Misto713

Nečakajme, že sa ten, koho milujeme sa bude podobať nášmu ideálu, ale prispôsobme svoj ideál tomu, koho milujeme.

Gaia avatar

Novinky

Správy

Zakázaný

Časť 1/5

Ak to vydržíte aspoň po koniec tejto jednej časti a ešte stále budete chcieť čítať ďalej, máte môj obdiv;-) Dej sa rozbehne až v  ďalšej kapitole (alebo sa aspoň stretnú).

*****

Severus Snape si práve vychutnával raňajky pozostávajúce zo škvareniny, údenáča, hrianok a vrelého čaju s cukrom a so smotanou, keď sa už zase ďalšia sova zniesla dolu na soviu pristávaciu plochu s odmenami v podobe sušienok, ktorú postavil. Dnes ráno ich už prišiel celý zástup.

Pristávacia plocha bola navrhnutá tak, aby ste mohli odoberať donášky a aj obyčajnú poštu, ktoré skĺznu dolu po kĺzačke do domu mohol pekne v pohodlí si ich vyzdvihnúť, keď sa jemu bude chcieť, zatiaľ čo balkón pre vtákov bol nasmerovaný k postrannej uličke. Pre sovy to bolo perfektné pristávacie miesto. Dokonca ani nemusel byť doma, a sovy aj tak dostali svoju odmenu a mohli pokojne odletieť preč, zatiaľ čo on získal svoju poštu aj prísady do elixírov. Po niekoľkých nechutných incidentoch s Londýnskymi holubmi tú plochu musel začarovať tak, aby na nej mohli pristáť iba sovy, ale aj tak uvažoval nad tým, že by si svoj vynález nechal patentovať.

Táto posledná sova spustila svoj náklad dolu po kĺzačke, vzala si kúsok opečenej kôrky chleba a odletela preč. Severus na chvíľu prestal jesť, zložil dolu vidličku, levitoval tuho zrolovanú donášku a preniesol ju vzduchom bližšie, aby ju mohol zachytiť.

Odstránil stužku, ktorou bola previazaná a potešilo ho, keď uvidel že je to Playwitch, plnofarebný čarodejnícky časopis s pohybujúcimi sa fotkami a článkami. Na tvári sa mu zjavil zriedkavý úsmev. Hodil časopis ponad stôl na jeho druhú stranu, kde bol v bezpečí od všetkých zablúdenými kúskami vajec alebo omrviniek z chleba.

Teraz sa už nemohol prestať usmievať, vychutnával si pocit očakávania s vedomím, že tam naňho počká, kým nedokončí raňajky.

Posledné číslo mesačníka Playwitch – jedno z mála potešení, ktoré si doprial, dokonca aj počas svojho obdobia na Rokforte za celé tie dlhé roky. (Jeho tajná zbierka čísel bola pravdaže zamaskovaná ochrannými ilúziami a zamknutá, aby sa k nej nedostali všeteční študenti alebo prípadní vydierači.) Aké krásne bolo vychutnávať si ho bez viny či strachu pred odhalením alebo odsúdením, teraz keď už nebol žiaden Voldemortov špión ani učiteľ detí.

Ženy boli síce veľmi pekné a proti čarodejniciam vo všeobecnosti nemal nič, ale Severus predsa len uprednostňoval estetické atribúty mužskej krásy. Iba ťažko by sa dalo nazvať ho aktívnym gayom, a už vôbec nie aktívnym v žiadnom slova zmysle, ale to bolo prevažne preto, lebo jeho život, nech už bol akýkoľvek, mu nikdy v skutočnosti neposkytol príležitosť na romantiku či vzťah.

Playwitch slúžil jednoducho na vyplnenie niektorých jeho želaní a inšpiráciu pre jeho myseľ, keď trávil svoje noci sám. Fakt, že to bol len nóbl časopis zameraný na ženy ho ani v najmenšom neodradzoval.  Jediný známejší časopis bol samozrejme Playwizard – zamlčaný poklad čarodejníckeho sveta. Severus si cenil, že oba časopisy využívali služby tých istých fotografov a farebné schémy a uspokojovali tak potreby mužských aj ženských čitateľov.

Dostupné boli aj roztopašnejšie časopisy, ale on vychutnával umelecký uhol pohľadu týchto fotografií, rovnako ako aj (hoci to znie ako klišé) články, ktoré boli často poučné a užitočné. Playwitch bol naozaj určený pre vycibrenú a svetaznalú smotánku čarodejníckej spoločnosti. Týždenník Čarodejnica nebol ani z polovice tak zábavný a pomenšie bulvárne plátky a časopisy pre gayov sa im kvalitou ani obsahom nemohli rovnať. Samozrejme, ak ste nehľadali  námet na masturbáciu alebo senzačné správy zo života celebrít. Ale určite by ste nenašli strigy ako Ritu Skeeterovú, ako píšu pre magazín úrovne Playwitchu.

Magazín bol doručený, podobne ako všetka jeho pošta, na meno Violy Tadelma-Mater, jeho falošnej identity na jednanie so zákazníkmi. Dokonca aj jeho prenájom tohto zafúľaného malého bytu, ktorý obýval na konci Zašitej uličky v jednej z jej mnohých labyrintových bočných uličiek bol na meno Violy.

Pre tých, ktorí sa v obchode vyznali meno Tadelma-Mater označovalo jedného zo známych a obľúbených distribútorov elixírov. Toto meno sa rýchlo stalo synonymom pre Kvalitu. Vytvoril si malý, slušný, ziskový obchod so zakázanými prísadami do elixírov a vzácnymi, ilegálnymi ale veľmi vyhľadávanými elixírmi, ktoré sám vyrábal v laboratóriu, ktoré si zariadil o niečo nižšie. Koniec koncov, väčšinu tých elixírov by dokázal pripraviť aj so zatvorenými očami; jeho rozhodnutie získavať príjem vďaka svojej expertíze v elixíroch bolo po vojne jasné ako facka. Zo ziskov mohol ľahko splatiť byt a ceny prísad, ktoré skladoval, a zároveň mu zostávala malá suma, ktorú starostlivo zhromažďoval vo svojom trezore v Gringottbanke pod menom Tadelma-Mater. Objednávky po sovách prebiehali všetky mimoriadne diskrétne. Nikto sa nikdy s Violou osobne nestretol.

Jeho byt bol bližšie v Šikmej uličke, čo mu vyhovovalo lepšie než jeho starý dom v Pradiarskej uličke. Po vojne predal ten depresívny domov svojho detstva, čo bolo vynútené aj faktom, že väčšina smrťožrútov, vrátane Malfoyovcov, už vedela kde sa nachádza. Nezáležalo na tom, že Lucius, Narcissa a Draco sa presťahovali do Francúzska krátko po tom, čo Luciusa prepustili z Azkabanu po porážke Temného Pána pred dvoma rokmi. Príliš veľa ľudí vedelo o Pradiarskej uličke na to, aby sa tam cítil bezpečne. A navyše vôbec tamten vôbec nebol ako jeho byt, ktorý bol preňho zdrojom útechy, súkromia a pohodlia po toľkých rokoch, počas ktorých nemal skutočný domov, v ktorom by bol svojím vlastným pánom.

Po prvý krát vo svojom živote Severus vychutnával život zo dňa na deň. Všednosť a málo napätia v jeho živote zázračne ovplyvňovalo jeho pomalé zotavovanie zo všetkého, čo tak dlho musel trpieť a zároveň ho tešilo tvoriť elixíry pre vlastné potreby... bolo to tak odlišné od podlizovania sa šialenému psychopatovi alebo učenia nedisciplinovaných mladých zadebnencov s kolektívnou pozornosťou  porovnateľnou s kŕdľom baltických šprotov.

Pohodlne sa usadil do svojho starého kresla a vyložil si nohy. Hodil pohľad na magazín a vychutnával predstavu pátrania po nejakej tej inšpirácii a usrkával si z čaju, zatiaľ čo dojedal tie vajcia.

Prehrabával sa v rannej pošte vedľa svojho taniera a uvidel, že obdržal niekoľko nových objednávok od potenciálnych zákazníkov. Jedna z nich bola opakovaná požiadavka; spoznal meno kupca – pán Brian Bucklebury, džentlmen s nadváhou, ktorý hľadal elixír na okamžitú stratu váhy namiesto zdravšej stravy a cvičenia. Obával sa, že Bucklebury to znova všetko pribral naspäť. No čo už, nebol to jeho problém a aspoň mal väčší biznis. Elixíry na okamžitú stratu váhy boli podľa ministerstva považované za nebezpečné a tak nové ministerské zákony obmedzovali ich použitie. Aj keď, až príliš veľa relatívne bezpečných vecí dopadlo v poslednom čase podobne.

Bolo priam neuveriteľné, uvažoval, ako jasne viditeľné bolo pokrytectvo čarodejníckeho sveta v ministerskom postoji „svätejší než kedykoľvek predtým“, ktoré ministerstvo zaujalo po páde Temného pána. Koniec vojny znamenal pohromu pre vyhnaných alebo uväznených „priaznivcov smrťožrútov“, čo však boli všetko iba čarodejníci a čarodejnice obvinení alebo podozrievaní z pohrávania sa s čiernou mágiou. Túto hystériu spôsobila čarodejnícka spoločnosť, ktorá dychtivo túžila očistiť ich svet od akýchkoľvek pozostatkov čiernej mágie, teraz keď Voldemorta už viac nebolo.

Odfrkol si, hodil pohľad na vydanie Playwitch a napil sa zo svojej šálky čaju. Akoby čarodejníci a čarodejnice odrazu boli všetci čistí, zdraví ľudia, ktorí vo svojich dušičkách nedržali ani náznak temnejších impulzov alebo túžob. Toto popieranie bolo tak úbohé. Sexepíl bude vždy pôsobivo priťahovať a nezáležalo na tom, čomu ľudia verili. Sex dobre predával. Väčšina ešte stále verila, že sex je druh čiernej mágie a že v zákutiach čarodejníckeho podsvetia nerozkvital žiaden čierny trh, prostitúcia ani ilegálny obchod s elixírmi. Ale čarodejnícky svet sa tiež menil a to zvláštnym, novým spôsobom; spôsobom, ktorý Severusa znepokojoval. Temný pán mal v jednej veci pravdu – muklovským vplyvom do čarodejníckej spoločnosti prenikla určitá dekadencia. Mladá generácia bola otrhaná, zameraná na tituly a agresívna. Pri pohľade na mnohých mladých čarodejníkov a čarodejnice sa čudoval, či sa moderné reformy školstva na novej generácii neminú účinkom.

Čarodejník na titulnej strane Playwitch bol vlastne celkom príťažlivý. V jednej ruke držal prútik a v druhej čiernu kožnú bundu, ruky voľne spustené po bokoch, stál tam bez košele a s hlavou hrdo zdvihnutou. Mal na krátko pristrihnuté vlasy a oblečené mukovské rifle, ktoré mu spočívali nízko na bokoch, ale muklovský vplyv na ňom nevyzeral nevhodne a veľmi mu pristal.

V skutočnosti ten chlapík vyzeral celkom chutne, pomyslel si.

