiahol z habitu skalpel.

Harry sa ani nesnažil prosiť, keď sa ten nôž presunul k jeho stehnu. Potom si zrazu s mrazivým pocitom uvedomil, ako len schopný a účinný smrťožrút musel byť Severus, keď jeho milenec pokojne odrezal kožu z teraz už prázdneho pľuzgiera.

Keď skončil, Harry sa triasol po celom tele. Už bol v živote zranený dosť krát na to, aby rozoznal, že sa dostáva do šoku. Takmer nemal ani silu zakňučať, keď Severus znova sklonil hlavu.

Severusov jazyk sa vrátil k rane a obmyl ju znova slinami. Bolelo to takmer tak veľmi ako prvý raz; lenže teraz, keď Severus pokračoval, bolesť začala ustupovať. Známy pocit tepla, po ktorom tak túžil sa mu rozlial po tele, zmenšil jeho agóniu, odstránil chvenie.

Zdalo sa, že Severus oblizuje ranu celé hodiny a s každým obtrením jazyka po tom zmučenom mäse sa Harry cítil lepšie.

Pomaly zaspával, keď sa Severus odtiahol od jeho stehna a znova sa posadil.

Nemal ani poňatia, kde boli jeho okuliare. Žmurkajúc na rozmazanú škvrnu, ktorou bol Severus sledoval, ako vrátil obväzy na miesto a znova ho prikryl prikrývkami.

Naozaj nevidel dosť dobre na to, aby si mohol byť istý, ale vyzeralo to, že Severus sa vyhýba jeho pohľadu. Harry sa načiahol, aby zobral do svojich jednu z tých rúk, ktorá upravovala prikrývky, len aby zistil, že Severus sa chveje rovnako mocne ako on, keď skončil s vyprázdňovaním jedu z pľuzgiera.

Už nebol tak uletený z muklovských drog, ani z vampírích slín, ale bol tak vyčerpaný stresujúcou liečbou, že nemohol normálne premýšľať. Ale aj tak mu došlo, ako hrozné toto pre Severusa muselo byť.

Tiež mu napadlo, aké strašné riziko Severus podstúpil, keď ho tu vôbec navštívil. Nemali ako vedieť, či nebol jeden z nových vampírích detektorov nainštalovaný aj u Sv. Munga. Severusa mohli zajať len čo prišiel. Jeho milenec si to musel uvedomiť – a aj tak prišiel. Prišiel aby vykonal skutok, za ktorý ho Harry mohol rovnako dobre aj znenávidieť, dokonca aj keď mu tým zachránil život.

Niet sa čo čudovať, že Severus sa chvel, uvedomil si.

„Ďakujem ti,“ zašepkal a stisol Severusovi ruku.

Tie tmavé oči zaváhali a potom sa stretli s tými jeho.

„Nedalo sa to spraviť bez tej bolesti,“ vysvetlil Severus drsným a zachrípnutým hlasom, ktorý znel, ako keby on bol ten, kto kričal celú tú poslednú hodinu, či tak nejako.

Harry Severusa jemne potiahol za ruku a na jeho prekvapenie, muž mu dovolil stiahnuť ho na posteľ vedľa neho. Severus sa k nemu pritúlil a jednou rukou obvinul jeho hruď. O malú chvíľu váhavo položil svoju tmavú hlavu na Harryho hrudník.

Severus nič nepovedal. Zdalo sa, že len vdychuje Harryho vôňu, keď tam tak ležali.

Cítiac sa čím ďalej tým silnejší, keďže prechádzal jeden nádych za druhým bez návratu bolesti v stehne, Harry sa opýtal, „Ako si vedel, že ťa jed Kyselinového Kolesa nezabije?“

Severus možno bol vampír, ale ešte stále bol smrteľný, istým spôsobom. Bolo ho len ťažšie zabiť než bežných čarodejníkov.