Úplne zmyselný. Mal najperfektnejšie telo, aké Severus kedy videl. Civel na obálku toho časopisu a zistil, že nedokáže  odtrhnúť zrak od mužovho hrudníka, jeho bradaviek, ktoré zdobili hruď a jeho ohybného drieku, štíhlych bokov a nižšie, na čarodejníkovom bruchu, od pôvabne sa klenúceho prúdu jemných čiernych chĺpkov, ktoré dopĺňali celkový dojem čistej, mužskej potencie. Bol to mladý boh.

Jeho torzo vyzeralo ako vymodelované a dodávalo mu vzhľad gréckej mramorovej sochy. Pri pohľade naň sa Severus zrýchlil a zasekol dych, hrdlo sa mu stiahlo spolu s vajcami.

Posadil sa, jeho pozornosť už teraz zaujatá a prisunul sa bližšie, aby mohol prečítať nadpis: „Extra vydanie, Harry Potter. Hrdina Ktorý Porazil Voldemorta Odkrýva Všetko V Exkluzívnej Obrázkovej Prílohe a Interview.“

Tep mu odrazu bil až v ušiach.

Nie. Oh, nie, nie, nie. To určite nie.

Severus sa v prudko stúpajúcom zdesení nadýchol – ale cítil, ako sa mu dych znova zasekol v hrdle, keď si prečítal podnadpis: Odhaľujúce číslo Playwitch, zamerané na Vyvoleného: Metlobalovú hviezdu a magnet na čarodejnice.

Búšil v ňom pocit odsúdenia a spolu s ním aj sklamanie a niečo temnejšie, hlbšie; niečo, čo sa veľmi podobalo na strach, zmiešaný s úplne nevítanou túžbou.

Vypustil zo seba výbušnú kliatbu, bezmocne a nahnevane tresol päsťou do kuchynského stola, čím spôsobil, že každý predmet v miestnosti podskočil aspoň o centimeter. Šálka s čajom nadskočila a zarachotila na tanieriku.

Čertovský prekliaty Harry Potter! Prečo?? Bolo to tak nespravodlivé.

S rozzúreným zavrčaním sa prisunul bližšie k časopisu, schmatol ho a zblízka sa zamračil na tú tvár. Oh, áno, nepochybne to bol Potter – on sa skrátka nepozrel tomu čarodejníkovi do tváre, tak veľmi ho zaujal čistý vplyv toho nádherne tvarovaného tela. Teraz už videl tú výraznú jazvu a čudoval sa, prečo ju jeho oči tak pohodlne prehliadli.

Čo do čerta robil Potter v Playwitchi? Prečo sa vyzliekal?

Snape zagánil na mladíkovu tvár s čoraz prudšie narastajúcim zdesením a uvedomil si, že áno, aj napriek jeho nádejam, že to všetko nejako zle pochopil, naozaj to bol Potter.

Jeho osobná záhuba, permanentný tŕň v jeho päte teraz zdobil obálku Playwitchu, ktorú neveriacky držal vo svojich prstoch. Bolo to neuveriteľné, nemožné, očividná anachronická absurdita a predsa tu teraz bol. Prekliaty Harry Potter. Bez zaváhania tu stál nahý do pol pása a aj viac. Vždy vedel, že Potter sa potrebuje vystavovať na obdiv, hlavne kvôli nedostatku sebavedomia, čo bola známka priemernej ale protivnej hrdosti a z vyhladovanej túžby po pozornosti, ale nikdy by si nepomyslel, že by si Potter trúfol na niečo tak, tak,... tak risqué.

Odrazu mu ten časopis pripadal úbohý a Severus sám sa cítil úboho za to, že má jeho vydanie. Takmer ním myklo, keď pomyslel na stovky vydaní Playwitch, ktoré nazbieral za posledných šestnásť rokov, po dôkladnom preskúmaní uložené na jeho tajnú kopu, ktorú mával skrytú v Pradiarskej uličke a ktorá dokonca aj teraz zdobila jednu z blízkych políc. Vždy si hovoril, že ich zbiera iba kvôli umeleckému pôžitku, ale teraz si uvedomil, že celý ten čas pátral po dokonalom tele. To, že ho našiel teraz, práve v tomto čísle a že to musí byť práve POTTER zo všetkých ľudí na svete!... Toto bola pohroma, zostavená do podoby jeho osobnej potupy a mimoriadne frustrujúca.

Kde dočerta získal Potter také telo, s tak úžasne vypracovanými svalmi?! Prečo to musel byť práve najotravnejší študent zo všetkých Severusových Rokfortských známostí, ktorý vlastnil to najdokonalejšie telo? Najnádhernejší druh muža, akého kedy videl? Toto bolo viac než len nefér; bolo to príšerné a ponižujúce.

Nedalo sa to zniesť, predstava, že všetky tie chichotajúce sa bláznivé dievčatá a hlupáci, ktorí sa vždy rozplývali nad Zlatým Chlapcom mali predsa len pravdu! Ale dôkaz bol nesporný. To brucho, ten pupok, tie línie jeho drieku...

Zarazene a trochu zahanbene si uvedomil, že jeho vlastný penis v skutočnosti tvrdne s každou ďalšou sekundou. Čím dlhšie držal v rukách ten prekliaty časopis, čím dlhšie sa díval na Potterovo telo, tým bol tvrdší. A on v skutočnosti... áno, okej, popudene si pomyslel, mal strach. Bál sa otvoriť ho a skúmať ďalej.

Jeho telo pálila zvedavosť, chcel vedieť či aj Potterova spodná časť tela bola tak dokonalá ako tá vrchná. Bolo to neskonale lákavé. A práve to na tom bolo tak desivé.

Bol rozzúrený. Jeho jediná radosť, jeden z mála stálych zdrojov osobného šťastia... a Potter ho zničil.

Keď sa pozeral na toho prekrásneho chlapca, celé vnútro sa mu stiahlo. Čo to len Pottera posadlo, že sa takto ponúkol ako nejaké mäso na besnú konzumáciu más? Že sa stal krmivom fantázie pre nadržané čarodejnice a starých úchylákov ako bol on?

Pevnejšie stisol pery, nahnevane vydýchol cez nos a zatvoril oči. Dočerta aj s tým faganom. Potter bol vždy nevďačný malý parchant, nezodpovedný a neznesiteľný.

Vedel, aký bol Potter krátky a štíhly. Keď spod čarodejníckeho habitu odhalil tak prekrásne telo, obrátil Severus svet hore hlavou. Vždy si myslel, že ten chlapec bol vycivený a podvyživený; najmä po odhaleniach z tých usvedčujúcich hodín Oklumencie, keď videl, ako Pottera jeho príbuzní nechávali hladovať, týrali a zanedbávali počas celého jeho detstva. Ako sa len mohol vyvinúť v toto? V túto ukážku ... ukážku Stelesnenia Mužskej Sexuality?

Severus sa prinútil pozrieť sa na obálku – skutočne sa pozrieť.

Potterov výraz bol hrdinský, výraz neskonalého trpezlivého sebaobetovania, zamyslene sa díval do diaľav, ticho tam stál, ani sa nehýbal, dokonalý mučeník; vyvolával tak predstavu pokusu o opustenie tragickej minulosti a traumy z násilného ale mocného stretnutia s Vy Viete Kým tým, že sa díva do budúcnosti a pátra po nejakej neznámej odmene, ktorá ešte nedorazila.

Oh, tá tragédia, to utrpenie, stvárnenie čarodejníckeho ekvivalentu postavy Krista. Severus sa ticho zaškľabil, keď civel dolu na Potterov „oh tak autentický“ hrdinský postoj. Bolo to nehutné, tá čistá drzosť toho chlapca, keď použil svoju slávu a skutky a predal svoju nahotu týmto spôsobom – takto sa odhalil slintajúcim masám, ktorí touto poslednou ponukou nepochybne vynesú obdiv k Potterovi do nových a neskonalých výšin neznesiteľného šialenstva.

Aby to mohol spraviť, Potter musel predať so svojou nevinnosťou aj svoj zdravý rozum. Jeho nahota sa stala zdrojom hanby, keď bola takto zabalená ako predajný tovar. Bolo to zneuctenie.

Chcel ten urážlivý časopis šmariť naprieč miestnosťou, ale zistil, že ho namiesto toho opatrne drží vďaka dlhoročným skúsenostiam s jednaním s nebezpečnými a často aj výbušnými prísadami do elixírov a vzácnymi, zodratými starodávnymi knihami a zvitkami pergamenu. Skrátka ho nemohol len tak poškodiť, keďže vedel, že kvalita tých lesklých fotiek by sa... znížila... tak nešetrným zaobchádzaním. To by bolo ešte väčšie zneuctenie, keďže tie fotky boli tak kvalitné a erotické a on nedokázal zniesť pomyslenie na to, že by pokrčil čo i len rožok jednej stránky, nieto ešte že by zlikvidoval celý časopis alebo roztrhol obálku.

Zbieral Playwitch príliš zanietene a pridlho na to, aby mohol teraz poškodiť toto vydanie.

Domnieval si, že si môže odpustiť za svoj šok. Zagánil na Adonisa, ktorý tak vznešene a hrdinsky pózoval na obálke. Prešli už takmer dva roky, odkedy Pottera naposledy videl naživo.

Videl Pottera len z diaľky počas súdnych procesov so smrťožrútmi, dokonca aj počas vlastného procesu, kde ten chlapec (prekvapivo) svedčil v jeho prospech. Posledná spomienka na toho mladého čarodejníka, ktorá sa mu vryla do pamäti bola z Posledného boja, kde bol pokrytý špinou a sadzami, jeho vlasy boli jedna veľká, rozcuchaná a neupravená masa a na tvári mal výraz úplného šoku, ktorý sa viac hodil k traumatizovanému dieťaťu než k toľko oslavovanému Hrdinovi Ktorý Porazil Temného Pána. Neveriaco naňho civel, akoby ho prosil o uistenie, že už je naozaj konečne po všetkom.

Potter, ktorého si až do tej chvíle pamätal nemal vôbec nič spoločné s týmto mladým bohom so zamyslenou, vznešenou sebadôverou.

Potter mal na obálke Playwitch veľmi nakrátko pristrihnuté vlasy, získal tak štýlovo strapatý vzhľad a okuliare neboli nikde v dohľade. Na prvý pohľad, a dokonca ani na druhý či tretí, tento krásny mladý muž vôbec nevyzeral ako Potter. Rozhodne nie ten Potter, ktorého si pamätal z ich Rokfortských čias. Nuž, predpokladal, že Potterove vlasy boli ešte stále jeden veľký chaos, ale teraz bol tento výzor umelecký a zámerný, spôsob, akým tie temné pramienky vytŕčali v rozličných smeroch, keď človek prebehne po chrbte mačky a postrapatí ju tým špatným smerom. Bolo tak jednoduché predstaviť si, ako Potterove vlasy prehrabáva prstami, položí svoje ruky po stranách jeho hlavy aby si ho pritiahol bližšie, pridŕžal ho pri sebe a pobozkal tie odúvajúce sa pery...

A prečo už u všetkých štyroch zakladateľov myslí na takú vec?

Severus zažmurkal, vynadal si a roztrasene sa napil svojho vychladnutého čaju a mrzuto si uvedomil, že práve objavil nové poníženie. V ústach mu úplne vyschlo a jeho prsty už neboli nevládne a znecitlivené... namiesto toho sa triasli. Zostala z neho už len chvejúca sa troska.

A veruže si to aj zaslúžil, za vieru v to, že ho Potter už viac nebude prenasledovať. Za to, že si predstavoval, že sa od Harryho Pottera oslobodil, zatiaľ čo ten chlapec ešte stále poletoval po čarodejníckom svete na svojej drahej metle, získaval srdcia aj ohnivé strely, keď vyhrával jednu profesionálnu metlobalovú hru za druhou.

Veril, že len čo zmizne temný pán, bude voľný. Neočakával, že prežije súdny proces, dokonca aj keby prežil vojnu a veľmi sa mu uľavilo, keď ho všetci nechali na pokoji (vyhýbali sa mu), keď za posledné dva roky zvyšok čarodejníckeho sveta oslavoval novonadobudnutú úľavu a všetci počas osláv obnovovali svet.

Pohľadom niečo zachytil – odkedy si Potter nechával narásť strnisko? Ale koniec koncov, teraz mal takmer – Severus si to rýchlo prepočítal – koľko, dvadsať rokov? Skôr devätnásť. Ale už to viac nebolo to malé decko, ktoré poznal. Tuná Potter vyzeral starší, ostrieľanejší a kontrolovanejší.

Severus si nemyslel, že by nad Potterom niekedy uvažoval ako nad sexuálnou bytosťou; pubertiacke melodrámy, ktoré si musel vytrpieť od stád čarodejníkov a čarodejníc tínedžerov keď ich učil zničil akýkoľvek záujem, ktorý o nich Severus kedy mohol mať. Okrem neprítomného povšimnutia si krajšej tváre či vyvíjajúceho sa tela si ich vôbec nevšímal a uprednostňoval vizuálnu stimuláciu erotického umenia pre dospelých.

Aj keď sa domnieval, že aspoň v súkromí svojej mysle si mohol pripustiť, že si možno, a v skutočnosti zrejme tomu tak aj naozaj bolo, všimol Potterovu štíhlu postavu, ktorá sa vyvinula počas neskorších ročníkov, od Potterovho príchodu na Rokfort, počas trojčarodejníckeho turnaja aj po ňom, že si všimol vytrénovanú postavu, po ktorej oči skĺzli dolu až k ešte stále tak mladým bokom. A krátkym nohám, ktoré boli až príliš vychudnuté.

Alebo že by neboli?

Už dlhšie nebol schopný odolať pokušeniu a tak Severus otvoril časopis a prelistoval ním, až pokým neprišiel po sekciu s Potterom.

Óóóh... Nádherný. Tento mladý muž bol – neexistoval na to iný výraz – nádherný. Dych vyrážajúca séria fotiek, nápor závratnej lákavej rozkoše. Hostina pre oči. Skutočný banket mužskej krásy.

Oh, drahý Merlin, slabo si pomyslel, cítiac záchvev čistej nespútanej túžby, ktorá ho zaplavovala pri pohľade na nahú postavu mladého muža. Penis mu stvrdol a cítil, ako mu horia líca. Zadržal dych a vychutnával hanebnú, tajnú, previnilú rozkoš z pohľadu na niečo, čo až do dnešného dňa bol asi najviac zakázaný pohľad aký si len vedel predstaviť – Harry Potter, nahý až na kožu.

Bol to prekrásny, zelenooký tmavovlasý mladík, stál tam nahý ako umelcov model, vôbec sa nepodobal na gýčovitých svalovcov, čo bol podľa neho často prípad mužov v Playwitchi, ale vyzeral ako čerstvé božstvo, ktoré práve dorazilo z Amorovho kráľovstva.

A... Oh, dočerta. Jeho stehná – boli síce krátke, ale úžasne krásne vypracované a silné, presne také, aké sa Severusovi páčili. Potterove boky boli klamlivo štíhle, boli... boli tak na obliznutie.

Perfektný. Bol perfektný.

Severus zistil, že je vlastne celkom ohromený. Bolo to príliš veľa dobrého a všetko naraz.

Toto nebolo ani nechutné ani odporné – bol to dar. Oslobodzujúca a pôvabná posledná obeť všetkým, ktorí milovali Chlapca Ktorý Vyrástol v Muža. Na jednom zábere sa Potter obrátil chrbtom ku kamere, s rukami za hlavou, akoby čelil slnku a zanechal pozorovateľa, aby v pohodlnom súkromí rozjímal o... jeho zadku – Severus sa takmer zadusil vlastnými slinami – najchutnejší zadok aký si len vedel predstaviť, tie perfektné, pevné polovičky nežného, sladko zaobleného zadku ako stvoreného na stískanie a sex. A oh, Bože – v neposlednom rade ten malý záber pod týmto, s tým nádherným penisom konečne odhaleným, ktorý vyzeral príliš plný a hrubý než aby bolo možné veriť, že mladého muža pozornosť fotoaparátu nijako neovplyvňuje. Severus takmer zakňučal, než to v sebe dokázal zadusiť. Hebká biela pokožka, až príliš rozkošná, temné pristrihnuté vlasy a – roztvoril ten úžasný, úžasný plagát v strede...

Severus zalapal po dychu. Potter po prvý krát zdvihol zrak a pozrel sa priamo do kamery a po prvý krát v tejto sérii fotiek sa na jeho tvári objavila jemná červeň, rozlievala sa po jeho krku, po hrudi, jeho pery a bradavky vďaka nej získali rovnaký nádych ružovej, zatiaľ čo on sa usmieval malým úsmevom, ktorý vyzeral až nemiestne osobný a zraniteľný.

Tentoraz Severus naozaj zakňučal, úplne hotový. Nedokázal spraviť nič iné než civieť, akoby bol pod kúzlom hypnózy keď sa na fotke objavil štíhly zelený had a začal sa zmyselne a pomaly potulovať po Potterovom tele, hore po jeho lýtku, prepletal sa jeho nohami, zmizol za ním iba aby sa o malú chvíľu znova objavil nad jeho bedrami potom sa preplazil cestičkou k Potterovmu zápästiu a obmotal sa okolo neho.

Severus tak veľmi chcel byť hadom. Bol to neobyčajný záber.

Toto nebolo sexuálne, bolo to intímne. Toto nebola dodávka nahých mužov ale zdieľanie dôvernej chvíľky akoby s milencom. Potter tu nebol žiadne výstavné mäso na obdiv. On odhaľoval... seba.

Okúzlený Severus sa vrátil k prvej strane s interview a rýchlo začal čítať.

Harry Potter sa aj napriek stiahnutiu do úzadia a pretrpeniu príšerných, zmysly otupujúcich následkoch Neodpustiteľných kliatob rozhodol hrať metlobal a lietal naozaj profesionálne. Vyhlasoval, že to bolo hobby, príjemná záležitosť, ktorú si bude vychutnávať, dokiaľ sa neusadí a nenájde si vážnejšie a náročnejšie povolanie, ako napríklad aurorské. Dokončil svoje MLOKy, ale vzal si voľno a oddýchol si od ministerských záležitostí a záväzkov a bolo nám potvrdené, že jeho vzťah s Ginevrou Weasleyovou sa predčasne skončil (ukončil ho sám Harry, pred vojnou), a nikdy nebol obnovený, takže je momentálne slobodný a bez záväzkov.

Ginny Weasleyová má v každom prípade momentálne vzťah s Blaisom Zabinim. Čo samozrejme spôsobilo zvýšenie záujmu a nádeje ženskej populácie čarodejníckeho sveta, čo sa týka jeho dostupnosti, podobne ako aj u pomerne veľkého podielu nevyslovenej mužskej časti. Harry Potter však nemá veľmi v láske, keď ho prenasledujú. Je jasné, že mu nie je príjemné stretávanie s fanúšikmi a gratulantmi, podobne ako aj s početnými nápadníkmi a obdivovateľmi, keďže dáva prednosť vziať iniciatívu do vlastných rúk a pozvať na rande tých najnepravdepodobnejších ľudí. Ľudí, ktorí ho veľmi často opatrne odmietnu. Severus si nemohol pomôcť a čudoval sa, či tieto verejné predstavenia neboli vopred pripravené aby davu vnukli ilúziu, zatiaľ čo v zákulisí sa rozpútala oveľa úprimnejšia akcia.

Harry, unavený z večného plnenia predstavy Chlapca Ktorý Prežil Aby Sa Stal Poslušným Malým Hrdinom a všetkých tých očakávaní sa rozhodol trochu vecami pohnúť a keďže ho toľko ľudí aj tak chcelo vidieť bez šiat, pomyslel si, že by im mohol rovno aj vyhovieť. Bol to naozaj oslobodzujúci pocit.

Následné odsúdenie fanúšikov? Harry len mykol plecom a odpovedal, že vždy treba počítať aj s týmito ľuďmi, ale aspoň dostával odsudzujúce listy za to, kto bol než za niečo čo nebol, alebo za to, čoho bol len symbolom, nech už bol ten symbol akokoľvek pozitívny či povzbudzujúci. Okrem toho, Temný pán bol mŕtvy. Mier a budúcnosť sveta už neboli ďalej v ohrození.

Spravil to pre seba, bez ohľadu na nahnevané odpovede niektorých rodičov v čarodejníckom svete, ktorí mali pocit, že by mal dodržiavať záväzky a povinnosti primerané príkladnému vzoru správania pre mladšiu generáciu, ktorá ho zbožňovala a napodobňovala.

Harryho odpoveď znela, že hanbiť sa za svoj život, skutky, telo alebo názory je podľa nich teda dobrý vzor správania, nie? A že správať sa podľa vlastných právd je dôležité, nie žiť v klamstvách, alebo robiť kompromisy s vlastným kódexom pravidiel a hrdosti, len aby uspokojil spoločenské morálne očakávania. Bolo to lepšie než snažiť sa žiť podľa nejakého štandardu mravnosti. Okrem toho, nakoniec poukázal, čo už by mohlo byť temné na prirodzenej ľudskej podobe? Mali by sa hanbiť za to, že vlastnia telá?

Začali kolovať chýry, že svojím rozhodnutím pózovať pre plagát Playwitch v strede časopisu týmto okrem dám ukája aj potreby čarodejníkov gayov; čo nám povie o svojich vlastných preferenciách?

Harryho odpoveď bola otvorená; označenia ako gay, hetero alebo bi vytvárali iba ďalšie očakávania – ľudia boli skrátka ľudia, nie tovar, ktorý je treba označkovať na identifikáciu. V magickom svete, kde ľudia menili pohlavie za pomoci jednoduchého elixíru a metamorfmágovia dokázali kompletne zakryť svoju pôvodnú podobu, Harryho miatlo prečo ministerstvo a čarodejnícka spoločnosť ešte stále považuje homosexualitu za tak veľkú hrozbu pre čistokrvné rodiny. Odpoveď na slabnutie čistej krvi určite spočívala v očividnej moci miešancov a narodených u muklov a osobnú orientáciu by mali nechať na jednotlivcovi a nie z toho robiť politickú záležitosť.