„Nevedel som,“ odpovedal Severus. „Bola to jediná vec, ktorá ma napadla. Ako sa cítiš?“

Ako sa cítil? Ten muž z neho práve vysal jed, ktorý by Severusa krutým a strašným spôsobom zabil, keby sa jeho odhad ukázal ako chybný. Ale vedel, že to nemá spomínať. Severus by iba zrozpačitel a stal sa plachým, keby tak urobil. Snažiac sa udržať svoje klesajúce oči otvorené, Harry sa usmial a povedal, „Lepšie. A ako je tebe?“

Severus zdvihol hlavu a dlhú dobu študoval Harryho tvár, než odpovedal, „Už je lepšie. Asi by som mal čím skôr odísť. Začaroval som liečiteľku, ale liečiteľ by sa mohol vrátiť.“

„Severus?“ horúčkovito zavolal, keď chcel Severus vyliezť z postele.

„Áno?“ zastavil sa Severus opretý o lakeť v procese vstávania.

Harry sa načiahol a rukou si Severusa pritiahol za zadnú časť hlavy k bozku. Bozk trval dlhšie, než obaja predpokladali. Jeho zmysly sa opito potácali, keď sa Severus konečne odtiahol.

„Ďakujem,“ povedal Harry.

„Veľmi rado sa stalo, Harry Potter,“ odpovedal Severus. „Dnes v noci na tej rane nevykonávaj žiadnu mágiu. Ak ti ponúknu viac morfia, zober si ho.“

Prikývol. „Okej.“

„Zajtra ráno vyskúšaj slabé liečiace kúzlo na postihnutom mieste. Malo by sa to zahojiť ešte pred obedom,“ povedal mu Severus.

„Dobre. Pravdepodobne si ma tu budú chcieť nejakú dobu nechať, aby ma mohli preštudovať. Mal som byť beznádejný prípad.“

„Som si tým istý. Hnevaj ich ako obvykle svojou nádhernou povahou a som si istý, že ťa do zajtra večera pustia,“ dokonca si zažartoval Severus. Jeho pery sa nesmiali, ale jeho oči boli menej pobláznené než predtým.

„V každom prípade, budem mať dosť času do piatku. Uvidíme sa potom.“

„Len keď sa na to budeš cítiť dosť dobre,“ varoval ho Severus.

„Už teraz sa na to cítim dosť dobre,“ s úškrnom povedal, ale zívnutie, pri ktorom si takmer vykĺbil čeľusť vyvrátilo jeho tvrdenie.

„Beznádejný Chrabromilčan,“ povedal Severus a potriasol hlavou. Potom ho prekvapil, keď sa k nemu znova naklonil a pobozkal ho; zdalo sa, že tento bozk tiež trval dlhšie, než Severus zamýšľal.

Nakoniec sa Severus odtiahol a vstal z postele a rozhodne povedal, „Dobrú noc, Potter.“

Severus prešiel k dverám ráznym krokom, akoby si neveril, že by inak nezostal dlhšie.

V jeho vnútri sa rozlialo zvláštne teplo, zašepkal „Dobrú noc,“ Severusovmu chrbtu, keď sa jeho milenec vykradol von na nemocničnú chodbu.

Umlčiavajúce a zamkýnajúce zaklínadlá tam ešte stále boli, uvedomil si Harry. Potriasol hlavou a myšlienkou ich zrušil a potom spadol späť na posteľ. Zadržal dych a čakal, či sa jeho stehno ozve bolesťou na použitie mágie, ale okrem citlivosti, kde predtým Severus odrezal kožu sa cítil v poriadku. Jemne sa obrátil na bok aby sa mohol dotknúť teplého miesta, kde len pred chvíľou ležal Severus a zaspal, než si vôbec uvedomil, že sa mu zatvárajú oči.

*****
Harryho napoly vyliečenú ranu odhalili na druhé ráno, keď mu liečiteľka prišla vymeniť obväzy a jeho vyliečenie sa považovalo za zázrak. Vyzeralo to, akoby sa celá nemocnica zhŕkla okolo jeho postele a vyvaľovala naňho oči.