A pri poslednej otázke, či bola pravda, že dobrí letci sú rovnako vynikajúci aj v posteli Harry nesmelo odpovedal, že letci, s ktorými randil boli všetci dosť pôsobiví, ale ak chceli vedieť viac, budú musieť počítať so sklamaním – nebol ten typ, čo prezrádza podobné veci.

Na Severusa celý ten článok mimoriadne zapôsobil. Neboli to len pekné obrázky; náš malý Harry skutočne dospel. A jemu to pripadalo ako veľké zlepšenie.

Kedy sa to stalo? Zúfalo premýšľal nad tým, kedy presne sa Potter tak zmenil. Tento chlapec nikdy nebol nejako obzvlášť príťažlivý. Alebo áno?

Potter bude vždy vyzerať mladšie než v skutočnosti bol, keďže nebol schopný zo svojich očí vyhnať ten výraz zraneného trpiteľa.

S tou hrivou strapatých vlasov, bojovnými očami, ktoré sebaľútostne vyžadovali od dospelých, aby tolerovali jeho všetečné ignorovanie súkromia iných a s tou tvrdohlavou záľubou v porušovaní pravidiel... Potter mal vždy určité vlastnosti, pri ktorých Severus cítil odpor z jeho mladosti a nezrelosti. Jeho únavná sebaľútosť a zaujatosť sebou samým Severusa dosť dlho odrádzala.

A dokonca ani po Potterovom prudkom skoku v raste, ktorý prekvapil všetkých počas leta pred jeho šiestym ročníkom nemal dosť centimetrov na to, aby sa ho dalo považovať za vysokého.

Severus si spomínal ako cítil miernu nechuť, a to vždy, z Potterovho vzhľadu keď bol ešte dieťa – a nie len kvôli jeho podobe s otcom.

Ale teraz, keď si spomínal na to, čo si z Pottera pamätá z Rokfortu, Snapa zaplavili spomienky na jedno obzvlášť výrazné stretnutie počas jednej z posledných hodín obrany proti čiernej mágii, ktoré učil pred koncom Potterovho šiesteho ročníka, pred útekom zo školy, keď stál dosť blízko pri Potterovi na to, aby nechtiac zachytil chlapcovu vôňu.

Namiesto zatuchnutého, takmer ostrého pachu dospievajúceho potu a horkastého neumytého malého chlapca, čo bol pach, ktorý si Severus vždy bude v mysli spájať so študentmi, ktorým sa nechcelo umývať sa tak často ako sa mali, narazil na klamlivo utešujúcu, zvodnú, teplú arómu vanilky a pižmu. Jeho nozdry sa rozšírili náhlou potrebou vypĺňať svoj nos tým nádherným pachom. Bola to tá najúžasnejšia vec, ktorú kedy zacítil. Bolo to ako dráždivé temné kvety, alebo sladkosti, alebo oboje.

 Snape bol aj napriek ich hádke zmätený a mimo, keďže to bolo tak nečakané. Bol tak šokovaný zistením, že Potter dobre vonia, že Potter ich hádku vyhral a arogantne sa domnieval, že svojho učiteľa porazil, keď ten stíchol. Severus bol príliš šokovaný na to, aby ho to trápilo.

Prekvapilo ho, ako dobre Potter vonia. Pripomínalo mu to nehu, skoré želania a sladké nevinné potešenia predtým, než jeho detstvo stemnelo a stalo sa krutým; tá vôňa v sebe niesla náznak  bezvýhradnej lásky jeho matky, náznak bezpečia, než si jeho mladšie ja uvedomilo, ako bolestivý jeho život doma skutočne bol a ako nemilosrdný a neprístupný bol jeho otec. Spájal si ju s láskou a akceptovaním a náklonnosťou.

Chcel si ho pritiahnuť do náručia, držať ho pri sebe čo najbližšie. Nadýchnuť sa tej bezpečnej miloty a bez slov či vysvetlení povedať, že nedokáže poskytnúť väčšiu ochranu než kryt svojho vlastného tela.

Spomienka na tú vôňu spojená s terajším zdrvujúcim odhalením Potterovho vytrénovaného stavu spôsobilo, že jeho dlane sa spotili a srdce mu prudko búšilo, keď civel na fotky nahého Pottera v tých nádherných dospelých pózach. Na každej fotke sa niesol so sebadôverou, z každého póru jeho tela prúdila vznešenosť a očividne sa cítil pohodlne, keď stál nahý pred cudzincami a celým svetom. Jeho nahota vyzerala tak vábivo, čitateľ veril, že jeho pokožka bude na dotyk horúca a jemná.

Severusovi sa do duše vkradol záblesk nenávisti; celý život ním všetci opovrhovali a vysmievali sa mu za to, že mu chýba čo i len náznak atraktívnosti, ktorú toto mladé stvorenie vlastnilo.

Nevôľa a žiarlivosť na novo vzbĺkli a pokazili jeho radosť z nového objavu tejto krásy ponúknutej tým diabolským časopisom.

Nahnevane sa postavil a hodil časopis na bočný stolík, znechutený sám zo seba aj z Pottera, z impulzu naň nahádzal svoje ranné donášky neotvorených reklám a sotva zakrývaných prosieb o dary z viacerých organizácií, aby zakryl farebné dekadentné prísľuby Potterových póz pre Playwitch. Zistil že musí okamžite bojovať proti nutkaniu znova ten časopis schňapnúť a ešte chvíľu na tie fotky civieť.

Jeho prsty sa načiahli akoby nezávisle od jeho vlastnej vôle a on zasyčal, pevne zaťal ruku v päsť a pritisol si ju k telu, aby odolal pokušeniu. Nie. Toto prekoná, bol predsa silnejší, dočerta!

Nahnevane zavrčal pri pomyslení na zradu vlastného tela a mysle a na neospravedlniteľný nedostatok vôle a sebakontroly a vrútil sa dolu do svojho laboratória. Pod jedným ramenom zvieral ranné objednávky dodané sovou poštou, ktoré bolo treba vyplniť, nachádzajúc pochmúrne potešenie z toho, ako tam nechal ten časopis ležať odhodený na stolíku pod zvyškom odpadovej pošty.

Pri pohľade na svoje známe pracovné prostredie získal trocha stability. Postavil sa vedľa svojho pracovného stolíka a roztrhol prvú obálku.

Nejaký starý úbožiak potreboval extra silné afrodiziakum, aby uspokojil svoju mladú ženu – objednával si elixír Ranná Pýcha. Patetický dedko potreboval spôsob, akým to udržať hore. To bude aj on za pár rokov, však? Aká radostná myšlienka. Presne to potreboval, aby mu ostro pripomenulo jeho sebaochrannú vecnosť, ktorú si starostlivo vybudoval za celý svoj život.

Nový čarodejnícky ekvivalent Viagry, Ranná Pýcha nebol jeho vlastný výtvor, ale znovuobjavil starý recept, ktorý sa už veľmi dávno prestal používať. Už takmer tri storočia ho nikto nevaril a on pridal zopár vylepšení, ktoré neuveriteľne zdvihli jeho kvalitu. Stal sa obľúbenejším, než očakával.

Pripraviť Rannú Pýchu bolo jednoduché, vyžadovala menej času než väčšina elixírov a keďže nemal žiadnu v zásobe, rozhodol sa, že bude najlepšie pripraviť tento elixír ako prvý. Otvoril ostatné listy a spočítal si, že tri z nich už má pripravené na policiach a na ďalšie štyri bude potrebovať aspoň dva týždne na prípravu, vrátane elixíru pre Buckleburyho. Takže dnes to bude Ranná Pýcha.

Okrem toho, bude potrebovať oveľa viac do zásoby, keďže sa stával tak populárnym.

Cítil sa zlomyseľne a triumfálne, keď si uvedomil, že článok o známej Rannej Pýche a tajnostkárskej mysterióznej Viole sa objavili v Potterovom čísle Playwitch.

Meno elixíru vyvolávalo klamlivý dojem, v skutočnosti v tom elixíre neboli použité žiadne časti kvetu ranná pýcha; dokonca ani halucinogénne semienka nie. Názov pochádzal skôr od rannej erekcie, ktorou sa niekedy mohli čarodejníci chváliť po zdravom nočnom spánku. Ženy to volali ranná pýcha, keďže to bola tak úžasná vec na vašom manželovi, keď raz pár dosiahol určitý vek a keď sa erekcie mladosti a manželskej sviežosti stali nostalgickou legendou. A hoci jej používanie a rozširovanie bolo ministerstvom obmedzované ako sexuálna mágia kvôli jej sile, Ranná Pýcha nebola priamo afrodiziakom, ale skôr len pomáhala orgánom stvrdnúť a používali ju starší muži, ktorí mali problém udržať si erekciu. Toto bola 49 objednávka, ktorú obdržal, mohol len predpokladať, že klebety mu prinášali nových a nových zákazníkov.

Iba minulý rok založil ilegálnu distribúciu elixírov cez soviu donášku. Obchod „Elixíry donáškou od Violy Tadelma-Mater“ si rýchlo získal zákazníkov, Violin predaj za posledných šesť mesiacov prudko narastal aj napriek faktu, že po porážke temného pána upadla všetka čierna mágia do kategórie Najviac Opovrhované Čarodejníckym Svetom. V poslednej dobe bolo u všetkých moderné, keď boli veselí, radostní a bezpečne schovaní vo všetkom čo patrilo k svetlu.

Snape sa pri tej myšlienke musel mierne striasť a znovu zamerať svoju pozornosť na počet semienok ľuľkovca zlomocného. Predstava pritúlenia sa k zrelej hrudi Nového Pottera bola úplne desivá a lákavo príťažlivá.

Keď odmeriaval zelenú lepkavú miazgu surového koreňa loa labulus a pridával ju do kotlíka, čoraz ťažšie sa mu sústredilo na to, koľko kvapiek tam už pridal a nemohol sa zbaviť spomienky na šokujúci prameň mužných chlpov krútiaci sa a stúpajúci z Potterových slabín ako temný plameň, neodvratne ukazoval na to, čo ležalo medzi Potterovými nohami. Kedy sa už len pubertálna forma s jemnou pokožkou toho neohrabaného tínedžera vyvinula v telo... telo... MUŽA, dočerta?! Ako dlho sa to telo skrývalo pod chlapcovým školským habitom? Dosť šokujúce už bolo vidieť ako pekne tvarované to telo vyzeralo, ale tie tmavé chlpy na hrudi a tá prekvapivá dospelosť... nuž, dosť ho to znervózňovalo.

Snape zagánil do kotlíka a uvedomil si, že s elixírom bude musieť začať odznova, keďže dovolil aby nad ním esencia loa labulus spočívala pridlho a stekal z neho nepretržitý prúd, ako lepkavý med.

Ten Potterov pásik chlpov nebolo možné ignorovať alebo naň zabudnúť – nebol to priamo pásik ale prúd temného ohňa, ktorý ničil pozorovateľovo sebaovládanie a znemožňoval mu myslieť.

Hlasno si povzdychol, zbavil sa obsahu kotlíka a začal odznova.

Ale tá mazľavá látka esencie loa labulus sa akosi v jeho mysli zmenila a stala sa z nej spŕška krémovejšieho charakteru, esencia z Pottera...

Ako by asi tak vyzeral Potterov tmavý chumáč, keby ho postriekal vlastným semenom – to mužné brucho pofŕkané bielymi vlhkými kvapkami, kvapky zdobiace bledú, horúcu jemnú pokožku?

Aké by to asi tak bolo? Byť tým, ktorý ho spracuje až k orgazmu? Keby mu udelili tú česť vidieť ako vyzerajú Potterove črty tváre, keď dosiahol vrcholu? Vybuchol by potichu, s otvorenými ústami, klamlivo jemne vyzerajúce pery sotva pootvorené, alebo by sa urobil hlasno, s krikom?

Severusovi sa z ruky vyšmykla nádoba so semienkami, sklenený pohár udrel o drevený povrch stola a on si zložil hlavu do dlaní.

Stačilo, stačilo, už stačilo! Skrátka stačilo, potichu si opakoval a naklonil sa dopredu a oprel sa o lakte, s hlavou zúfalo sklonenou.

Takto to ďalej nepôjde.

A napadala mu len jediná vec, ktorá by mohla s týmto problémom pomôcť.

Nemohol masturbovať tu; ovplyvnilo by to elixíry. Kto vedel, aký vplyv by to mohlo na ne mať, od zmeny jeho magickej aury až po jednotlivé vlastnosti jeho vlastného semena, keby nejaké...

Jeho zradcovský penis sebou neodbytne a nadšene mykal v jeho nohaviciach a on sa prudko otočil a naslepo vybehol von z laboratória hore do spálne.

Strhol zo seba svoj habit, mávnutím prútika rozopol rad gombíkov a stiahol si dolu nohavice. Vzal do rúk svoj búriaci sa obrovský orgán. Nadšene v jeho ruke pulzoval, keď sa posadil na okraj postele. Zatvoril oči a tuho ho stisol.

Predstavil si to pevné mladé telo, ten sladko zaokrúhlený zadok, tú hravú lahôdku zo súčasného potešenia z pohľadu na sexuálnu príťažlivosť a zároveň nahú zraniteľnosť...

Sotva päť či šesť krát prebehol rukou hore-dolu a už prudko striekal, lapajúc po dychu, svet pred jeho očami potemnel s výnimkou bielych hviezdičiek, ktoré ho oslepovali, jeho túžba ešte prudšie vybičovaná predstavou Potterových ružových pier a bradaviek, ktoré skrášľovali bledú pokožku a ten nádherný prúd temných chlpov na chlapcovom bruchu. Bože, tie chlpy. Chcel sa v nich prehrabávať končekmi prstov, zablúdiť nižšie k tomu hrubému penisu, ktorý vykúkal z chumáča ešte šokujúcejšie dospelých chlpov.

Lapal po dychu a sliny mu zaplnili ústa, keď si predstavil ako by ten chutný penis vzal do svojich úst, prebehol by jazykom vyššie a zlízal tie svieže krémové kvapky ešte stále zdobiace chlapcovo brucho, lízal by ho, dokiaľ by znova nestvrdol a prinútil by Pottera zvíjať sa pod jeho jazykom. Prinútil by ho prosiť. Počúval by, ako ho ten mladý chrapľavý hlas prosí o jeho pozornosť.

Severus si nahnevane nadával do hlupákov, odstránil ten neporiadok zo svojej ruky a pokrkvaných nohavíc a pokúšal sa spamätať. Zachvátili ho nepríjemné pocity, hnev vystriedala chladná prázdnota a usadila sa hlboko v ňom.

Až na toto ho zredukovali. Aby masturboval na predstavách o bývalom študentovi, ktorý ho celé roky iba dráždil a rozčuľoval, ktorý nikdy nebol nič viac než len drzý, ľahkomyseľný, protivný a príšerný fagan a zároveň aj pripomienka na najponižujúcejšie zážitky v rukách jeho otca a pochybných priateľov, ktorých Potter idealizoval. Bolo od neho neobyčajne hlúpe, keď si dovolil takto o Potterovi zmýšľať.

Okrem toho, bolo úplne zbytočné čo i len pomýšľať na to, že by mu Potter mohol...

Odpustiť?

Nie. Ten chlapec ho nenávidel. Veľmi dobre vedel, čo si o ňom Potter myslel.

Aj napriek dôkazu poskytnutom vďaka Dumbledorovmu posmrtnému listu a slov obrazu na jeho obranu, Potter sa k nemu ešte stále správal s pomstychtivou zúrivosťou kvôli Albusovej smrti. Nezáležalo na tom, že Potter na súde svedčil v jeho prospech; po procese bol na neho nahnevaný a obviňoval ho naďalej. Akoby ho obviňoval za jeho nevinu zo zločinov, o ktorých si Potter myslel že spáchal a okradol ho o potešenie z pomsty.

Vnímavá časť jeho mozgu si uvedomovala, že to bola Potterova neustála potreba, už od prvého ročníka, démonizovať ho ako temného zločinca. Bol Potterov osobný obetný baránok. Veciam vôbec nepomáhalo, že sám až príliš dobre tento obraz vytvoril, obraz krutého, diabolského a neprístupného profesora elixírov, ktorý špehoval pre temného pána.

Koniec koncov, starostlivo ten obraz vybudoval a úspešne ho používal nielen aby mohol všetkých (vrátane temného pána) tak dlho klamať, ale aj aby zabránil nechutným banálnym pokusom o zblíženie a priateľstvo, o ktoré sa pokúšalo zopár sentimentálnych ľudí. Ako Lupin, Molly Weasleyová, členovia Rádu a jeho kolegovia na škole a dokonca aj kolegovia smrťožrúti, ktorí ho chtiac-nechtiac rešpektovali (báli sa ho).

Ale teraz po prvý raz vo svojom živote oľutoval svoju reputáciu čierneho vampíra, netopiera, ktorý sa potuloval po temných chodbách a strašil malé deti. Reputáciu bývalého smrťožrúta, ktorého sa všetci báli, nenávideli a ktorému nikto neveril.

Nikdy by mu nijako neprospelo, keby rozmaznával nezodpovedných usmrkancov bez štipky zdvorilosti v tele, ktorí za lubom nemali nič dobré, ani keby priťahoval mladých mužov alebo ženy pre vlastnú rozkoš. Trápne návštevy diskrétneho podniku v Zašitej uličke uspokojili jeho občasnú potrebu fyzického kontaktu a aj tieto stretnutia mu len pripomenuli, že mu bez toho kontaktu bude lepšie. Najmä ak vzal do úvahy komplikácie a neželané následky – zachvel sa, keď sa zastrkával späť do nohavíc – vzťahu.

Aj keď, bolo by krásne, keby mal niekoho, koho by mohol držať ho v náručí, niekoho, kto by na oplátku držal jeho...

Ale nie, to určite nebolo nič preňho; otravné komplikácie, ktoré by do jeho starostlivo usporiadaného života vniesli city a nedorozumenia vzťahu a to všetko len aby uspokojil bežnú ľudskú túžbu po dotykoch, náklonnosti a niekom, s kým by mohol spať. Požiadavky a záväzky boli príliš vysokou cenou. Požiadavka jeho penisu z času na čas na čudnú masturbáciu, s tým sa dalo vysporiadať oveľa jednoduchšie.

Rýchlo sa obliekol a umyl si ruky, opláchol si tvár studenou vodou a po tom, čo sa zopár krát upokojujúco nadýchol a prinútil sa triezvo zhodnotiť svoj odraz v starom škvrnitom zrkadle nad umývadlom, aby sa spamätal a vrátil sa späť do reality, zišiel dolu do chladného tmavého útočiska svojho laboratória.

Tentoraz sa mu už podarilo namiešať Rannú Pýchu a potlačiť nechcené útržky spomienok na nahé telo toho otravného Pottera.

V záchvate perverzného vzdoru postavil kotlíky na všetky zvyšné elixíry naraz. Jeho pery sa skrútili do známeho úškľabku, keď začal naraz pripravovať štyri zložité elixíry.

Tomuto sa vyrovnajte, pán Potter, spokojne si pochvaľoval; v tomto ma porazte, ak to dokážete! Ani podvádzanie a používanie jeho vlastných poznámok k elixírom by v tomto Potterovi nijako nepomohlo.

Akúkoľvek skazu mohli obrazy Potterovho tela napáchať na jeho koncentrácii, do úzadia ich zatlačila samoľúba pýcha na vlastné schopnosti majstra v elixíroch a pridalo sa k nim aj uspokojenie z vykonanej práce.

Dokonca ani vedomie, že Potter porazil temného pána v tom poslednom dueli nedokázalo zničiť jeho satisfakciu pretože vedel, že bez nepretržitej podpory, navádzania na správnu cestu a ochrany by ten chlapec nikdy neprežil tých šesť rokov na Rokforte, nieto ešte boj s temným pánom.

Až tie horcruxy na konci, to bola vražda. Doslovne. Potter mal také šťastie, že Severus bol na strane Rádu.

Takto to bolo správne; musel skrátka sústrediť pozornosť na vlastnú hodnotu. A on hodnotný bol. Aj keď si to nikto iný neuvedomoval. Nepotreboval Merlinov Rád aby vedel, že dokázal veci, o ktorých sa mnohým čarodejníkom ani nesnívalo.

V živote boli aj dôležitejšie veci než sex. O tom nemal žiadne pochybnosti.

Fyzická dokonalosť Potterovho okúzľujúceho tela nebola práve existenčnou otázkou čarodejníckeho sveta.

Jeho pohyby sa spomalili. Nezáležalo na tom, že vyzeral tak čarovne. Nezabudnuteľne.

Že bol tak eroticky krásny a znamenitý a...

Dočerta aj s Lily Potterovou! James Potter nikdy nevyzeral tak dobre.

Odkiaľ by inak mohol získať taký výzor?! Harry mal nižšiu postavu po matke a jej krásu čŕt. A vznešenosť – to bolo niečo, čím sa jeho nafúkaný otec nikdy chváliť nemohol, spolu s tými jej čertovskými šľachetnými sklonmi k obetavosti a naivnou vierou v dobré vnútro každého človeka; jej cit pre morálku, túžbu po vykonávaní dobra a prinášaní šťastia. Tú vrodenú láskavosť. Albus vždy tvrdieval, že Potterova schopnosť milovať bola jeho najväčšou silou. Ale len minimum z nej videl namierené na seba.

Severusovým srdcom skrútlo a spolu s ním sa jeho pery vykrivili ohavnou kombináciou výsmechu a túžby. Potter by venoval svoju dôveru a odpustenie každému, dokonca aj rodine Malfoyovcov a jediné, čo musel Draco spraviť bolo vyroniť na súde zopár ľútostivých slzičiek a už bol „iba ďalšou obeťou temného pána“.