Sam prišiel uprostred celého toto medicínskeho jašenia sa, takže to nebola zase až tak stresujúca udalosť. Bolo to hodné všetkého toho rozruchu, len keď uvidel tú úľavu a radosť na tvári svojho vyčerpaného priateľa. O malú chvíľu neskôr sa zastavili na skok Minerva a Hagrid, prinášajúc čokoládové žabky a Hagridove doma vyrobené koláčiky, ktoré nebolo možné skonzumovať normálnym spôsobom. Titulná strana Denného Proroka hlásala: Chlapec Ktorý Prežil Prežil Ešte Raz!. Celý deň sa okolo jeho postele premávali vyčerpávajúce skupinky pozostávajúce z kolegov a známych, aby mu zablahoželali pri príležitosti jeho zázračného vyzdravenia. Avšak tá tvár, ktorú chcel vidieť zo všetkých najviac sa neobjavila.

Vlastne ani skutočne nečakal, že Severus bude riskovať a objaví sa, ale dúfal, že príde.

Rozhodne by si vďaka nemu oveľa lepšie poradil s návštevami ako bola táto. Unavený množstvom spoločenskej komunikácie, ktorú musel dnes pretrpieť si Harry na tvár nanútil úsmev a snažil sa sústrediť na to, čo mu hovoril jeho šéf.

„... ti nedokážem povedať, ako veľmi nás potešilo tvoje uzdravenie,“ povedal náčelník Aurorov Parker. Mal na sebe svoj oficiálny červený Aurorský habit spolu so všetkými striebornými epoletami a v nemocničnej miestnosti preplnenej kvetmi a sladkosťami vyzeral mimoriadne nevhodne.

„Ďakujem vám, pane,“ odpovedal. Harry si vždy myslel, že vznešený, vysoký, šedivý Parker bol perfektný do pozície vedúceho Oddelenia Temnej Mágie. Ten muž mal povahu tvrdú ako skala a vzbudzoval dojem spoľahlivosti už len svojím zjavom.

„Viem, že ešte nie si celkom v poriadku, ale tak som premýšľal, mohol by si mi vyjasniť zopár vecí, Harry?“ opýtal sa Parker.

„Ak môžem, pane,“ odpovedal a pomrvil sa na posteli.

„Prechádzal som si Samovu správu o tom, ako si bol zranený,“ povedal Parker.

„Áno?“

„Edgeware prisahá, že ani ty ani on ste nepoužili Neodpustiteľnú, ale na súdnej analýze mi povedali, že muž, ktorého skúmali, volal sa Filby Dorance, zomrel na smrteľnú kliatbu.“

„Sam vám hovoril pravdu. My sme ju nevyslovili. Dorance hodil Avada Kedavru na Sama. Ja som Sama odstrčil z cesty a odblokoval som ju. Dorance vypustil Kyselinové Koleso, zakiaľ som mal plné ruky práce s odrážaním smrtiacej kliatby. Zasiahla ho jeho vlastná kliatba, keď sa odrazila od mojich ochranných štítov.“

„Tvrdíš mi, že dokážeš blokovať Avada Kedavru?“ pýtal sa Parker, pochopiteľne skeptický, ako by bol vždy, keby mu niekto povedal, že jeden z jeho podriadených dokáže prežiť kliatbu, ktorá bola na sto percent smrteľná.

„Áno, pane. Musel som sa naučiť odolávať veľa mocným útokom, keď som trénoval, aby som porazil Voldemorta.“

Parkerove nasledujúce slová pripomenuli Harrymu, prečo ten muž dostal svoju prácu. Jeho intelekt bol ostrý ako skalpel, ktorý na ňom použil Severus minulú noc.

„Dôvod, pre ktorý sa tieto kliatby nazývajú Neodpustiteľné je ten, že sa ich nedá blokovať,“ pripomenul mu Parker.

„To viem. Ale čo na to mám povedať? Prežil som smrtiacu kliatbu keď som bol ešte bábätko a vždy som ju dokázal blokovať, keď ju na mňa niekto hodil,“ povedal Harry. Neznášal už len tú predstavu, že si jeho šéf bude myslieť, že by mu klamal o tom, ako zomrel jeden z ich zajatcov.