Ale pre neho to neplatilo. Pre neho nikdy. To bolo nemysliteľné. On bol Mastný Bastard, Obrovský Netopier; to že pracoval pre Dumbledora sa nedalo nijako poprieť, ale ešte stále bol skazený človek. Nahnevane tuho stisol pery a ovládol svoju zúrivosť. Verejnosť ním ešte stále opovrhovala ako najväčším zradcom aj napriek všetkým dôkazom, ktoré túto teóriu vyvracali.

Vzbĺkla v ňom trpkosť a vďaka bohu nahradila známou nenávisťou jeho nečakanú reakciu na Potterovu novú príťažlivosť.

Bolo od neho povrchné, keď sa sústredil iba na chlapcovo telo. So šatami alebo bez, Harry Potter bol ešte stále iba Chlapec Ktorý Žil Aby Ho Mučil. Tento posledný Potterov pokus zlomiť ho bol len ďalšou v chlapcovom arzenáli okúzľujúcich zbraní, spolu s jeho roztomilosťou a hrdinstvom.

Nič z toho nebolo skutočné a nezáležalo na tom, čo zo seba Potter vypustil v existenčnej eufórii vyvolanej nahotou, keď vychutnával slávu a potešenie z víťazstva v metlobale.

Snape zagánil na početné bublajúce kotlíky a pripomenul si, že Potterovo postavenie hrdinu bolo len povrchné, náter vytvorený očakávaniami a pätolizačstvom verejnosti. Ten chlapec bol – a vždy aj bude – iba odúvajúci sa, požadovačný chlapec. Lietať po svete na metle bolo sotva hrdinské; bola to lacná zábava, cirkusové vystúpenie. Hlúpy chlapec.

Dostane Pottera zo svojej mysle von a nebude naňho už viac myslieť. Odmietal nechať Pottera vyhrať.

V nasledujúcich hodinách sa starostlivo vyhýbal pokušeniu vrátiť sa späť do kuchyne, vyhrabať Playwitch spod všetkej tej korešpondencie, časopisov a novín, ktoré sa nahromadili na bočnom stolíku a masturbovať ešte raz, tentoraz náležite inšpirovaný tou neuveriteľnou sériou fotiek. Odmietal sa podrobiť týmto myšlienkam, bezcitne ich potlačil každý krát, keď sa objavili.

Len čo sa rozhodol ich ignorovať, takmer sa mu podarilo úplne sa vyhnúť problému, ktorý Potter vytvoril. Takmer, až dokiaľ v to popoludnie nedorazil list od slečny Grangerovej.

Dorazil dostatočne nenápadne, adresovaný Viole. Čo ho však miatlo bol odosielateľ... Prečo by sa u Merlina chcela Hermiona Grangerová, obľúbenkyňa ministerstva, Weasleyova láska, zástankyňa práv čarodejníkov narodených u muklov, tvorkyňa ochranných dekrétov, vedúca výskumov o vlkolakoch a osloboditeľka domácich škriatkov skontaktovať s podozrivým dílerom s nelegálnymi elixírmi?

Otvoril ten list a rýchlo si ho prečítal. Takže takto; zdalo sa, že slečna Grangerová má „priateľa“, ktorý bol príliš známy na to, aby riskoval, že sa ministerstvo alebo verejnosť dozvedia o fakte, že sa pokúšal nájsť mimoriadne silný, ilegálny elixír a získať ho sám pomocou dílera známeho iba z temných zdrojov na čiernom trhu. Stav jej priateľa vyžadoval silnejší elixír, keďže trpel následkami kliatby kruciatus a iných temných kliatob. Tieto následky boli myseľ ochromujúca únava, bolesti, zástup menej významných symptómov, ktoré boli rozčuľujúce aj keď nie životu nebezpečné, ale aj tak bolestivé a keďže bol hráčom metlobalu, jej „priateľ“ zistil, že jeho letecký výkon počas metlobalových zápasov je slabší. Pátrala po elixíre s analgetickými a hojivými účinkami, ktoré boli príliš vysoko nad hranicou povolenej, bezpečnej dávky, ktorá bola považovaná za štandardnú liečiteľmi a ministerstvom...

Chcela špecifickú látku, ktorá bola vďaka ministerskými paranoidnými novými obmedzeniami mimo zákona. Chcela Piper Methysticum.

Piepor, ako ho bežne nazývali, bol rastlinou z Vanuatu, kde ho domorodí obyvatelia používali ako party drink. Ministerstvo zakázalo jeho používanie v elixíroch, keďže na jeho účinky sa dívali ako na ohrozenie zdravia.

Severus sa sám pre seba uškrnul pri pomyslení na túto farizejskú sprostosť. Bolo to riskantné iba z toho dôvodu, že muklovské výťažky sa absurdne distribuovali s príliš vysokým obsahom alkoholu, čo bol dôkaz muklovskej posadnutosti všetkým, čo ničí pečeň a iné vnútorné orgány. Mal podobné škodlivé účinky aj pre čarodejníkov, ktorí ho v tejto podobe požili. Viacerým čarodejníkom s muklovskými známosťami zlyhala pečeň, podobne ako niekoľkým obmedzeným muklom, ktorý tú vec chľastali v takom množstve, až si liehom naložili vlastné vnútornosti.

Prášok z koreňa bol silný. Veľmi silný. Ani pre muklov nebol bezpečný v tak koncentrovaných dávkach, keďže vyvolával eufóriu dosť silnú na to, aby sa ju dalo klasifikovať ako narkotický účinok, ale piepor sa rozšíril z Tichomorskej oblasti až do Spojených štátov, a základňu si vybudoval v muklovských komunitách vegánov a zdravého jedla.

Grangerová si bola nepochybne vedomá situácie s pieprom a tiež faktu, že Tadelma-Mater bola momentálne jediným dodávateľom nefalšovaného prášku z koreňa pieporu v celej čarodejníckej Británii.

Na svete boli len dvaja ľudia, na ktorých Grangerovej záležalo dosť na to, aby pre nich kontaktovala niekoho ako bol on a žiadala podobnú vec a Ronald Weasley nebol metlobalovým hráčom.

Pripraviť elixír  určený a vytvorený pre Pottera, prispôsobený Potterovým potrebám... Severus sa začínal cítiť ako v pasci. Iba ťažko mohol niečo pre toho fagana vytiahnuť z rukáva bez toho, aby presne poznal všetky jeho symptómy, nie?! To si predsa Grangerová musela uvedomovať.

A to znamenalo, že jej bude musieť odpovedať a vymámiť z nej ďalšie podrobnosti. Čo samozrejme predstavovalo riziko odhalenia, ak by si nekonečne dopisovali sovou poštou, ktorú keby niekto zachytil, mohli by sa dostať do pekných problémov. A mohol si vôbec byť istý, že toto všetko nebola len nejaká pasca nastražená Grangerovou, aby ho do nej lapila? Možno že Potterovi nič nebolo a spoliehala sa na to, že Tadelma-Mater si domyslí identitu príjemcu... a Viola vstúpi do pasce a pred dverami si nájde aurorov. Alebo ešte horšie, objaví sa tam Potter, ktorý by ho namyslene informoval, že vždy tušil, že Snape nemá za lubom nič dobré a tentoraz to bude on, kto ho udá. Najprv ten šok z Playwitch a teraz list od Grangerovej. Prečo všetko práve dnes?! Možno, temne uvažoval, že všetka jeho smola sa konečne mala prejaviť ako trest za všetky nahromadené previnenia, ktorá spáchal na príkaz temného pána. Toto bol jeho trest – nikdy sa neoslobodiť od Potterovskej pliagy.

Oh, nuž, jeho život aj tak nemal veľkú cenu.

Hrozivo sa mračil, keď zdvihol brko a zostavil odpoveď pre Grangerovú, v ktorej ju informoval, že bude musieť vyliezť s pravdou von a prestať iba naznačovať, aký elixír by asi tak mal vytvoriť. Potreboval, aby mu presne popísala stav jej „priateľa“, ak mal vytvoriť správny elixír z pieporu. To znamenalo, že bude musieť poskytnúť Viole skutočné záznamy liečiteľských diagnostických kúziel, ktoré boli na jej „priateľovi“ použité.

Bol už takmer čas na večeru, elixíry si pekne vreli a sova odletela, keď Severus unavene prešiel do svojej malej pracovne.

On nebol mužom, ktorý si niekedy v živote mohol dovoliť klamať seba samého; akýkoľvek pokus utajiť pred sebou samým nejakú slabosť malo za následok, že z nej ťažili temný pán podobne ako aj Albus Dumbledore (nech už boli úmysly starého muža akokoľvek dobre myslené, hoci jeho manipulujúcu povahu sa nedalo poprieť).

Musel prísť na kĺb tomu, prečo mali naňho Potterove fotky tak znepokojivý dopad.

Vytiahol von svoju mysľomisu (ktorú získal z druhej ruky z obchodu Borgin and Burkes, keď bol obchod násilne zatvorený počas ministerských čistiek od temných objektov). Sústredil sa a vytiahol viaceré spomienky, ktoré získal počas rokov, čo poznal Harryho Pottera a potom sa zocelil, znechutene zafrflal popod nos, že sa s týmto musí vôbec zapodievať a  vstúpil do spomienok. Jedna jeho časť nechcela vidieť to dieťa, ktorým kedysi bol ten Adonis z Playwitchu, ale možno mu to pomôže zbaviť sa okúzlenia, ktoré mu ráno spôsobili tie fotky.

Ah, tak tu bol; malý Potter s vážnym, obviňujúcim pohľadom v tých klamlivo nevinných očiach počas prvej hodiny, ktorú mal s tým chlapcom v jeho prvom ročníku.

Sledoval ako jeho minulé ja vyhrešilo Pottera za jeho nepozornosť počas vyučovania. Zvedavo pristúpil bližšie, aby mohol pozornejšie preskúmať chlapcovu reakciu. Ha. Stále ten istý odpor a okamžitá vzbura.

Ale čo malo znamenať toto... naklonil sa, aby dovidel, čo si to tam Potter čmáral a s prekvapením zistil, že chlapec si usilovne zapisoval každé slovo, ktoré vyslovil. Pri tomto Severus zažmurkal a nevedel, čo si má o tom myslieť. Prenikol ním zvláštny, nepríjemný, nevysvetliteľný pocit viny, keď si uvedomil, ako kruto sa k Potterovi správal už od úplného začiatku, a pritom sa zdalo, že nezaslúžene. Toto bola presne tá chvíľa, však, keď sa to všetko začalo. Práve tu, počas tejto prvej hodiny. Mohol si získať Potterovu dôveru, jeho náklonnosť, jeho pozornosť. Avšak jeho vlastné sklony a okolnosti vyžadovali, aby sa pokúsil o presný opak.

Bolo mu z toho zle a tak zanechal túto spomienku za sebou a presunul sa k ďalšej.

Cítil sa strašne, keď sa mal dívať na prváčika Pottera s pojašeným širokým úškrnom, keď sedel medzi Grangerovou a Weasleym. Tí traja vyzerali v tejto spomienke priam žalostne maličkí a mladí. Ten úškrn bol bezstarostný, naplnený šťastnou radosťou z toho, že sa mu podarilo uniknúť hrôzam týrania a zanedbávania v rukách jeho príbuzných, keď ešte netušil, koľko strastí a bolesti ho v budúcnosti očakáva.

Snape mal v skutočnosti veľké problémy vidieť nejakú podobnosť medzi tým vznešeným krásnym mučeníkom, ktorým sa Potter stal a týmto pôvodným pochabým dieťaťom.

Mohol by byť teraz o niečo menej... rozčuľujúci... keď z neho vyprchali posledné zvyšky nezrelej neskrotnej mladosti a nahradili ich temnejšie skúsenosti, ktoré odhalili Potterove fotky v Playwitchi?

Spomienka sa zmenila a presunul sa do neskoršieho obdobia, keď si Potter bol tak istý, že to on sa pokúša ukradnúť Kameň mudrcov a potom tých pár chvíľ bezmocnej úzkosti, keď Potter visel zo svojej metly počas svojho prvého metlobalového zápasu...

Šokovane zistil, že to Grangerová ho vtedy podpálila. Tá drzosť! Tá naprosto bezočivá malá čarodejnica! Znova ho naplnil pocit spravodlivého hnevu pri všetkých spomienkach na svätú trojicu počas všetkých tých rokov.

Spomienka na Potterov a Wealseyov kaskadérsky kúsok k Arturovým lietajúcim autom ho znova rozzúrila. Nepretržité porušovanie pravidiel a takmer žiaden trest, zatiaľ čo ten istý priestupok spáchaný Slizolinčanom by si vyslúžil okamžité vyhodenie zo školy. Tak veľa prečinov, toľko porušených pravidiel. Znova a znova. Sledoval Potterovu šokujúcu schopnosť rozprávať parselčinou a rozpačito si všimol, ako ľahko ten syčivý zmyselný jazyk vychádzal z tých mladých úst. Rýchlo opustil tú spomienku a prešiel k tej, kde naňho Potter zaútočil, aby pomohol Siriusovi Blackovi. S potešením si uvedomil, že v ňom znova vzbĺkol hnev.

Najťažšie zo všetkého bolo priznať, že Potter naozaj miloval toho prekliateho podliaka, Blacka. Viac než len miloval; chlapec toho bastarda postavil na piedestál aj napriek vedomiu, čoho je schopný z toho letmého pohľadu na Severusove vlastné školské dni s Potterom a spol.

Obviňovanie z Blackovej smrti bolo urážlivé a hlúpe z mnohých dôvodov, ale vedomie, že je obvinený kvôli chlapcovej zaslepenej láske k svojmu krstnému otcovi (akokoľvek nevinná bola) – nuž, to ho naozaj škrelo. Ešte viac teraz, keď videl v čo Potter vyrástol, videl, ako dopadol. Predsa len, nebolo by najšťastnejšie vyhýbať sa ich zaužívanému štandardu v správaní sa jeden k druhému, založenému už od počiatkov ich vzťahu, ak vzal do úvahy nevýhodu Potterovho psychického spojenia s temným pánom skrz jeho jazvu po tom, čo Voldemort povstal.

Začal sa zúfalo prehrabávať v spomienkach a snažil sa prísť na to, kedy po ňom po prvý raz začal túžiť iba aby si uvedomil, že po ňom túžil vždy. Či už tá túžba bola označená ako túžba po dotyku alebo len po objatí, ešte stále to bola zmyselná záležitosť. Nikdy to nebol len jeden činiteľ alebo presná udalosť či stretnutie. Aj napriek fyzickým zmenám v Potterovom výzore, keď počas tých rokov takto vyrástol, vždy bola prítomná nejaká nevysloviteľná, nehmatateľná horúca magnetická príťažlivosť, ktorá ho nútila zapájať sa do mnohých bojov s chlapcom, potreba zraziť ho na kolená a ukázať mu jeho miesto, podpichovať ho, sledovať, ako Potter vždy, každý jeden krát povstane a prijme jeho výzvu a zakryje bezprostrednú bolesť ktorú spôsobili Severusove slová odvážnou tvárou, ponúkajúc drzé a úplne neúctivé odpovede, často napriek zdeseniu jeho spolužiakov a fakulty pri pohľade na následné zmasakrované body.

Vždy si vtedy vychutnával pohľad na zranený pocit zrady spôsobený jeho nespravodlivosťou, ktorý napĺňal tie oči zelené rovnako ako oči Lily, ale teraz...

Teraz sa hanbil.

Vážne, mohol byť k tomu chlapcovi aj zhovievavejší, nie?

Odpoveď prišla okamžite: nie ak chcel prežiť, ani ak chcel dohliadnuť na to, aby prežil aj ten chlapec. Oklumencia bola nevyhnutnosťou, ale nadradenejšie bolo zabrániť, aby chlapcovo spojenie prezradilo Severusa pred temným pánom, nech už bola cena akákoľvek. Keby ušetril Potterove city, riskoval by tým úplne všetko.

Teraz Severusovi nebolo jasné, koho nenávidel viac: Voldemorta za to, že to bolo tak nevyhnutné, Albusa, ktorý trval na tom, aby s tým pokračovali, Pottera, že to znášal ako poslušný malý mučeník, alebo seba, keď bol vôbec v prvom rade schopný niečo také urobiť.

Nemalo mu na tom záležať, že ho Potter nenávidel a považoval ho za škaredého a protivného, nedôveryhodného a temného. Ale záležalo.

Severusovi nikdy nezáležalo na tom, že jeho výzor pokladali za nepríjemný na pohľad, skôr bol tomu rád, keďže mu to pomáhalo pri podnecovaní potrebnej reakcie ostatných, ktorí si sa k nemu nemali čo približovať a aby si ho hoci aj váhavo vážili. Ale toto bolo osobné, nemalo to nič spoločné ani s povinnosťou chrániť a zároveň odrádzať od seba Pottera, ani s nechuťou, ktorú cítil k úbohej rodinnej náklonnosti. Rodina vždy zneužívala vašu potrebu po spolupatričnosti, všimol si. Vďaka nej ste boli závislí na príslušnosti a slabí. A neSlizolinskí priatelia považovali vernosť iných za samozrejmú – čo bola hlúpa vec, keď proti sebe v čarodejníckom svete svetlá a temná strana očividne bojovali. Ale toto nemalo nič spoločné so synovskou povinnosťou alebo priateľstvom; toto bolo niečo úplne iné.

Bola to nenávisť a predsa nebola. Očividne to už od začiatku nebola čistá nenávisť, pre neho určite nie. A ani pre Pottera, ktorý ho od začiatku podozrieval ale ktorého fascinoval už od prvého letmého pohľadu, keď vtedy prišli na Rokfort. Keby na toho chlapca nezaútočil, ale podporil jeho dobrý názor o učiteľovi, nepochyboval, že Potter by...

Mal by ho rád. Obdivoval by ho. Ako Malfoy, vždy naňho obdivne civel ako nejaký pojašený fanúšik filmovej hviezdy. Hnevalo ho vedomie, že teraz si tajne želal, aby sa naňho aj Potter díval s tým istým výrazom ohromeného bezmocného zbožňovania.

Malfoya rýchlo prešlo jeho otvorené (a nepochybne aj trápne) uctievanie vedúceho svojej fakulty a to pri konci druhého ročníka. Ale dokonca aj teraz Snape vedel, že Draco Malfoy si ho vážil a tento rešpekt prežil aj jeho pubertálny záchvat rozhorčenia z toho, že mu Snape nakoniec ukradol prácu a odkrágľoval riaditeľa.

Keď sledoval ako sa jeho mladšie ja približovalo k Potterovi a hodinu čo hodinu zdrvujúco kritizovalo všetko čo spravil, uvedomil si, že semienko tej príťažlivosti začalo klíčiť ako otravný kašeľ, ktorý na vás lezie uprostred noci a zobudí vás, začínajúc ako nepríjemné škrabanie v krku, ktoré sa odmieta stratiť bez ohľadu na to, ako veľmi sa ho snažíte prehltnúť.

Potláčal toho v sebe viac, než čoho si bol vedomý. Vedel to Dumbledore? Mal pocit, že asi áno. Utešiť sa mohol len myšlienkou, že bolo nemožné, aby si to uvedomil aj Potter. Chlapec bol vždy mimoriadne nevšímavý, ak išlo o pocity iných, keďže ho tak väznila vlastná víchrica osobnej úzkosti. Nie, jeho láska nikdy nebola ani viditeľná, ani očividná ale jednako pomaly klíčila až dokiaľ pohľad na Potterove fotky v Playwitchi neodhrnul závesy a neodhalil plne dospelý hriech, ktorý sa stal predmet jeho nechcenej posadnutosti.

Snape unavene vydýchol a opustil svoje spomienky, postavil sa vedľa mysľomisy a poštípal si konček nosa. Zatvoril oči a vyčítal si, že s týmto ešte vôbec pokračuje. Na toto už bol príliš starý. Príliš vysilený. Už nebol tak plný energie ako počas posledných dvadsať rokov, keď všetok svoj čas a vášeň obetoval nenávisti a túžbe.

Teraz, keď už Voldemorta nebolo, zaslúžil si trochu pokoja, nie? Skorý odchod do dôchodku?

Obom stranám, svetlej aj temnej obetoval všetku svoju mladosť a elán; pre neho samotného už žiadne nezostali. V žiadnom prípade Potterovi nedovolí, aby z neho vysal posledné zvyšky, čo mu zostali nejakou krivou paródiou školáčkinej zaslepenej zamilovanosti do ministerského maskota.

Pochmúrne a usporiadane vrátil na miesto všetky svoje spomienky a odložil mysľomisu, šťastný, že tento zbytočný výlet spomienkami mu aspoň poskytol motiváciu zanechať minulosť – a Pottera – minulosti, a to raz a navždy.

Keď neskôr rozjímal nad pomaly vrúcim elixírom vo svojom laboratóriu, Severus sa cítil unavený, navonok aj vo vnútri. Vyčerpalo ho, ako sa tým celý deň trápil. Nemalo zmysel o tom viac premýšľať.

Aj teraz, keď bol chlapec konečne plnoletý, ešte stále bol zakázaný.

Potter ho nenávidel; vytvoril medzi nimi takú nevraživosť a nepriateľstvo, že teraz bolo neprekonateľné. Akýkoľvek pokus z jeho strany aspoň o urovnanie vecí medzi nimi, pokus o nejaké zmierenie by nepochybne videl ako manipuláciu.

Severus si myslel, že to bolo pokušenie zakázaného ovocia, túžba po niečom, o čom vedel, že je preňho nedosiahnuteľné, ale teraz si tým už vôbec nebol istý, pretože bolo jasné, že teraz chcel Pottera ešte viac než kedykoľvek predtým a bol to pálivý, vše-pohlcujúci oheň ničiaci jeho ťažko nadobudnutý mier a pokoj jeho mysle... Teda aspoň tú trochu pokoja, ktorú sa mu podarilo nahrabať po tom, čo skončila vojna.

Tie fotky sa mu vysmievali, provokovali ho pohľadom na nepoznanú krásu, ktorú si nikdy ani nevedel predstaviť predtým, než ich uzrel. Vždy túžil vidieť perfektného mladého muža ako bol on a teraz, v kombinácii s jeho chaosom pocitov k Potterovi vedel, že to všetko dokonale sedí – to telo, s tou tvárou a menom. Až doteraz si nemohol dovoliť to vidieť.