„Ako pri Voldemortovi. To preto ťa ten darebák nedokázal dostať. Nedalo sa ťa zastaviť bežnými spôsobmi,“ povedal Parker. „A teraz to vyzerá tak, že si imúnny aj voči kliatbe Orbita Acidus.“

„Čo mi tým naznačujete, pane?“ opýtal sa Harry a po chrbte mu prebehli zimomriavky pri smere, akým sa očividne uberali Parkerove myšlienky. Nemohol opraviť Parkerove mylné predstavy  jeho imunite voči Kyselinovému Kolesu bez toho, aby do toho nezaplietol aj Severusa. Celý deň trval na tom, že nevie, ako sa vyliečil z tej smrteľnej kliatby. Keďže bol Chlapec Ktorý Prežil, nikto ten zázrak až tak podrobne neskúmal. Zdalo sa, že väčšina ľudí od Harryho Pottera očakávala nemožné. Ale Colin Parker nepatril k „väčšine ľudí“. Bol to muž, ktorého povinnosťou bolo chrániť svet pred zneužívaním čiernej mágie. Harry dokázal pochopiť, ako by bol pre Parkera hrozbou ktokoľvek, kto bol imúnny voči niektorým z najosudnejších kliatob aké boli ľudstvu známe. Možnože to bola muklovská zásada, ale Harry vedel, že väčšina čarodejníkov si myslela, že absolútna moc absolútne korumpovala. Čokoľvek nezastaviteľné predstavovalo možnú hrozbu pre spoločnosť.

„Je to len zvláštne, to je všetko,“ povedal Parker a úprimnými modrými očami prehľadával Harryho tvár.

„Nemôžem zmeniť množstvo moci, s ktorou som sa narodil. Nie som žiaden temný pán, pane. Nemám záujem ovládať svet,“ uisťoval ho.

Veľmi sa mu uľavilo, keď Parkerov pohľad zmäkol. „Veď ja viem, Harry. Nič také som ani nechcel naznačiť. Len musím nejako vysvetliť svojim nadriadeným, ako skončil podozrivý zavraždený jednou z Neodpustiteľných, keď obaja moji agenti prisahajú, že ju nikdy nepoužili. Určite prídu nejaké otázky a ja musím mať pripravené odpovede.“

„Áno, samozrejme,“ povedal Harry.

„Máš všetko čo potrebuješ?“ starostlivo sa pýtal Parker, jasne sa snažil zmeniť nepríjemnú tému.

„Áno, ďakujem. Sam mi priniesol polovicu Medových labiek a moji ostatní návštevníci priniesli zvyšok,“ zažartoval.

„Vyzerá to tak, že nevynechali ani jediný kvet,“ povedal Parker, obzerajúc sa po vázach, veľkých stojacich naaranžovaných kyticiach a živých rastlinách, ktoré pokrývali každý voľný kúsok miesta v malej nemocničnej izbe.

„Asi máte pravdu,“ odpovedal Harry.

„Nuž, vyzeráš, že by si si potreboval poriadne oddýchnuť. Uvidíme sa v pondelok, ak sa už budeš cítiť dosť dobre,“ povedal Parker a postavil sa na nohy. „Maj sa a dávaj na seba dobrý pozor, Harry.“

„Ďakujem, pane,“ odpovedal a sledoval, ako jeho šéf vyšiel z miestnosti.

Všetko nakoniec dopadlo dobre, ale Harry si nemohol pomôcť a začal mať obavy kvôli otázkam, ktoré mu položil Parker. Takto dlho prežil len vďaka tomu, že sa mu darilo ukrývať svoje schopnosti pred svetom. Vedel, že Colin Parker bol dobrý muž; ale či sa teraz situácia zlepšila alebo nie, jeho šéf sa odteraz bude naňho dívať inými očami. Odteraz ho budú sledovať oveľa pozornejšie. Bol opatrný, ale jeho práca ho neustále stavala do pozície, kde musel odhaliť svoju plnú moc, aby sa chránil. Jedného dňa sa jeho skutočné schopnosti dostanú na verejnosť. Ak si myslel, že publicita okolo Chlapca Ktorý Žil bola zlá teraz, nebolo by to nič v porovnaní s tým, aký strašný by bol jeho život, keby sa ho verejnosť aktívne bála. Ak by ho teda samozrejme nechali nažive – v čarodejníckom svete nebolo nič s určitosťou dané.

Načiahol sa, zobral do ruky jednu z čokoládových žabiek, ktoré mu nechala Minerva a začal premýšľať či by nebolo na čase vziať tú prácu ktorú mu neustále ponúkala.

*****
Zdalo sa mu, že prešla celá večnosť, než prišiel piatok, a ešte dlhší bol samotný deň, než skončil s prácou aby mohol ísť navštíviť Severusa. Vlastný byt mu ešte nikdy nepripadal tak prázdny.

Stehno sa mu kompletne zahojilo. Nezostala dokonca ani jazva. Už bol fit a nevedel sa dočkať, kedy uvidí svojho milenca.

Keď netrpezlivo čakal, kým prejde tých posledných pár hodín, Harry si začal želať, aby veci medzi nimi vyzerali trochu inak. Po tom, čo preňho Severus spravil v utorok v noci dúfal, že ho Severus možno príde navštíviť a skontrolovať ho, alebo mu aspoň pošle sovu aby sa uistil, že je v poriadku, ale Severus sa vôbec neozval.

Harry vedel, že sa správa detinsky a nerozumne, pretože medzi nimi nebol ten typ vzťahu, ale... bolelo ho , že sa ho Severus nepokúsil ani len kontaktovať, odkedy mu zachránil život.

Nuž, nemohol s tým nič spraviť. Aj to málo, čo mal bolo viac, než mal kedykoľvek predtým. Na to sa musí sústrediť, povedal si Harry a ešte raz skontroloval svoj výzor v zrkadle predtým, než zamieril ku kozubu.

Nevedel, prečo sa tak veľmi snaží vyzerať dobre, keď išiel pozrieť Severusa, ale bolo to tak. Predpokladal, že bolo len prirodzené, keď ste chceli zapôsobiť na človeka, s ktorým ste... nuž, nie že by práve randili, ale predpokladal, že termín stretávali sa by sa dal použiť celkom dobre.

Dnešné oblečenie skladajúce sa z hodvábnej košele v kráľovskej modrej a tesné rifle dobre zvýrazňovalo jeho svalnatú postavu, povedal si. Na šaty si dal svoju čiernu koženú bundu namiesto normálneho čierneho čarodejníckeho habitu, ktorý bežne nosil, pretože každý krát, keď mal na sebe koženú bundu, Severusov pohľad skĺzol po jeho tele spôsobom akoby si nevedel pomôcť.

Zhlboka sa nadýchol, vkročil do kozuba a už aj sa hnal do Rokfortských žalárov tou nepríjemnou hop-šup sieťou.

Vstúpil rovno do Severusovej príjemnej obývačky a na tvári mu pohrával malý úsmev.

„Ahoj,“ pozdravil Harry, keď pohľadom zachytil, že Severus sedí vo svojom obľúbenom kresle.

Bunda zapracovala. Keď si ju Harry dal dolu, aby z nej vytriasol všetok ten popol z kozuba a povesil ju na operadlo kresla, Severusov pohľad po ňom skĺzol predtým, než sa muž dokázal prinútiť pozrieť sa mu späť do tváre.

Harry sa pozastavil pri výraze v tých tmavých očiach. Severus bol oveľa bledší než obvykle. Pod očami mal tmavé kruhy a v očiach výraz, ktorý ďaleko presahoval obyčajnú nervozitu či obavy.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Harry a okamžite prešiel k Severusovmu kreslu. Položil mu ruku na plece a zacítil tam napätie. Impulzívne sa sklonil a pobozkal Severusa na čelo.

Obvykle sa nebozkávali takto skoro po jeho príchode. Obvykle sa dlhú chvíľu zhovárali, než medzi nimi došlo k nejakému fyzickému kontaktu. Dokonca aj po dvoch mesiacoch to vyzeralo, akoby bol Severus príliš plachý na to, aby ako prvý začal s niečím sexuálnym.