Ruky ho boleli túžbou preskúmať plochy a krivky toho neuveriteľného tela, tú vábivú bledosť, zatiaľ čo jeho ramená túžili schmatnúť ho a pritisnúť ho k sebe a použiť tlak svojej vlastnej váhy aby ho držal pod sebou... Jeho zradcovské srdce mu našepkalo, že by určite bolo nádherné držať ho. Celú noc. Vediac, že neodíde, keď príde ráno. Ani ho neodstrčí.

Bolesť, bolesť, bolesť.

Jeho túžby a sny, záblesky fantázie boli čoraz bláznivejšie; chcel Pottera premôcť, ovládnuť ho, vidieť všetok ten pochabý odpor a mužnú krásu vrtieť sa pod ním; upokojovalo to jednu časť v ňom a to nielen jeho hrdosť. V týchto chvíľach úskočnej úprimnosti sa temný kútik jeho mysle zaoberal predstavou, že by to mohlo byť jeho srdce, ktoré chcelo vidieť Pottera, ako ho skutočne chce, ako túži po tých istých veciach, ktoré skrýval aj jeho starý učiteľ. Hm. Nuž, Potter by sa vzpieral až do konca, však?

Vlastne sa mu celkom páčila predstava Potterovho vzpierania sa, ako by trval na rôznych bezpečnejších polohách a odmietal robiť s ním veci z panickej ostýchavosti, ale tiež si nemohol pomôcť a prestať neustále si v mysli prehrávať tú  pokušiteľskú malú spomienku prevzatú z Potterovho podvedomia počas jeho hodín Oklumencie v Potterovom piatom ročníku... Potter to v sebe hlboko pochoval, ale zúfalo túžil byť milovaný a v niečom objatí, túžil po intímnom dotyku plnom lásky. Dalo sa to čakať, však, u siroty, ktorá nikdy nepoznala lásku matky.

Severus chcel Potterovi povedať – najlepšie kým by ho preťahoval – že je nechutný, špinavá malá šľapka a nič viac než oficiálna prostitútka čarodejníckeho sveta, ale Potter tak zúfalo túžil byť milovaný. Túto slabosť by sa dalo využiť; bolo by úžasné získať si Potterovu kapituláciu, jeho podvolenie výmenou za náklonnosť. Lenže Severus si uvedomoval, že toto by sa veľmi ľahko mohlo obrátiť proti nemu, vidiac, že to bola slabosť ktorú rozoznal ako vlastnú z jeho pomerne dlhého zoznamu nesplniteľných snov.

Prišiel večer a on sa stiahol do svojej pracovne a bezcieľne schmatol pohárik a nalial si Ohnivej Whisky a pomyslel si, že nič by ho viac nepotešilo než pretiahnuť Pottera a šepkať mu do jeho škriatkovských uší neslušnosti, striedať perverzné vyhrážky erotických trestov s milujúcimi nežnôstkami a romantickými sentimentalitami.

Táto neopätovaná túžba ho rozožierala zaživa. Na ex vypil ohnivú whisky a dúfal, že bude silnejšia a bude páliť viac.

Zachmúrene prijal fakt, že bolo celkom možné, že roky premieňania všetkých jeho potláčaných sklonov, vášne, rozhorčenia a frustrácie k Potterovi do formy hnevlivej nenávisti sa nanešťastie vyparili pri konci vojny... Teraz zostal holý na kosť, keď sa všetok ten chaos z represie, nenávisti a nahnevanej vášne rozhorel v jeho duši, znovu zapálený pohľadom na Potterov vstup do dospelosti. Potreboval znovu získať tú časť svojej duše a nevyzeralo to, že existuje nejaký spôsob, akým to spraviť.

Bolo to tak čertovsky jednoduché – nenávidel toho chlapca, pretože ho miloval.

Mal šťastie, že temný pán bol už mŕtvy; pochyboval, že by sa mu toto všetko úspešne podarilo zakryť oklumenciou v prítomnosti tak talentovaného legilimenta, keby spoza jeho štítov toto začalo presakovať skôr. Iróniou osudu bolo, že práve Voldemortov pád toto presakovanie v prvom rade spôsobil.

Keď už teraz dlhšie nepotreboval potláčať to akoby to bolo dôležité na život a na smrť, jeho psyché sa rozpadalo. Peklo tejto situácie spočívalo vo vedomí, že teraz už nikdy nebude môcť ani dúfať v zmierenie, nieto ešte priateľstvo alebo niečo čo i len vzdialene intímne, či už sexuálne alebo ako náklonnosť. A nenávidel vlastnú túžbu po oboch pocitoch. Vedel si predstaviť, čo by na to Potter povedal, ako by zareagoval. Znechutením, zdesením; možno pobavene alebo opovržlivo.

Nie, neprichádzalo do úvahy, aby nad tým vôbec uvažoval.

Ak vzal do úvahy ako Potter v šiestom ročníku prenasledoval Malfoya, keby sa rozhodol ísť po temných Slizolinčanoch, bolo by oveľa pravdepodobnejšie, že by zvažoval vzťah s Dracom Malfoyom a nie s ním. Koniec koncov, dalo sa niečo povedať o štíhlom a nohatom blondínovi na rozdiel od...

Severusom myklo a uvedomil si, že po prvý raz v živote mu záleží na tom, čo si niekto o ňom myslí.

Prívlastky, ktorými ho častovali počas všetkých jeho rokov na Rokforte, či už tam bol ako študent alebo učiteľ ho poznamenali oveľa menej, než očakával; nikdy nebol márnivý, čo sa týkalo svojho vzhľadu a teda ho ani nikdy nezranili názory iných ľudí na jeho fyzické vlastnosti. Koniec koncov, boli pravdivé; vôbec nebol príťažlivý, jeho nos bol naozaj obrovský a vlasy mal vždy problematické – jednoduchšie tak zdokonaľoval imidž Veľkého Netopiera aby poriadne zastrašil absurdných a nafúkaných študentov.

Ale odrazu zistil, že dumá nad slovami, ktoré používal Potter a jeho dvaja pätolizači: škaredý, krutý... Mastný Bastard. A prenikol ním šíp nevítanej bolesti niekde v strede jeho hrude a v tej chvíli vedel, že by dal čokoľvek, len keby to Potter vzal späť, keby mu do uší šepkal sladké zamilované slovíčka, uistil ho, že nie je škaredý, ale... pôsobivý. Že nebol krutý, ale ťažko sa mu dalo vyhovieť a mal nesmierne vysoké štandardy. Že jeho vlasy neboli mastné ale lesklé. Ale všetko sa to zmenilo na takú kopu hlúpostí, keď už len uvažoval nad tým, že by také veci počul alebo povedal nahlas. Takéto želania boli banálne a infantilné, a ešte k tomu aj nepravdepodobné. Cítil sa hlúpo už len za to, že si ich pomyslel.

A potom tu bol ešte ten problém s vraždou Albusa, samozrejme.

Nenávisť ho tak unavovala. A unavovalo ho aj znášať Potterove obvinenia a domnienky.

Severus zavrčal frustrovanou zúrivosťou. Bolo zbytočné nad tým uvažovať, nad niečím o Potterovi. Medzi nimi toho bolo priveľa na to, aby vôbec zvažoval, že by Potter mohol...

Uvažovať o ňom ako o milencovi? O tomto opotrebovanom vreci starých kostí? Asi ťažko by bol vhodným spoločníkom pre Perfektného Pottera.  Naozaj to bola depresívna a hlúpa predstava.

Jeho tvárou prebehol trpký posmešný úškľabok, keď myslel na tento smiešny sebaklam a zadumane civel do pohára s ohnivou whisky. Vypil čo v ňom zostalo a privítal okamžitý odklon od týchto morbídnych bolestivých myšlienok a nasledovné teplo, ktoré sa rozlialo v jeho pažeráku. Keby len dokázal nájsť niečo, čím by umŕtvil aj ten hlodavý pocit prázdnoty vo svojej hrudi.

Jedna vec bola, keď ho priťahovalo jedinečné, chránené dieťa, alebo keď strávil roky v spoločnosti študenta s peknou tvárou – bolo jednoduchšie potlačiť pomyslenie na túžbu po črtách, keď to telo bolo len jedným z mnohých v prepotenom pojašenom zástupe vyvíjajúcich sa detí.

Ale niečo úplne iné bolo, keď chcel, aby chlapcovi na ňom záležalo. Aby ho mi- Nie, nemohol na to slovo ani pomyslieť.

Počas toho fiaska s Flamelovým kameňom sa Severus domnieval, že vie presne, čo by uvidel, keby sa pozrel do Zrkadla z Erisedu.

Keď on a Albus to zrkadlo premiestňovali, hodil doň rýchly pohľad a veruže mal pravdu – uvidel svoje predlaktie holé, bez temného znamenia, nepoškvrnené a na tvári mal výraz spokojnej úľavy.

Vedel, čo by v ňom videl teraz, keby sa doňho mal teraz pozrieť znova. Uvidel by nahé telo Harryho Pottera pritisnuté k nemu, ako sa pod ním roztúžene vlní ako platení chlapci, ktorých si z času na čas objednal, ale vášnivejšie, so skutočnou túžbou vpísanou v celej jeho tvári a erekciou, ktorá bola naozaj kvôli nemu a nie vyvolaná nejakým elixírom ako Ranná Pýcha použitým vopred.

Láska. Bolo to tak nespravodlivé; chlapcova najväčšia sila bola láska a predsa z nej ani omrvinku nehodí jedinému človeku, ktorý ju chcel najviac. Ktorý ju potreboval.

A zaslúžil si ju vôbec, alebo žil v sebaklame, keď si to tak predstavoval?

Unavený z sebatrýznenia a vyžívania sa v sebaľútosti, Severus konečne šiel spať po tom, čo zapil svoje súženia tak veľmi ako len dokázal a oddal sa pravde, ktorá zostala, keď vyprchal hnev.

Zostal mu len osamelý smútok zoschnutého srdca, ktoré nikdy nedarovalo ani neprijalo žiadnu lásku a bolo tak dlho obmedzované a izolované, že už mu nezostala žiadna nádej na spasenie či liek.

Spánok prichádzal ľahko v jeho studenej tmavej posteli v studenej tmavej izbe a on sa už viac nebál nočných môr. Aspoň robili lepšiu spoločnosť než ten smútok.

Poslední komentáře
16.07.2008 22:39:22: Moc se mi to líbí, hlavně ten psychologický rozbor a taky se mi líbí délka kapitolky ta je absolutně...
16.07.2008 18:35:04: moc pěkný, moc se těším na dalšísmiley${1}
16.07.2008 16:32:09: Takže znovu musím s díky bohu uznat, že ještě stále existují mistrovská brka překladatelů. Dokonale ...
16.07.2008 01:04:44: Tak tomu hovorím... nádhera. Skladám klobúk aj s hlavou pred tvojim prekladom. Súhlasím s Anad, urči...