„Severus?“ opýtal sa a naozaj sa začal báť, keď sa naňho muž zadíval, akoby ho v živote predtým nevidel. „Čo sa stalo?“

Severus sa prinútil odpovedať, teda lepšie povedané, vyhnúť sa odpovedi, „Nič sa nestalo.“

Harry pohladil Severusove príliš bledé líca a zašepkal, „Nie som slepý. Niečo ťa trápi.“

Severus sa trasľavo nadýchol. „Domnievam sa, že som si nebol istý, či ťa dnes v noci uvidím.“ Prehltol a tichým, váhavým tónom dodal, „Alebo ešte niekedy uvidím.“

„Čože?“ opýtal sa Harry, než mu to došlo. Samozrejme, že v Severusovi vyvolá rozporuplné pocity to, čo musel spraviť, aby mu zachránil život.

„Moje konanie v utorok v noci ti spôsobilo nesmiernu bolesť,“ povedal Severus.

„To konanie je jediný dôvod, pre ktorý ešte stále dýcham, jediný dôvod, prečo som nezomrel príšernou trýznivou smrťou. Povedal som, že prídem,“ pripomenul mu Harry. „Pamätáš?“

Severus prikývol. „Áno. Avšak, bol si vtedy pod vplyvom narkotík, rovnako ako aj mojich slín.“

„Príliš sa strachuješ,“ povedal a sadol si na rameno kresla, aby mohol vziať Severusa do náruče.

Severusove ruky ho obkolesili, tie dlhé prsty sa navzájom preplietli za jeho krkom.

Namiesto toho, aby ho pobozkal, Severus položil hlavu na jeho hruď a zdalo sa, akoby iba vdychoval jeho vôňu, tak ako to spravil aj v utorok, predtým než odišiel. Prešlo ním zvláštne ochranárske teplo, keď si uvedomil, ako veľmi jeho milenec obľubuje držať ho v náručí. Nebolo to niečo, čo by očakával. Severus bol väčšinu času tak rezervovaný a vzdialený, ale nejakým spôsobom vyzeral byť Severus rovnako vyhladovaný po dotyku a citoch, ako bol aj on.

Teraz, keď cítil ako sa Severus musel zžierať kvôli pochmúrnej nutnosti, ktorú musel vykonať, Harry pohladil Severusove mastné vlasy a pevne ho držal.

Prešla dlhá doba než Severus povolil objatie okolo jeho krku.

Harry sa rozhodol, že sa mu taká blízkosť páči a tak skĺzol z operadla kresla Severusovi rovno do lona. Obaja prudko vydýchli, keď pristál. Vyložil nohy nad operadlá a obrátil sa tvárou k Severusovi, aby na seba videli, keď sa budú rozprávať.

„Je to takto v poriadku?“ skontroloval Harry a čudoval sa, či jeho sarkastický milenec poukáže na fakt, že nie je kus nábytku. Ale unavene vyzerajúci Severus len prikývol. Snažiac sa rozptýliť Severusovu príliš krotkú náladu, jemne sa opýtal, keď sa hral s jedným z mnohých gombíkov na Severusovej veste, „Aký si mal týždeň?“

„Dlhý,“ odpovedal Severus a váhavo položil ruku do stredu Harryho chrbta.

„Škola alebo...“

„Alebo,“ prerušil ho Severus, akoby to samo o sebe bola odpoveď.

„Už dávno som ti sľúbil, že neprestanem skrátka prichádzať,“ pripomenul mu Harry, odhadnúc zdroj Severusových obáv.

„Ja viem.“

Nechal gombík gombíkom a končekom prsta jemne pohladkal Severusovo čelo. Jeho milenec vyzeral tak... krotko. „Vyzeráš tak unavene.“

„Nemohol som spať,“ jemne povedal Severus.

„Pretože si sa obával, či sa vrátim?“ opýtal a, cítiac sa hrozne. Uvedomil si, že sám mal skontaktovať Severusa, už len aby sa mu poďakoval. Tak veľmi sa obával, že naruší Severusov súkromný život, že toho muža nechal, aby trpel hroznými pochybnosťami celé tri dni.

„Aj to,“ odpovedal Severus.

„A čo ešte?“

Videl na ňom, že mu Severus nechce naozaj odpovedať, ale po chvíli dívania sa mu do očí, Severus váhavo povedal, „Každý krát keď sa mi podarilo zaspať, počul som ťa kričať, ako keď som z teba vysal ten jed. Príliš mi to pripomínalo moje smrťožrútske obdobie.“

Toto bolo prvý krát odkedy si Harry pamätal, čo Severus nejako spomenul svoje zážitky ako smrťožrút. Dokonca aj teraz, Severus ho sledoval akoby očakával, že s odporom vyskočí z jeho lona a utečie cez kozub.

Harry nevedel, či má uznať to, čo vyzeralo ako medzník v ich vzťahu a dôkaz Severusovej narastajúcej viery v neho, alebo sa správať ako keby sa nič nestalo. Vediac, ako veľmi Severus nenávidel akúkoľvek pripomienku vlastnej slabosti, Harry sa rozhodol pre tú druhú možnosť. Načiahol sa aby mohol pohladkať Severusovo hladké líce a jemne sa ospravedlnil, „Prepáč. Viem, že to pre teba muselo byť strašné. Snažil som sa to v sebe udržať, ale...“

„Bol si v agónii,“ odporoval mu Severus.

„A keby si sa do toho nezamiešal, o pár hodín by som ťa prosil, aby si ma zabil. To, čo si spravil bolo... mimoriadne odvážne. Mohol si zomrieť,“ povedal Severusovi.

„Môj druh je veľmi ťažké zabiť,“ povedal Severus, akoby tým svoj skutok chcel spraviť oveľa menej dôležitým.

„Ale nie je ťažké vám ublížiť,“ zamrmlal si popod nos Harry. „Kiež by som bol býval dosť múdry na to, aby som sa s tebou porozprával tento týždeň skôr. Mohol som ti ušetriť pár bezsenných nocí.“

„To nie je podstatné,“ povedal Severus a nechal to plávať. Jeho nažltlá ruka s dlhými prstami sa zodvihla, aby zakryla zívnutie.

Uvedomil si, že Severus má problémy držať oči otvorené a tak mu jemne navrhol, „Poďme do spálne a spravme si pohodlie, dobre?“

Severus mu unavene prikývol.

Opatrne zliezol z lona svojho milenca a ponúkol Severusovi pomocnú ruku. Na jeho prekvapenie, Severus mu dovolil pomôcť mu.

Držiac Severusovu jemne chladnú ruku, zaviedol ho do spálne. Obliečky mali tento týždeň krémovú farbu so žltohnedými a hrdzavými bodkami, všimol si. Severusove striedanie obliečok sa stávalo jednou z jeho obľúbených vecí, uvedomil si Harry.

Keď videl, ako Severus tápa a nedokáže dobre rozopnúť gombíky na svojej veste, pristúpil k nemu a jemne prevzal vyzliekanie. „Dovolíš mi?“

Severus mu to dovolil, ako mu dovolil takmer všetko, o čo ho kedy požiadal, s nežnosťou v duši si uvedomil Harry. Rýchlo a efektívne vyzliekol Severusa, opatrne povesil každý kus oblečenia do skrine len čo ho zobliekol, tak ako to vždy spravil Severus. Keď bol jeho milenec nahý, Harry nechal svoje šaty zmiznúť iba pomocou myšlienky.

Severus sa načiahol a dotkol sa Harryho holého ramena. „To je teda schopnosť. Ani som nevidel, že by sa ti pohli pery.“

Harry mykol plecom. „To je asi jediná vec, pri ktorej si dovolím použiť nonverbálnu mágiu. Vadí ti to?“

Mnohých čarodejníkov znepokojoval prejav jeho neprirodzene silných schopností. Už len mágia bez prútika bola pre ľudí dosť znepokojujúca, ale bezslovná mágia bola už vec úplne iná. Bola potrebná neuveriteľná sila už len na najjednoduchšie kúzla a zaklínadlá bez použitia či už slov alebo prútika, pretože to v sebe zahŕňalo spontánny prejav vôle a to väčšinu ľudí úplne vynervovalo.

Asi jedinou výnimkou bol Severus Snape, ktorý potriasol hlavou aby naznačil, že ho neznervózňuje Harryho ukážka.

Harry odhrnul obliečky a do postele vliezli spolu.

Severus sa naklonil a pobozkal ho, len čo ležali tvárou v tvár na jednom vankúši. Harry ho bozkával späť, cítiac to úžasné teplo zo Severusových slín, ako sa mu rozlieva v žilách.

Odtrhli sa od seba, len čo sa s Harrym začala kolísať izba.

Svaly na Severusovej tvári sa čudne napli, keď sa prestali bozkávať. Harrymu chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že jeho milenec musel potlačiť ďalšie zívnutie. Pohľadom skĺzol po Severusových očiach opuchnutých až do fialova a znova si pripomenul, ako bol jeho milenec vyčerpaný.

Obvykle strávili dobrú pol hodinu predohrou, než prešli k tej časti s kŕmením, ale Severus vyzeral tak hotový, že Harry nemal to srdce nútiť ho čakať tak dlho. A tak schytil Severusa za zadnú časť hlavy a naviedol jeho ústa na svoj krk.

Keď si Severus uvedomil, čo mu tým Harry naznačuje, celý zmrzol. „Ešte sme ne...“

„To môžeme robiť aj potom. Teraz sa najedz,“ zašepkal Harry. „Prosím?“

Na smrť vyhladovaní vampíri naozaj neprejavovali až tak veľkú zdržanlivosť, keď im ponúkali krv, uvedomil si Harry. V Severusových očiach jasne videl zdráhanie uponáhľať veci, ale ten muž skrátka vyzeral byť príliš unavený na to, aby protestoval.

Severus dovolil Harrymu naviesť ho k svojmu hrdlu.

Zamatová hebkosť Severusovho jazyka sa dotýkala jeho jemnej pokožky a v priebehu sekúnd sa to vzrušujúce teplo rozlialo po Harryho tele, vrelo mu v krvi a valilo sa rovno do jeho slabín.

Šteklivé teplo sa zmenilo na rozžeravené plamene, keď Severusove tesáky prešli cez jeho znecitlivenú pokožku na krku. Harry stonal a jeho penis pulzoval túžbou, zdanlivo v dokonalej harmónii so Severusovým satím. Znova sa vznášal na erotických vlnách, na ktorých sa cítil ako počas jedného veľkého orgazmu.

Nakoniec sa Severus prestal kŕmiť a jeho jazyk začal svoje známe oblizovanie na rozlúčku.

Keď sa Severus snažil znecitliviť body po kŕmení, Harry zobral ruku svojho milenca a položil ju na svoj penis. Severusove prsty ho takmer prekvapene stisli, keď Severus zistil, že ho má v ruke.

V tej chvíli, keď sa okolo neho uzavrel ten jemný tlak, Harry ich oboch ostriekal svojím semenom a v extáze sa zrútil dolu.

Bojoval proti zamdleniu, ktoré obvykle nasledovalo po Severusovom kŕmení, keď začul Severusovo zmätené zašepkanie, „Prečo...?“

„Si unavený. Poď sem,“ povedal a načiahol sa jednou rukou, aby ich oboch prikryl perinou, zatiaľ čo sa pohodlne uložil na Severusovej hrudi.

Harry bol na seba hrdý. Dnes si dokonca uvedomoval, ako sa jeho líce zložilo na tú hladkú, teplú hruď predtým než stratil vedomie.

Poslední komentáře
31.05.2010 15:10:11: Strašne som sa zľakla na začiatku, že Severusa chytia v tej nemocnici keď liečil Harryho a potom ešt...
06.08.2009 22:07:53: To je tak krásný, tak něžný a já se strašně bojim číst dál, co se pokazí smiley${1}